Nekoncepčná realizácia výškových budov

Hlavné mesto Slovenska vytvára spolu s pozadím vrchov Malých Karpát obdivuhodnú scenériu, vďaka ktorej po dlhé roky nieslo prívlastok krásavica na Dunaji. Dlhodobo neschválený územný plán a nekoncepčný prístup, najmä v lokalizácii výškových budov, pozmenil panorámu bratislavského historického mesta a kontext s prírodným zázemím natoľko, že v odborných, ale tiež laických kruhoch sa v súčasnosti Bratislava hanlivo označuje ako štrbavá na Dunaji.

Bez koncepcie
Výškových budov v blízkosti historického jadra hlavného mesta Bratislavy, ba priamo vo vyhlásenej pamiatkovej zóne a jej dotykových územiach, je už viac ako 40. Do roku 2012 sa počíta s výstavbou ďalších 33 výškových budov, z toho štyroch mrakodrapov s výškou nad 150 m. To všetko bez koncepcie a dôkladnej analýzy vplyvov na správne fungovanie mesta – jeho dopravu, infraštruktúru, sociálne vzťahy – a bez vyhodnotenia účinku takejto výstavby na panorámu, siluetu a vzájomné prepojenie prírodnej krajiny s urbanizovaným prostredím.

Údajne koncepčnému zámeru sústredenia výškových budov padla za obeť bývalá bratislavská priemyselná zóna. Jej ochrana ako priemyselného dedičstva sa, žiaľ, doteraz primerane nezabezpečila. Úspešné konverzie takýchto areálov a ochrana kultúrneho dedičstva tohto typu v zahraničí, napríklad v susednej Českej republike, sa nám dosiaľ nestali príkladom. Bratislavské podhradie dlho trpelo pre demolácie v rámci výstavby Nového mosta a jeho dopravného riešenia na ľavom brehu Dunaja, ktoré prebiehalo v 60. rokoch minulého storočia.

Po nekonečných sporoch o výraze zástavby nábrežia i viacnásobných urbanisticko-architektonických súťažiach sa v tomto období začala jeho pretvárajúca regenerácia. V minulosti názory oscilovali okolo rozličných predstáv. Objavili sa romantické myšlienky znovuvybudovania zaniknutej historickej štruktúry či opatrnícke vstupy nových architektonických riešení, ktoré kopírovali historickú blokovú zástavbu. Prevratné koncepcie priniesol víťazný návrh talianskeho kolektívu súťaže Europan z roku 1995 s kontrastným priečnym nasadením líniových polyfunkčných objektov a myšlienkou prepojenia hradu s nábrežím. Posledným pokusom bol názor na rozvoj predmetného územia v rámci urbanisticko-architektonickej súťaže v roku 2002.

Dnes je výstavba nábrežia bez ucelenej koncepcie v plnom nasadení. Ide o objekt River Parku, ktorý síce necharakterizujú bodové výškové stavby, ale vysoká mohutná hradba, oddeľujúca Dunaj od jeho prirodzeného krajinného prostredia. Ďalšia výstavba sa plánuje na úkor Parku kultúry a oddychu, ktorý vznikol konverziou z prvého kamenného veľtržného komplexu na Slovensku na účely Dunajského veľtrhu (1943 až 1948), teda na úkor priemyselného dedičstva, a bude sa demolovať. Otázku pokračovania zástavby nábrežia dostatočne zodpovedá aj súčasná realizácia komplexu Eurovea, aj zamýšľaná dostavba lokality Mlynské Nivy.

Kde stavať?
V nijakom prípade nemienime protestovať proti výškovým budovám ani vyjadrovať nevraživosť k rozvoju historických miest. Pri akomkoľvek stupni ochrany má aj pamiatkové územie nárok na ďalšie pokračovanie vývoja – vrstvenie nových kultúrnych hodnôt – a svoje plnohodnotné využitie. V opačnom prípade by zostalo bezduchou konzerváciou historických hodnôt bez skutočného života, ktorý tu vždy prebieha.

Podľa Melbournskej charty „má každé mesto svoj špecifický profil ľudských, kultúrnych, historických a prírodných charakteristík. Tento profil poskytuje porozumenie pri hľadaní ciest k udržateľnosti, akceptovateľných pre obyvateľov a kompatibilných s ich hodnotami, tradíciami, inštitúciami a ekologickými skutočnosťami. Stavanie na existujúcich charakteristikách pomáha motivovať a mobilizovať ľudské a fyzické zdroje miest na dosiahnutie udržateľného vývoja a regenerácie“. (Princípy pre udržateľné mestá, 2002, princíp 6) Nechceme ani spochybňovať nárok na výstavbu výškových budov, ani ich v prípade Bratislavy architektonicky hodnotiť. Uznávame súčasnú stavbu výškových budov ako fenomén 21. storočia. Ako architekti nemôžeme neobdivovať autorskú genialitu a technickú vyspelosť takých stavieb, akými sú sídlo LLoyd´s a Swiss Re Tower ležiace priamo v City Londýna, Grande Arche de la Défense v Paríži alebo Dubajský Burj Al Arab, Hong Kong & Shangai Bank, ako aj Tai-pei Tower v Taiwane, Petronas Twin Towers v Kuala Lumpure a mnohé iné.

Na druhej strane nás také pojmy ako výškové budovy a historické mestá oprávňujú analyzovať ich vzájomný vzťah a klásť otázky opodstatnenosti výstavby výškových budov v historickom prostredí a narúšania harmónie a krásy ich sym­biózy s prírodným prostredím. Je súčasťou krajinárskej i pamiatkarskej ochrany aj krajinný obraz, vžitý obraz či historický charakter? Nejde o zákaz stavať výškové budovy, ale o zamyslenie, kde ich stavať, ak deklarujeme, že si kultúrne a prírodné dedičstvo a krásu krajiny vážime.

Pamiatková rezervácia a pamiatková zóna V roku 1954 sa bratislavské historické jadro spolu s hradom a jeho podhradím vyhlásilo za mestskú pamiatkovú rezerváciu. Kontextuálne územie centrálnej mestskej oblasti neskôr oficiálne označili za pamiatkovú zónu. Zámerom bolo chrániť toto územie tak, ako to vyjadruje dokument UNESCO z roku 1962 nazvaný Odporúčanie týkajúce sa krásy a charakteru krajín a sídiel. Krásu krajiny chápe komplexne, preto je ťažké rozlíšiť, čo patrí do odboru ochrany pamiatok a čo do odboru ochrany prírody. Toto odporúčanie však upozorňuje: „Nejestvuje architektúra bez prostredia a podobne platí, že nejestvuje krása prírody bez človeka, lebo ju nemá kto vnímať.“ Pri vyhlásení rezervácie sa stanovilo, že pozornosť treba sústrediť najmä na: ochranu historického pôdorysu, ochranu historickej skladby a kompozície objektov, ochranu siluety historického jadra v panorámach a krajinnom obraze, ochranu najbližšieho okolia (dotykové zóny a ochranné pásmo). Po prijatí nového pamiatkového zákona v roku 1987, ktorým sa legislatívne ustanovila kategória pamiatkových zón, sa aj bratislavské Staré Mesto takmer v celom rozsahu vyhlásilo za pamiatkovú zónu. Opatrenie navrhlo ochranu a reguláciu novej výstavby predovšetkým z hľadiska objemu a výšky zástavby. Ochranné pásmo chránených pamiatkových území sa však ani po mnohoročnom úsilí pamiatkarov dosiaľ neschválilo. Takéto pásmo mal v rámci socialistickej ideológie iba pamätník oslobodenia Bratislavy v druhej svetovej vojne – Slavín. Obmedzenia sa dotýkali najmä výšky okolitej zástavby, ktorá nemala konkurovať dominujúcej pamiatke. Z tohto dôvodu odstránili aj vežu kostola na Bratislavskej kalvárii, ktorú však dodnes nerehabilitovali.

Mapa výstavby v pamiatkovej rezervácii a pamiatkovej zóne Bratislavy
Zdroj: Pamiatkový úrad (mapa), Dušan Ferianc (grafické spracovanie identifikácie výškových budov)

Vyváženosť fenoménov
Príťažlivosť scenérie Bratislavy spočívala vo vyváženosti troch základných fenoménov. Predstavujú ich pahorky pozvoľne sa dvíhajúcich Malých Karpát, mohutný tok Dunaja a dielo človeka, ktoré odpradávna využíva strategickú polohu hradného vrchu – Bratislavského hradu. Pre historické mesto, ktoré leží pod ním, je charakteristická nízkopodlažná zástavba, ktorá je zakotvená v hradbách a ktorej dominuje množstvo kostolných veží.

Až do polovice 20. storočia tvoril prírodný rámec spolu s urbanistickou štruktúrou harmonický krajinný obraz historickej Bratislavy, a to napriek svojim prirodzeným premenám ako plnohodnotného rozvíjajúceho sa živého organizmu. Slovami Aténskej charty urbanizmu: „Život mesta je ustavičným dianím, prejavujúcim sa v priebehu storočí v konkrétnych dielach – pôdorysoch alebo konštrukciách, ktoré mu prepožičiavajú jeho osobitý charakter a ktoré sa postupne stávajú vyjadrením jeho duše. Sú to cenní svedkovia minulosti, na ktorých sa aj naďalej hľadí s úctou, raz pre ich historickú a citovú cenu, inokedy preto, lebo v niektorých je tvorivá hodnota stelesňujúca ľudského génia na jeho najvyššom stupni. Patria k dedičstvu ľudstva a tí, ktorí ich vlastnia alebo opatrujú, majú zodpovednosť a povinnosť urobiť všetko, čo je v ich silách, aby mohli ďalším storočiam toto ušľachtilé dedičstvo odovzdať nepoškodené.“ (Kongres CIAM, 1993, téza 65)

Rozdelenie výškových budov priamo v pamiatkovej rezervácii (PR), pamiatkovej zóne (PZ) a v ich bezprostrednom okolí podľa času ich výstavby: Objekty pred vyhlásením PR obchodno-obytný dom Manderla s výškou 45 m postavený priamo na území historického jadra (1936), označovaný ako prvý bratislavský mrakodrap 11-poschodová Ústredná poštová správa s výškou 50 m (1951) Objekty pred vyhlásením PZ 23-podlažná centrála VÚB s výškou 88 m (1996) 12-poschodové tri vežové domy pri ­tuneli (1966) Hotel Kyjev vysoký 65 m (1973) 80 m vysoká budova Slovenského rozhlasu (1985) Incheba s výškou 85,6 m (1985) Dom odborov Istropolis vysoký 60 m (1981) 24-poschodová Stavebná fakulta STU (1980) Napriek vyhláseniu pamiatkovej zóny po roku 2000 sa realizovali ďalšie výškové budovy. Objekty po vyhlásení PZ Národná banka Slovenska (111,6 m) Tower 115 (115 m) Aupark Tower (96 m) Tatra centrum, Kredit banka, City ­Business Center I (107 m) v pozadí pamiatkovej zóny III Veže (72 m) Objekty rozostavané a plánované v PZ 22- alt. 36-poschodový rozostavaný dom na Šancovej ulici 12-podlažný objekt na Račianskom mýte plánovaný je aj 24-poschodový dom na Starohorskej ulici, taktiež v pamiatkovej zóne Sústredená výstavba výškových budov v lokalite Mlynské Nivy s ukončením do roku 2012 na hranici pamiatkovej zóny Klingerka (157 m) Eurovea, druhá fáza (150 m) Panorama City (135 a 177,5 m) Twin City (138 m; 170,5 m) Lipový park  (113 a 131 m) Zóna Chalupkova – 6 budov (100 až 120 m) Centrum Bottova (106 m) Trinity (60, 64 a 68 m) Jégeho alej (80 m) Century Residence (80 a 110 m) Jarabiny (54 m)

doc. Ing. arch. Jarmila Lalková, PhD., a Ing. arch. Dušan Ferianc
Foto: Dano Veselský, Eva Kráľová

Autori pôsobia na Fakulte architektúry STU v Bratislave.

Príspevok vznikol v rámci grantu VEGA č. 1/0741/08 Historizmus – permanentný fenomén.

Článok bol uverejnený v časopise ASB.