Mesto ako osobnosť

Jednou z najstarších analógii, ktorá siaha do počiatkov minulého storočia, je koncepcia mesta ako živého organizmu. Corbusierovské vízie rastu mesta, jeho jednotlivých súčastí, využívanie organických prvkov v architektúre, koexistencia mesta so svojím biotopom – to všetko sú témy, ktoré využívajú spomínanú analógiu.

Nehovoriac o tom, že mnohé urbanistické koncepcie a teórie vyslovene pracujú s modelom mesta ako organizmom – mesto má svoju „obehovú sústavu“ ulíc a dopravných koridorov, má svoje rozhodovacie centrum a neustále rieši problémy s dopravnou trombózou, nedostatočným vyživovaním alebo dokonca odumieraním svojich periférnych častí… Aj myšlienka prirodzeného cyklu mesta, ktorý nevyhnutne smeruje k svojmu kolapsu, resp. prirodzenému zániku, má pôvod v tejto analógií. V jednom zo sci-fi románov sa spomína, že zánik celej civilizácie sa začal nenápadnými odchýlkami v dopravnom grafikone periférnych spojov…

Firma

Širšie sociálno-psychologické koncepty, a v posledných rokoch najmä dynamicky sa rozvíjajúci mestský marketing, hľadajú a úspešne nachádzajú analógie vo sfére komerčných organizácií. Mesto sa vníma a popisuje ako organizácia alebo „firma“, ktorá má svoje cieľové publikum (obyvatelia, návštevníci) a svojich členov (obyvatelia). Buduje svoju značku a snaží sa presadiť v neustále sa zostrujúcom konkurenčnom boji s inými mestami a regiónmi, pričom intenzita tohto boja sa už často vyrovná klasickej súťaži v akomkoľvek inom trhovom segmente. Mesto má, podobne ako firma, svoju korporatívnu identitu (CI), opiera sa o isté hodnoty a jeho predstavitelia vykazujú typické prvky správania sa alebo komunikácie. Často to všetko kryštalizuje až do štábnej, príp. firemnej kultúry. Nespočetné kanály vizuálnej komunikácie, možnosť ukotviť architektonicko-urbanistické štruktúry ako neprehliadnuteľné a trvalo prítomné znaky totožnosti dokonca mesto zvýhodňujú v procese budovania svojej identity a svojej obchodnej značky v porovnaní s klasickými firmami. Dlhoročná tradícia, a z toho vyplývajúca často veľmi hlboká lojalita cieľového publika, sú kapitálom, o ktorom môžu mnohé firmy iba snívať.

Kybernetický systém

Dalšou, azda najviac univerzálnou analógiou, je poňatie mesta ako kybernetického systému, ktorý neustále vyhodnocuje informácie z vonkajšieho aj vnútorného prostredia, operuje so spätnou väzbou a na základe analýz minulého vývoja dovoľuje predpovedať budúci vývoj. V takto prísne ponímanej analógii sa však mesto ukazuje ako vysoko nestabilný systém, pretože nedovoľuje kontrolovať všetky relevantné premenné a, ľudovo povedané, je vždy schopné prekvapiť. Optimizmus pozitivistických koncepcií sa zakladal na mechanickom transfere vedeckej metódy, kontrolovanom experimente a viere, že možno štandardizovať všetky individuálne a spoločenské procesy.

Tento optimizmus sa v urbanizme vynímal obzvlášť markantne, no vyprchal spolu s expiráciou funkcionalistickej paradigmy. Uvoľnený priestor zaplnili postmoderné vízie, ktoré narábajú s paradoxom ako legitímnym kompozičným prvkom. Na makroúrovni potom vznikajú zložité stochastické modely, napr. teória chaosu a fraktálneho usporiadania. Prognostické modely, ktoré využíva súčasné priestorové plánovanie, však musia pracovať s istou mierou zjednodušenia a pri rozumnej redukcii sa ukazuje analógia mesta s kybernetickým systémom ako pomerne užitočná.

Osobnosť

Na záver sa ponúka azda najkontroverznejšia, avšak veľmi podnetná analógia. Predstavme si mesto ako ľudskú osobnosť vo svojej komplexnosti a hĺbke. Každej osobnosti môžeme pripisovať určitý charakter, temperament, vlastnosti či typické prejavy správania sa. To je základom jej identity – teda schopnosti nezameniteľne a jednoznačne sa diferencovať od stoviek podobných. Originálnymi zväčša nie sú samotné charakterové črty alebo vlastnosti, ale ich konfigurácia a vzájomná kombinácia. Realita prináša tie najnepravdepodobnejšie kombinácie, ktoré sa skrývajú v jedinej osobnosti. Pre človeka to platí stopercentne a ja sa nazdávam, že s istou mierou metaforického zveličenia môžeme takto uvažovať aj o meste.

Veď aj taký racionalistický teoretik ako Otto Wagner píše o mimike a fyziognómii mestského obrazu. Mnohých z nás už nevdojak napadlo – a literatúra s týmto fenoménom pracuje pomerne intenzívne – aké sú niektoré mestá staromódne, iné zasa švihácke a provokujúce, ďalšie pokojné či vyslovene prchké… Prečo pôsobí Mníchov starým, dobráckym dojmom a Berlín skôr sebavedomým, niekedy až nafúkaným? Prečo mal Petrohrad odjakživa aristokratický a Moskva skôr proletársky nádych? Mesto môže mať dobré, ale aj napäté vzťahy so svojimi susedmi či so svojím zázemím (príp. regiónom). Môže byť kooperujúce, ale aj nevšímavo arogantné, môže podávať pomocnú ruku, alebo naopak, neustále kaliť čistotu komunikácie.

K. Lynch vo svojej eseji Obraz mesta píše: „…Florencia je mesto s mocným charakterom, hlboko zasahujúcim city ľudí… Žiť v takomto prostredí akoby znamenalo zvláštne prehĺbenie skúsenosti, radostnej alebo melancholickej, či skúsenosti väzby k miestu…“ Analýzu osobnosti mesta, tejto prchavej, neuchopiteľnej a napriek tomu jedinečnej štruktúry, podal aj Josif Brodskij vo svojej brilantnej eseji Vodoznaky. Osobnosť mesta je výsledkom zložitých spoločensko-historických procesov, ako aj správania sa a rozhodovania jeho „manažmentu“ či obyvateľov. Nie je podstatné stanoviť presný podiel jednotlivých ingrediencií, ale skôr uvedomiť si, ako sa na tomto procese spolupodieľajú.

Aj keď sú mnohé kľúčové a nezameniteľné charakteristiky osobnosti mesta výsledkom prirodzeného historického vývinu, platí, že do tohto procesu možno vstupovať a zasahovať. Žiadne mesto nemá svoju osobnosť definitívne a nemenne vyprofilovanú, naopak – podlieha zmenám. A to dokonca v intervaloch oveľa kratších, ako je jedna ľudská generácia. Ešte donedávna bol ­Newcastle upon Tyne predovšetkým industriálnym centrom severného Anglicka, navyše centrom druhého rangu. Dnes je mestom kultúry, vedy a zábavy, kam neváhajú vďaka týmto vlastnostiam cestovať stovky kilometrov nielen Angličania, ale aj zahraniční návštevníci, predovšetkým zo Škandinávie.

Mestá s historicky menej výraznou osobnosťou ako Luzern či Dűsseldorf boli okolnosťami a meniacou sa spoločenskou klímou donútené hľadať vlastné výrazové polohy. Kým v prípade Luzernu sa kľúčové impulzy na profiláciu osobnosti mesta skrývajú v jeho životnom priestore, mnohorakosti a rovnováhe (vizuálne integrované v koncepte T. Steinemanna – Tvár mesta), v prípade Dűsseldorfu sa ­jeho osobnosť buduje na harmónii kontrastov: je sídlom svetových veľtrhov, ale aj regionálnych asociácií, nájdete tu „Altbier“ pivárne, ale aj koktailové bary, je to miesto obchodných stretnutí, no aj prestupnou stanicou pri cestovaní na dovolenku v Stredomorí, domovom rýnskeho „Sauerbraten“ aj japonských reštaurácií… Tak, ako je ťažké vyčerpávajúco opísať osobnosť človeka, je to ťažké – až nemožné – aj v prípade osobnosti mesta. Variabilita života ponúka nespočetné množstvo alternatív a vzájomných kombinácií.

Ak prijmeme analógiu mesta s ľudskou osobnosťou, dostávame sa k jej kľúčovej vlastnosti – schopnosti učiť sa, prijímať nové podnety, neopakovať staré chyby a vyvíjať sa smerom k novej kvalite. Behaviorálne koncepcie charakterizujú učenie ako proces posilňovania asociácií. V praxi je tento proces niekdy nazývaný učením metódou pokus – omyl. Ako inak možno vyhodnotiť spľasnutú bublinu stavebných aktivít a následný kolaps cien realít v Berlíne v polovici 90. rokov? Podobný, aj keď menej krikľavý prípad si prežili aj londýnske Docklands. Písať stoprvýkrát o revitalizácii bratislavského podhradia azda ani netreba… Aj to je však jedna z foriem učenia (sa).

Iné mestá vnímajú učenie ako postupné spoznávanie nových kvalít, overovanie hypotéz, cizelovanie spoločenskej mienky a denno-denné váženie tohto všetkého na lekárnických váhach. Učenie tak môže byť výsledkom zámerného procesu hľadania súvislostí, vyhodnocovania a monitorovania minulých aktivít, ako aj aplikovaním osvedčených postupov z iných oblastí spoločenskej praxe či licenciou úspešných receptov odskúšaných inými samosprávami. Vyššiu hodnotu ako kreativita navrhovaného riešenia má obvykle jeho únosnosť pre rôzne záujmové skupiny, nadčasový charakter a možnosť budúcej korekcie. Práve v priestorovom plánovaní je totiž dôležitá spätná väzba a neustále priebežné vyhodnocovanie, nakoľko mnohé opatrenia svojím ireverzibilným (alebo iba čiastočne reverzibilným) charakterom neumožňujú zopakovanie a vylepšenie príslušného kroku.

Aj na takýto spôsob učenia nájdeme v súčasnej praxi mnoho príkladov. Sú charakteristické často práve pre mestá a samosprávy, ktoré už majú za sebou živelné riešenie problémov ad hoc, izolovane od celospoločenských kontextov. Tieto mestá objavili pokoru, nevyhnutnú na uvedomenie si minulých omylov, vykonávaných zväčša v dobrej viere, avšak s najhoršími možnými následkami. Koncept posilňo­vania pešieho a cyklistického pohybu v centre Viedne nie je živelným alebo konjukturálnym opatrením. Postupné odstraňovanie parkovacích miest v centre bez náhrady („natürliches Aussterben“) je odrazom kontinuálnej zmeny hodnotových priorít spoločnosti a možno revíziou spoločenskej zmluvy. Je rozhodnutím procesuálnym a takpovediac skôr vektorovým než normatívnym, pretože viac ako každoročný úbytok niekoľkých parkovacích miest je významným trendom a filozofiou, ktoré sú v tejto politike jasne čitateľné.

Podstata učenia miest alebo samospráv už nie je iba v hľadaní kauzálnych súvislostí komunálnej politiky, ale v osvojovovaní si a rozvíjaní inovatívnych foriem správania. Akcelerujúca „súťaž miest“, nielen v trhovom význame slova, je silným motivátorom. Ukazuje sa, že ani intervencie z vonkajšieho prostredia (ako napríklad politika EÚ v oblasti vyrovnávania regionálnych disparít a mohutné nasadenie zdrojov z európskych fondov) nemusia byť účinné, ak mesto samo nemá dosť motivácie, vnútorných kapacít a predovšetkým schopnosti učiť sa. Ak však dokáže naplno rozvinúť svoj inovatívny potenciál, stáva sa ideálnym miestom pre kvalitný život. Spomínané (a mnohé iné) príklady z nedávnej minulosti naznačujú, že hviezdne hodiny našich miest sú azda ešte predsa len pred nami…

Mgr. Matej Jaššo, PhD.
Foto: Martina Jakušová, Miriam Turancová, Aleš Jedzinsky

Autor článku vyštudoval psychológiu a v súčasnosti pôsobí ako pedagóg v Ústave manažmentu Slovenskej technickej univerzity v Bratislave.