Broňa Tarnócy 
Tomáš Boroš z DOXA Architekti: Verejnému priestoru veľmi prospieva, keď je doň orientovaná kvalitná architektúra
Tvorba košického kolektívu DOXA stojí na neustálom procese objavovania kontextu a hľadania autentického architektonického názoru. Na pozadí kritického premýšľania o zavedených princípoch stojí snaha nezostať na mieste. Spochybňovanie vlastných postupov a sebareflexia sú spôsobom, ako si nevytvoriť ustálený rukopis, ktorý by sa sám stal cieľom. Rozprávali sme sa s Tomášom Borošom.
Architektúru DOXA nevníma ako aplikáciu overených schém, ale ako výsledok hľadania jedinečnosti. Za skutočný determinant považujú kontext – nie ako kulisu či obmedzenie, ale ako aktívneho partnera návrhu. Architektúra u nich vzniká v napätí medzi individualitou a kolektívnosťou, bez univerzálnej odpovede. Dôležitou súčasťou ich tvorby sú momenty spoločného uvažovania a spoluautorstva.
DOXA je ateliér s tvorbou na pomerne širokom žánrovom poli. Venuje sa občianskej architektúre v rôznych mierkach – od interiéru cez verejný priestor až po architektúru stavieb – a zároveň pracuje naprieč disciplínami, akými sú architektúra, scénografia či výstavný dizajn. Ateliér pôsobí aj na akademickej pôde Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach.
Vaše projekty často balansujú medzi odvážnym experimentovaním a pokorou. Ako hľadáte rovnováhu medzi ambicióznymi konceptmi a rešpektom k prostrediu či ľuďom, pre ktorých tvoríte?
Miera zásahu je pre nás témou pri každom projekte. Väčšina našich realizácií alebo návrhov sa dotýka existujúcich stavebných štruktúr, preto otázka, či rekonštruovať a ak áno, tak akým spôsobom, vstupuje do tvorivého procesu ako zásadný moment rozhodovania.
Nemyslíme si, že architektúra má nástroje na riešenie všetkých problémov spoločnosti. Prílišná miera architektonickej intervencie môže byť často kontraproduktívna a niekedy je omnoho náročnejšie rozhodnúť sa nič nepridávať, než podľahnúť potrebe tvorivej expresie.
DOXA dnes funguje ako kolektív piatich architektov – Kataríny Vysokej, Pavla Bakajsu, Maroša Mitra, Ondreja Jurča a mňa, Tomáša Boroša. Architektúra u nás vzniká predovšetkým v dialógu. Schopnosť formulovať postoje a argumentovať sa stala rovnocenným nástrojom navrhovania vedľa modelovania či skicovania.
Počas rokov praxe sme sa naučili, že konceptuálna ambícia nemusí byť v rozpore s rešpektom k prostrediu alebo ľuďom, pre ktorých tvoríme. Práve naopak – ak je koncept dostatočne presný a ukotvený v kontexte, môže viesť k citlivejšiemu riešeniu.
Rovnováhu medzi ambíciou a pokorou nehľadáme cez kompromis v klasickom zmysle slova. Skôr ide o neustále preverovanie vlastných rozhodnutí. Pýtame sa, či navrhovaná architektúra skutočne zlepšuje situáciu, alebo iba demonštruje autorský rukopis.
Často máme pocit, že dnešná architektúra je príliš zahltená potrebou originality za každú cenu. Vedieme zápas o autenticitu. Tá nemusí byť vždy viditeľná vo forme, ale môže spočívať aj v spôsobe, akým stavba komunikuje s prostredím, mestom alebo používateľom.
Jedným z dôležitých determinantov pri navrhovaní je pre nás čas. Zaujíma nás, ako bude priestor fungovať po rokoch, ako sa bude opotrebovávať, ako si ho ľudia prisvoja alebo pretvoria. V tomto zmysle sa snažíme navrhovať priestory, ktoré nie sú uzavretým autorským statementom, ale otvorenou platformou pre život.
Často pracujete s experimentom a narúšaním zaužívaných predstáv o priestore. Ktorý z vašich projektov podľa vás najlepšie vystihuje tento prístup a prečo?
Nemám rád slovo experiment. Jeho súčasné nadužívanie, často v snahe upozorniť na formálne alebo efektné postupy, mu podľa mňa uberá na sile. V našej práci sa nesnažíme byť experimentálni za každú cenu. Skôr sa snažíme hľadať odpovede na otázky tým, že búrame vlastné mentálne hranice a spochybňujeme aj postupy, ktoré sa dnes za experimentálne považujú. Schopnosť vystaviť kritike vlastné presvedčenia je metóda, ktorú v našom kolektíve vedome pestujeme.
Jedným z projektov, pri ktorom sa tento prístup výrazne prejavil, bola súťaž na lávku cez Chorvátske rameno v Petržalke z roku 2021. Na návrhu sme pracovali vo veľkom tíme a diskusia sa postupne dostala ďaleko za rámec samotnej technickej úlohy mosta.Keďže most je v princípe komunikačný prostriedok, rozprávali sme sa o nefyzickom cestovaní, teleportácii, futuristických predstavách pohybu či o bariérach, ktoré medzi ľuďmi vznikajú. Do úvah vstupovala aj skúsenosť pandémie, sociálneho odstupu alebo otázka hraníc a stien.
Táto séria rozhovorov nás priviedla k inému pohľadu na to, čím môže peší most byť. V našom návrhu most neprekonával iba Chorvátske rameno, ale symbolicky sa ponáral aj do jazera – teda do najväčšej bariéry v okolí. Neviem, či ide o projekt, ktorý najlepšie charakterizuje náš spôsob navrhovania, ale práve pri ňom sme si pre seba veľmi jasne pomenovali a legitimizovali spôsob, akým premýšľame.
Vo vašich projektoch je cítiť silný konceptuálny základ. Začínate pri navrhovaní viac ideou, atmosférou alebo konkrétnou funkciou priestoru?
Pri každom zadaní sa snažíme najprv identifikovať tému, ktorú ideme riešiť. Ako architektonické zoskupenie zastávame určité hodnoty a tie sa následne premietajú do našich návrhov. Často pritom prekračujeme klasické delenie architektúry na typológie, funkcie či atmosféry. Generácia architektov, ktorá nás formovala, bola ešte výrazne ovplyvnená modernistickým chápaním kategorizácie priestorov. Tento spôsob uvažovania nám však nie je blízky.
Na priestor sa snažíme pozerať bez predsudkov typologického alebo funkčného delenia. Nezačíname otázkou, aký typ budovy navrhujeme, ale skôr tým, aký problém riešime a aký vzťah má navrhovaný priestor vytvárať. Atmosféra, funkcia aj idea sa v procese navrhovania navzájom ovplyvňujú a vznikajú paralelne. Dôležitá je pre nás schopnosť priestoru vytvárať situácie, vzťahy a možnosti interpretácie.
Vaša tvorba často balansuje medzi pokorou a experimentom. Existuje projekt, pri ktorom ste si povedali, že menej zásahov bolo nakoniec silnejším riešením?
Na to, aby autor dokázal potlačiť vlastný kreatívny impulz, je podľa mňa potrebné rovnaké množstvo energie ako pri vytvorení výrazného autorského gesta. Vyžaduje si to aj určitú dávku pokory a schopnosť oceniť kvalitu práce predchádzajúcich generácií architektov.
Veľmi intenzívne sme si to uvedomili pri návrhu rekonštrukcie sídla Magistrátu mesta Košice, známeho ako Biely dom. Po dôkladnom štúdiu stavby a množstve rozhovorov s pôvodným autorom, architektom Milanom Motýľom, sme dospeli k presvedčeniu, že samotný dom je architektonicky mimoriadne kvalitný. Problém nespočíval v budove, ale vo verejnom priestore okolo nej a v spôsobe, akým bola oddelená od mesta.
Náš zásah preto nesmeroval k radikálnej prestavbe objektu, ale k vytvoreniu kvalitného verejného priestoru okolo celej budovy. Veríme, že otvorenie stavby smerom k mestu môže zároveň pomôcť aj pri interpretácii architektúry obdobia socializmu, ktorá si dodnes nesie stigmu režimu, v ktorom vznikla. Architektúra však môže mať vlastnú hodnotu nezávislú od ideológie doby.
