Rodinný dom z Dolnej Lehoty je skromnou stavbou. Takmer sedem rokov na nej pracovali majitelia a ich príbuzní

Na konci stredoslovenskej dediny vyrástol dom, ktorý spája archetypálnu jednoduchosť, remeselnú poctivosť a odhodlanie jednej rodiny. Nominácia na ocenenie CE ZA AR 2025 len potvrdzuje, že aj skromná stavba s hlbokým vzťahom k miestu môže kultivovať krajinu aj súčasnú architektúru.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

Rodinný dom na úpätí Nízkych Tatier nevznikol za stolom, ale v priamom dialógu s prostredím, históriou a komunitou. Rozľahlý pozemok leží na samom konci Dolnej Lehoty, kde uzatvára skupinu rodinných domov – miesto, ktoré obýva rovnaký rod už celé generácie.

Vzťah k horskému prostrediu a spomienka na pôvodné drevenice formovali objekt – jednoduchú hmotu so sedlovou strechou, drevenú konštrukciu aj jeho urbanistické osadenie.

Do procesu výstavby sa napokon zapojila celá rodina, čo podľa architekta Tomáša Krišteka výrazne ovplyvnilo ich ďalšie profesionálne smerovanie: „Svojpomocná výstavba bola pre nás odrazovým mostíkom k rozbehnutiu vlastnej firmy na realizáciu drevostavieb. Radi by sme zveľaďovali remeslo a dostávali drevostavby do širšieho povedomia.“

Modul ako základ

Nosný princíp budovy aj prístreška tvorí drevený skeletový systém v module 2,5 × 2,5 metra. Umožnil jasné dispozičné členenie na centrálnu obytnú časť, spálňu s kúpeľňou a hospodársku zónu so vstupom, špajzou a s kuchyňou. Rovnakú konštrukčnú sústavu v podobe dvoch modulov použili aj v menšom objekte prístreška na parkovanie s dielňou.

„Drevený skelet vytvára väčšiu priestorovú variabilitu a pri realizácii tohto domu sa stal aj výtvarným prvkom priznanej konštrukcie. Náročné však bolo, že všetko muselo byť do posledného detailu premyslené a povrchovo upravené,“ vysvetlil Tomáš Krištek.

Stavba nevznikala naraz. Takmer sedem rokov na nej pracovali majitelia, ich príbuzní a priatelia počas víkendov, medzi pracovnými povinnosťami a v rytme ročných období. „Myslím si, že to bolo občas ako na horskej dráhe. Robili sme to svojpomocne, ale umožnilo nám to vyhrať sa s detailmi. Mnohé z nich by boli pri externých dodávateľoch nezaplatiteľné,“ povedal architekt.

Navrhovaný koncept mal preniesť tradičné princípy do súčasnej architektúry. Stavba si mala zachovať svoju jednoduchosť, no zároveň ponúknuť vzdušný a presvetlený interiér prispôsobený dnešným potrebám bývania.

Priestor bez hraníc

Dispozícia je vizuálne otvorená. Hlavný obytný priestor sa otvára do podkrovia a do exteriéru cez posuvnú zasklenú fasádu. Podkrovie nad kuchyňou a spálňou slúži ako hosťovské izby.

Interiér formuje priznaná drevená konštrukcia, tradičná hlinená podlaha v okrajových zónach a jednoduché biele omietky. Z vonkajšej strany je biela omietka nahradená štruktúrovanou hrubozrnnou, zatiaľ čo štítové steny sú obložené sivým dreveným latovaním, ktoré spolu s plechovou strechou podčiarkuje jednoduchú geometriu stavby.

Toto miesto do budúcnosti umožňuje rozšíriť zástavbu o ďalšie menšie objekty dočasného bývania, ktoré by vychádzali z rovnakých architektonických a stavebných princípov.

Návrh bol vďaka svojmu prístupu zaradený medzi diela nominované na ocenenie CE ZA AR 2025. „Nominovanie odbornou verejnosťou je pre nás pozitívnym signálom, že to, čo robíme, dáva zmysel. Pri tomto projekte je to aj odkaz verejnosti, že sa dá stavať skromne, s citom a s odkazom na tradíciu. Nominácia bola aj satisfakciou za roky práce pre všetkých zúčastnených.“