Mníchovská uličná impresia (VIDEO)

Akú lepšiu reklamu možno urobiť umeniu, ak nie umeleckým, ba priam výtvarným stvárnením schránky, ktorá ho hostí? Museum Brandhorst, otvorené tohto roku v Mníchove, dáva okolitému neoklasicistickému prostrediu najavo moderný charakter ukrývaných umeleckých artefaktov. Keď prechádzate popri ňom, nevdojak si uvedomíte, ako mäkko dokáže budova napriek svojej svojráznosti pôsobiť. Farebný exponát, za ktorým sa skrýva meno berlínskeho ateliéru Sauerbruch Hutton, premieňa už samotnú ulicu na svet abstrakcie.

Ako obraz
Aj keď na fotografiách sa môže múzeum javiť príliš expresívne, v skutočnosti nemá nič spoločné s nesúladom typickým pre gýčové pestré zmesi. Možno aj preto, že architekti šikovne poukladali stovky odtieňov v takom tesnom kontakte, že spolu kreujú jeden zlievajúci sa impresionistický obraz. Čím z väčšej diaľky sa človek na budovu pozerá, tým súvislejšie farebné pole pred ním vzniká. Keď sa približuje, plochy sa rozbíjajú do jednotlivých farebných tieňov. Túto hru dosiahli architekti použitím niekoľkých rôznorodých vrstiev na fasáde.

Na povrchu izolácie sa nachádza vrstva z horizontálne ukladaných kovových pásov s jemnými perforáciami. V popredí tohto základu sa vo vertikálnej polohe upevnilo na fasádu 36 000 keramických tyčí dlhých 110 cm so štvorcovým profilom 4 × 4 cm. Pokrýva ich glazúra v 23 farbách.

Usporiadaním tyčí do troch skupín z rozlične zmiešaných farieb sa docielili tri hlavné odtiene fasády – svetlý, stredný a tmavý, ktoré opticky rozdeľujú pomerne mohutný objem do troch vzájomne sa prelínajúcich a chromaticky odlíšených hmôt. Samotná budova však z konštrukčného hľadiska predstavuje dlhý dvojpodlažný objekt pravouhlého tvaru, ktorý sa na križovatke ulíc dvíha nahor vo forme veže s výškou 23 metrov a lichobežníkovým pôdorysom. Precízne kontúry obidvoch častí kopíruje pozdĺžne pásové zasklenie, ktoré kulminuje pri vstupe do budovy. Vďaka tomu sa v interiéri vytvorilo bohato presvetlené foyer s pokladňou, kníhkupectvom a reštauráciou.

Inšpirácia históriou
Budova sa nachádza v užšom kruhu takzvaného areálu umenia (Kunstareal), v ktorom sa sústreďujú najvýznamnejšie mníchovské obrazárne – Alte Pinakothek, Neue Pinakothek a Pinakothek der Moderne. Umiestnenie nového múzea súčasného umenia do tohto rámca, ako aj nápadité architektonické stvárnenie budovy však nie je náhodné, ale skôr strategické. Spomenuté múzeá napriek svojim vzácnym zbierkam zaznamenávajú celoročne veľmi nízku návštevnosť.

Keď teda Udo Brandhorst po smrti manželky Anette, dedičky impéria Henkel, ponúkol súkromnú zbierku súčasného výtvarného umenia na verejné účely, bavorská metropola získala novú šancu pozdvihnúť záujem o tieto múzeá. Vložiť architektonické riešenie do rúk ateliéru Sauerbruch Hutton bolo šťastnou voľbou. Vďaka jednoduchej, ale nápaditej myšlienke sa im podarilo obstáť aj v konkurencii zvučného mena Zahy Hadid alebo Stephana Braunfelsa, autora susednej Pinakothek der Moderne, s ktorým sa pôvodne počítalo ako s autorom dostavby celého areálu umenia. Ateliér Sauerbruch Hutton svojím návrhom novej mníchovskej obrazárne zostal verný línii svojej tvorby, ktorá sa zakladá na objavovaní a využívaní farieb ako materiálu.

Idea vytvorenia stavby vzbudzujúcej dojem obrazu sa ale zrodila z inšpirácie pôvodnou budovou Neue Pinakothek, galérie románskeho umenia. Tú v 19. storočí otvoril Ľudovít I. Bavorský, ale počas druhej svetovej vojny padla za obeť bombardovaniu. V 80. rokoch minulého storočia ju preto nahradila nová budova, ktorú navrhol architekt Alexander von Branca. Pôvodná galéria bola zvonku pokrytá veľkými maľbami, čo malo už z diaľky naznačovať, že ide o sídlo umenia. Prevzatím tejto idey vzniklo kontextuálne prepojenie s historickým pozadím miesta, na ktorom dnes stojí novostavba múzea.

Zbierka izieb
Napriek lákavému zovňajšku budova nie je iba lacným reklamným obalom. Interiérové riešenie aj technologické vybavenie sa maximálne prispôsobuje potrebám muzeálnej zbierky, ba dokonca ponúka oveľa striedmejší koncept, než ktorým sa budova prezentuje navonok. Možno tu nájsť práce Andyho Warhola, Josepha Beuysa, Cy Twomblyho, Gerharda Richtera, Brucea Naumana či Damiena Hirsta. Jednotlivé galérie s výnimkou multimediálnej miestnosti majú biele steny a drevené podlahy z dánskeho dubového masívu, ktoré vytvárajú príjemnú vzdušnú atmosféru a neu­trálne pozadie umeleckým dielam, inštalovaným prevažne na stenách. Architekti poňali dispozičnú výstavnú štruktúru ako akúsi zbierku izieb. Múzeum tak poskytuje dostatok variabilných priestorov.

Na druhom nadzemnom podlaží sa nachádzajú najväčšie galérie s plochou až 450 m² a svetlou výškou 9 m. Stropy sa potiahli textíliou, aby sa prirodzené svetlo rovnomerne rozptýlilo po miestnostiach. Polygonálne tvarovaný výstavný priestor nad vstupnou halou navrhli špeciálne pre Twomblyho dielo Lepanto, pozostávajúce z dvanástich veľkoformátových obrazov, ktoré sa panoramaticky vinú po stenách. Na prízemí sa nachádzajú menšie galérie, do ktorých vniká prirodzené svetlo oknami s vysokým parapetom. Výnimkou je pravouhlá galéria s veľkorysým bočným zasklením. Centrálne umiestnené átrium je pre zmenu presvetlené zhora.

Menšie doplnkové galérie s fotografickými dielami využívajú ilumináciu umelého osvetlenia, zatiaľ čo multimediálnu izbu ako jedinú koncipovali ako tmavú miestnosť. Nepostrádateľnou, hoci neviditeľnou súčasťou obrazárne je aj technológia. Umelecké diela citlivé na výkyvy podmienok prostredia, prach a mechanické poškodenie sú zároveň dobre zabezpečené pred krádežou. Navyše, múzeum Brandhorst spája technologický pokrok s ekologickou šetrnosťou, čo je pre klimatizované stánky umenia veľmi netypické. Na reguláciu teploty v interiéri využíva termoaktívne komponenty stavby, ako aj termálnu energiu spodnej vody.

Vďaka tomu dokáže znižovať spotrebu elektrickej energie približne o 26 % a ročnú produkciu CO₂ o 390 ton.
Múzeum tak vnáša do areálu umenia nový obraz, a to nielen svojou výtvarno-architektonickou osobitosťou, ale aj skrytou funkčnou podstatou. Podľa autorov má ísť o modernú šperkovnicu, ktorá bude priťahovať pohľady ľudí a vábiť ich k tomu, aby odhaľovali jej vnútorné poklady.

Museum Brandhorst
Miesto: Mníchov, Nemecko
Architekt: Sauerbruch Hutton
Klient: Stavebný úrad Mníchov
Majiteľ: Freistaat Bayern, Bayerisches Staatsministerium (Bavorské ministerstvo)
Celkové náklady na výstavbu: 48 miliónov € (1,45 miliardy Sk)
Výstavná plocha: 3 200 m²
Celková podlažná plocha: 12 000 m²
Otvorenie: jar 2009

Anna Salvová
Foto: autorka

Článok bol uverejnený v časopise ASB.