Slovenskí architekti navrhli chatu v švajčiarskom lese s ohľadom na prísne územné limity

Slovenská architektúra v posledných rokoch čoraz častejšie prekračuje hranice krajiny a presadzuje sa v medzinárodnom kontexte. Projekty slovenských ateliérov vznikajú v rôznych častiach Európy a dokazujú, že citlivý prístup k prostrediu a dôraz na detail majú univerzálnu hodnotu bez ohľadu na geografiu. Jedným z príkladov je aj rekreačná chata ukrytá v švajčiarskom lese nad jazerom Uri, ktorú navrhli slovenskí architekti zo štúdia Guča architektúry.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

Rekonštrukcia malej chaty v centrálnej časti Švajčiarska predstavuje príklad architektúry, ktorá vzniká v intenzívnom dialógu s krajinou aj prísnymi reguláciami územia. Objekt sa nachádza na severnom svahu nad mestom Brunnen v kantóne Schwyz, na skalnom brale nad jazerom Uri. Lokalita je súčasťou chráneného vtáčieho územia a zároveň susedí s lezeckou skalou Stockflue, čo zásadne ovplyvnilo možnosti návrhu.

Autori projektu – architekti Peter Čurlej, Matej Fekiač a Simona Kolimárová – preto hľadali rovnováhu medzi rešpektovaním prírodného prostredia, miestnymi reguláciami a požiadavkami investorov na komfortný rekreačný priestor.

Pôvodná stavba, ktorá na pozemku stála bola kombináciou kamennej a zrubovej konštrukcie. Počas prípravy projektu sa uvažovalo o jej čiastočnej rekonštrukcii. Technický stav objektu však počas búracích prác odhalil nutnosť úplného odstránenia drevenej časti.

Nový návrh tak vznikal ako reinterpretácia pôvodného domu, pričom bolo kvôli miestnym reguláciám potrebné zachovať jeho základné parametre – pôdorysnú stopu, výšku aj charakter stavby. Ambíciou architektov bolo, aby objekt pri pohľade z turistického chodníka pôsobil v krajine prirodzene a nenápadne, zatiaľ čo jeho otvorenosť sa naplno prejaví až po vstupe do interiéru.

Prísne regulatívy ako východisko návrhu

Prísne limity vychádzali predovšetkým z citlivosti územia a z miestnej legislatívy. Architekti museli rešpektovať nielen proporcie pôvodnej stavby, ale aj regulované pomery presklených a plných plôch na fasádach.

„Z titulu významnej lokality vychádzali prísne determinanty miestnych úradov – zachovanie pôdorysnej stopy pôvodného objektu, jeho výškových regulatívov, ale aj napríklad pomeru presklenia voči plnej fasáde objektu v exponovaných pohľadoch z turistickej trasy,“ vysvetľujú autori projektu.

Práve tieto obmedzenia sa stali hlavným impulzom pre formovanie architektonického konceptu. Najväčšie presklenie sa preto orientuje do strmého zrázu, ktorý je pre náhodných návštevníkov neprístupný. Dom tak získava intenzívny kontakt s krajinou bez toho, aby narúšal regulácie alebo súkromie svojich obyvateľov. Výhľady smerujú do korún stromov vyrastajúcich pod objektom, čím vzniká netradičný pocit bývania akoby v lesnom baldachýne.

Morfológia svahu prirodzene rozdelila pozemok na tri funkčné zóny. Centrálna nástupná časť nadväzuje na terénne zapustený spoločenský priestor orientovaný na juh, ktorý vznikol jemným domodelovaním terénu. Severná časť pozemku je výškovo oddelená a prístupná schodiskom, čím vytvára intímnejšiu zónu so saunou. Tento menší solitér zároveň hmotovo nadväzuje na architektúru hlavného domu a sklonom strechy cituje jeho severnú fasádu.

Surové materiály aj levitujúce prvky

Hmotové riešenie vychádza z pôvodného objemu stavby, ktorý sa na úrovni prvého nadzemného podlažia čiastočne vnára do svahu. Fasáda je členená na tri mierne ustúpené roviny, čím sa opticky zmenšuje mierka domu a stavba prirodzene zapadá do prostredia. Materiálová paleta kombinuje drevené lamely s kamenným soklom a hrubou omietkou, ktoré plynulo prechádzajú aj do exteriéru.

Konštrukčné riešenie reflektuje kontrast medzi trvácnymi a premenlivými materiálmi. Časti v kontakte s terénom sú realizované zo železobetónu, zatiaľ čo nadzemná časť využíva CLT panely a rámovú drevenú konštrukciu. Prefabrikované prvky boli kvôli náročnej dostupnosti lokality na miesto dopravené helikoptérou. Tento postup výrazne zjednodušil montáž v strmom teréne a minimalizoval zásahy do okolia.

Výrazným prvkom exteriéru je aj surovosť použitých materiálov. Cortenová oceľ na zábradliach a kvetináčoch, roxorové tyče schodiskových stupňov či betónové prefabrikáty ohniska sú ponechané bez povrchovej úpravy. Ohnisko zároveň geometricky definuje doposiaľ nevyužitý priestor pozemku a vytvára jeho novú hranu, pričom je zapustené tak, aby zábradlie nenarúšalo výhľady z interiéru.

Subtílne exteriérové schodisko z roxorových tyčí je ďalším z detailov, ktoré ilustrujú snahu architektov minimalizovať zásahy do krajiny. Stupne pôsobia takmer levitujúco a nechávajú zeleň prirodzene prerastať pomedzi konštrukciu.

Dôraz na remeselný detail a lokálnych dodávateľov

Autori zároveň upozorňujú, že skúsenosť s realizáciou vo Švajčiarsku sa v mnohých ohľadoch líši od domáceho prostredia. „Rozdiel vnímame najmä v prísnejšej a veľmi špecifickej regulácii pre konkrétnu lokalitu – napríklad v pomere presklenej a plnej plochy fasád alebo v dôslednom zohľadňovaní genia loci,“ hovoria architekti.

Podľa nich je však rovnako zaujímavý aj prístup miestnych dodávateľov, ktorí kladú mimoriadny dôraz na remeselný detail a lokálny pôvod materiálov. „Dodávateľ stavby veľmi prísne zohľadňoval mieru použitia produktov, ktoré by neboli lokálne – je snaha udržať prácu v konkrétnej doline a podporiť regionálnu identitu.“

Interiér chaty je koncipovaný ako otvorený a plynulý priestor s minimom pevných prvkov. Dominantou vstupnej haly je vyvýšený betónový kubus nesúci krb, z ktorého vyrastá subtílne oceľové schodisko. Tento prvok funguje ako priestorová „socha“, ktorá prepája podlažia a zároveň jemne zónuje jednotlivé funkcie. Kuchyňa orientovaná na sever rámuje pohľad na surovú skalnú stenu, zatiaľ čo obývacia časť a jedáleň profitujú z južných a západných výhľadov.

Posuvné steny, ktoré (ne)delia priestor

Základnou ideou interiéru bola maximálna flexibilita priestoru. „Konceptom bolo vytvorenie otvoreného plynúceho priestoru napojeného na exteriér – celý interiér je definovaný jedine prvkom schodiska ako jediným pevným prvkom,“ vysvetľujú autori. Ostatné časti interiéru sú preto riešené variabilne tak, aby sa dispozícia mohla meniť podľa potrieb užívateľov.

Kľúčovým nástrojom tejto flexibility je systém posuvných stien. V obývacej časti sa za jednou z nich skrýva spací kút s dvojlôžkom, ktorý je čiastočne zapustený do terénu a presvetlený pochôdznymi svetlíkmi v jednej rovine s terasou. Tento priestor možno podľa potreby otvoriť smerom do dennej zóny alebo ho naopak úplne uzavrieť a vytvoriť intímne miesto na oddych.

„Funkčným detailom je integrované výsuvné lôžko, ktoré zvyšuje ubytovaciu kapacitu bez potreby ďalšej miestnosti, čím sme dosiahli vysokú efektivitu na malej metráži,“ dopĺňajú architekti.

Architektúra, ktorá sa prelína s prírodou

Súčasťou návrhu sú aj záhradné úpravy. Tie navrhlo Mils_studio. Cieľom exteriérových úprav bolo dosiahnutie prirodzeného prerastania zelene cez mlat a štrk a vytvorenie podrastov pod konštrukciou schodiska. Vďaka tomu sa stiera hranica medzi umelo vytvorenou záhradou a divokým porastom v okolí chaty.

Výsledkom tejto súhry medzi riešením samotného objektu, jeho interiéru a exteriérovými úpravami je architektonické dielo, ktoré nepôsobí ako dominantný objekt v krajine, ale skôr ako tichá pozorovateľňa v korunách stromov – miesto úniku, ktoré rešpektuje drsný charakter švajčiarskych Álp a zároveň ponúka svojim obyvateľom intenzívny kontakt s prírodou.