Konverzia priemyselného dedičstva – možnosti a ciele
Industriálna architektúra je neoddeliteľnou súčasťou kultúrneho dedičstva našej spoločnosti. Napriek napredovaniu slovenskej ekonomiky ostáva jej ochrana a transformácia akoby stálou neznámou. Pod tlakom silných investorov nám pred očami systematicky miznú objekty alebo celé areály, v ktorých postupne zanikla, resp. zaniká výrobná činnosť. Za nepriaznivý stav môže aj všeobecná nepripravenosť v oblasti ochrany pamiatok, nekoncepčná územná príprava a slabá informovanosť o hodnotách priemyselného dedičstva. Najefektívnejšou formou záchrany je konverzia starej architektúry. Vo vyspelých štátoch existuje viacero úspešne riešených príkladov. Slovensko v tejto oblasti značne zaostáva. Napriek tomu sa v Šamoríne podarilo zrealizovať jeden významný kúsok – adaptovať dlhodobo chátrajúci mlyn na nevídaný hotel s priestormi pre obchodné aj spoločenské využite. Autorkou projektu je mladá slovenská architektka Andrea Očková, pôsobiaca vo Viedni.
Veľkokapacitný parný, neskôr elektrifikovaný mlyn, ktorý je súčasťou šamorínskeho industriálneho dedičstva, bol postavený na križovatke dopravnej tepny v smere Bratislava – Komárno s odbočkou na Senec. Jeho situovanie v rámci sídla možno hodnotiť ako skutočne šťastné urbanistické riešenie – bez negatívneho vplyvu na mestský život.
Útlm poľnohospodárskej výroby pozastavil činnosť mlyna – areál dlhé roky chátral. Avšak architektúra, priaznivá poloha v rámci sídla a dostatok priestoru v rámci pozemku na rozvoj statickej dopravy predurčovala objekt na ďalšie zhodnotenie. Zvrat v osude mlyna nastal vďaka súkromnej iniciatíve manželov Očkových, ktorí vypracovali zámer na konverziu kedysi významného priemyselného závodu na hotelové, obchodné a spoločenské využitie.
Projekt architektky Andrey Očkovej zachováva hmotovú substanciu celého výrobného závodu – všetky konštrukcie hlavných budov, priemyselný výraz exteriéru budovy, vrátane architektonických detailov. Asanovali sa len utilitárne prízemné dostavby a nehodnotné provizóriá. Adaptácia na novú funkciu si vyžiadala výstavbu nových objektov, ktoré spájajú výrobné budovy do jedného celku. Architektka jasne diferencovala architektonické výrazové prostriedky novostavieb. Avšak novotvary nepotláčajú pôvodnú architektúru, skôr ju jasne harmonicky, hmotovo, materiálovo i farebne dotvárajú.
| Obrodený industriál Cestou cez Šamorín sme často míňali chátrajúci objekt hneď vedľa hlavnej cesty. Zíval prázdnotou a spomínal na časy, keď sa tu naplno mlela múka. Starý mlyn vždy šteklil moju fantáziu svojím osobitým čarom. Predstavovala som si, že sa mi naskytne možnosť dať industriálnej budove s pamäťou nový život. Čo všetko sa len dá vymyslieť zo starých fabrík, mlynov, vodární…! Predstava o rekonštrukcii mlyna, ktorá vo mne dozrievala, sa neskôr stala skutočnosťou. Dve pôvodné stavby z predminulého storočia dopĺňali síce mladšie, ale o to nezaujímavejšie plechové haly, ktoré ich oberali o pôvab. Medzi touto plechovou záplavou (výsledok lacných poplátaných riešení), sa tiesnil malý parčík. Uprostred parčíka perníková chalúpka – tzv. laboratórium. Pôvodným poslaním starého mlyna – teda v období socializmu – boli výskum a výroba poľnohospodárskych krmovín a krmovinových zmesí. Myšlienka, že tu vznikne nákupné centrum, sa rodila postupne. Dlho sme zvažovali obmedzenia i možnosti, ktoré starý mlyn poskytoval. Aj keď stavba nebola registrovaná a pamiatkovo chránená, bolo od začiatku jasné, že čaro a atmosféru, ktorú mlyn vyžaroval, musíme zachovať. Atypický priestor a hluk z časti budovy, kde sa stále ešte melie, a dnešné požiadavky potrebovali atypické nápady a riešenia. Nákupné stredisko a hotel, ktoré by síce spĺňali všetky moderné ergonomické, komerčné, požiarne a ďalšie náročné technické predpoklady, nemohli fungovať za chodu mlynských kolies. Fantázia architekta je jedno a realita stavu výrobných hál, prípadne koexistencia s jestvujúcou prevádzkou zas druhé. K súčasnosti sa priznávajú veľkými zasklenými plochami, ktoré oddeľujú, ale neukrývajú vstupnú halu, prechádzajúcu cez dve podlažia. Pre nás bol výhodou industriálny charakter stavby. Tomuto sa prispôsobila aj nová časť. Priznali sme mnohé technické riešenia – oceľové konštrukcie, odhalené stropy, pôvodné detaily. Pri stavbe veľkorysého pôvodného výrobného priestoru sa nešetrilo miestom a výškou stropov, neplatili ešte prísne úsporné a ergonomické opatrenia a neboli presne vyznačené miesta pohybu pracovníkov. Celý pôvodný objekt, aj keď priemyselný, bol vyšperkovaný detailmi, ktoré prežili nadšenie socializmu. V súčasnosti si už ani neviem predstaviť, že by si napríklad niekto dal tú námahu a vytvoril ručne kované zábradlie s ornamentami pri zadnom východe výrobnej haly. Ako sme sa postupne prebúravali do útrob veľkorysých betónových konštrukcií, stále sme objavovali poklady a detaily, ktoré patria k neodmysliteľnému koloritu starého industriálu. Zachraňovali sme ich pred dnešnou modernou devastáciou, ľahostajnosťou a nevšímavosťou. Ďalšou náročnou úlohou bol výber materiálov. Pod starými omietkami sme našli pôvodné, pre tieto budovy typické tehličkové obklady. Celá stavba však musela prejsť energetickým auditom, čo si vyžadovalo zateplenie fasády. Nevyhnutne sa musel použiť nový obklad – aj na moderných častiach. Betónová dlažba v interiéri dotvára celkový priemyselný charakter. V súčasnom období industriálna architektúra prežíva znovuzrodenie. Objavili sme jej skrytý pôvab a drsnú eleganciu. Architektúra zrekonštruovaného a prestavaného mlynu Arena má tiež svoje plochy z pohľadového betónu, obnažené oceľové konštrukcie, priznané technické prvky; niekde ako nevyhnutnosť, inde to bol autorský zámer. Chceli sme dať objektom nový zmysel, druhý dych, súčasné poslanie. Andrea Očková, autorka projektu |
Prerobenie dispozícií a prispôsobenie starého objektu novému poslaniu nebolo jednoduché. Na jednej strane sme chceli zachovať pôvodný mlyn, a na druhej mala vzniknúť nákupná zóna, reštaurácia, hotel. Nevyhnutne sa museli zabezpečiť možnosti nerušenej prevádzky, splniť hygienické požiadavky, umiestniť vzduchotechnické jednotky, nájsť riešenia na pohyb invalidných návštevníkov medzi rôznymi úrovňami množstva medziposchodí a poschodí. Čiastočným východiskom bolo rozšírenie starých objektov o nové moderné časti. Tie vytvorili spojovací článok medzi starým a novým. 
Keď sa vrátim na začiatok, pýtam sa sama seba, či by som sa opäť pustila do takejto náročnej rekonštrukcie. Veď stavanie na zelenej lúke umožňuje všetko dokonale a vopred premyslieť, splniť v plnej miere všetky požiadavky modernej doby. Stavba sa nepredraží nečakanými prekvapeniami, architekt je sám tvorcom a autorom každej situácie. Potom si však odpoviem, že sa nám podarilo dať druhú šancu a vzkriesiť genia loci priemyselného objektu. Objaviť ho pre seba a pre iných. Mlyn sa nám za to odvďačil úžasnou atmosférou a už teraz je jasné, že budí záujem. Obyvatelia Šamorína s touto stavbou vyrastali, mnohí tu pracovali, poniektorí si pamätajú časy, keď vyhorel. Odteraz sa s ním budú stretávať v inej a verím, že príjemnej podobe. Mnohí z nich sú vďační.
Z pohľadu pamiatkovej ochrany
Mlyn v Šamoríne má nesporne vysokú historickú hodnotu. Je pokračovaním tradície mlynov – výrobou typickou pre Žitný ostrov. Dokumentuje vývoj priemyselnej výroby v regióne. Napriek demontáži a znehodnoteniu jeho technologického vybavenia v minulosti možno mlyn radiť k charakteristickým predstaviteľom v rámci svojho typologického druhu a výrobného odvetvia. Nesporne hodnotná je aj urbanistická a architektonická koncepcia objektu. Urbanistická spočíva v lokalizácii mlyna v štruktúre sídla, jeho hmotovo-priestorového riešenia, ako aj ideového významu – akcentovania symbolu výroby identickej pre Žitný ostrov.
Z architektonického hľadiska ide o kvalitnú architektúru z obdobia moderny, po funkčnej, konštrukčnej i materiálovej stránke o architektúru, ktorá pravdivo vyjadruje svoju náplň. Vysoké estetické hodnoty pôvodnej architektúry sú prítomné v kompozícii hmôt aj v architektonických detailoch fasád. Historické architektonické znaky objektu autorka konverzie plne rešpektuje a novú funkciu vyjadruje len v dodatočných dostavbách. Zachováva autenticitu a celistvosť pôvodných objektov.
Adaptácia areálu má význam aj z hľadiska zachovania identity a vžitého obrazu mesta. V prípade asanácie stavby, by Šamorín prišiel o jednu zo svojich dominánt – symbol niekdajšieho pilieru ekonomiky – mlynárskej výroby. Pozitívne možno hodnotiť najmä fakt, že vďaka iniciatívne dvoch mladých ľudí sa podarilo areál zachovať a vdýchnuť mu novú spoločensky prínosnú náplň aj napriek tomu, že objekt nebol zapísaný do Ústredného zoznamu pamiatkového fondu Slovenskej republiky.
Historické súvislosti Mestečko Šamorín bolo koncom 14. storočia centrom obchodu Žitného ostrova. Pričinila sa o to rozvinutá remeselná výroba a neskôr udelenie privilégia od kráľa Žigmunda na usporadúvanie 2-týždenných krajinských trhov v dňoch sv. Urbana a Bartolomeja. V 16. storočí sľubný rozvoj mesta narušili turecké nájazdy. Opäť ožilo v 17. storočí – stalo sa hospodárskym a obchodným centrom horného Žitného ostrova. Priaznivá geografická poloha na trase Bratislava – Komárno a pozdĺž toku Dunaja, prepojenie so severnejšími slovenskými oblasťami, úrodnosť pôdy a dostatok vody, predurčili región na pestovanie a spracovávanie obilia. A tak bezprostredne v okolí Šamorína, v neďalekom Čilistove vzniklo viacero vodných mlynov. Po nástupe priemyselnej revolúcie sa však postupne nahrádzali parnými mlynmi, ktoré mnohonásobne kapacitne prevýšili predchádzajúcu výrobu. V tom čase malo mesto už jasne sformovanú urbanistickú štruktúru. Rozvíjala sa okolo dvoch súbežných osí, smerujúcich zo západu na východ – Kráľovskej cesty (v súčasnosti Hlavná) a tzv. Gazdovského radu. V snahe sústrediť výrobu do jednej lokality, a to v pomerne veľkých objemoch, sa priemysel umiestňoval mimo zastavaného územia sídla – smerom na sever. Výstavba novej východo-západnej komunikácie vyriešila otázky dopravy. Dopravná záťaž tranzitu zo zastavaného územia sa preniesla na dnešnú Bratislavskú cestu, ktorá tak prebrala funkciu štátnej cesty. Oblasť bola spojená so železničnou traťou vlečkou, ktorá viedla z neďalekého Kvetoslavova. Rodiacu sa priemyselnú zónu oddeľoval od mesta súvislý pás zelene. Pri podrobnejšom skúmaní vývoja mesta možno spozorovať podobnosť s typom pásového priemyselného mesta, ktoré v prípade Šamorína nevyrástlo súbežne, ale postupne – k historickému mestu sa pripojila priemyselná zóna, nezaťažujúca jeho životné prostredie. Avšak čas a z neho vyplývajúce spoločensko-ekonomické zmeny sa neúprosne podpísali na celom urbanistickom koncepte. Pôvodný veľkorysý zámer pásového mesta s oddelením koncentrovaného priemyslu a bývania dnes narúša mnohopočetná zástavba rodinných domov. V nedávnej minulosti k starej priemyselnej zóne pribudol moderný priemyselný park, ktorý zabral veľkú časť poľnohospodárskeho fondu. Ing. arch. Dušan Ferianc ml. |
Ing. arch. Dušan Ferianc ml.
Foto: Dano Veselský, Andrea Očková
Autor je doktorandom na Fakulte architektúry STU v Bratislave. Zároveň aktívne pôsobí ako architekt.
Použitá literatúra
1. Kráľová, Eva: Vytváranie záchrannej siete pre priemyselné pamiatky na Slovensku. Creating a Conservation network for Industrial Heritage in Slovakia. In: Průmyslové dědictví Industrial heritage. Sborník příspěvků z mezinárodního bienále Industriální stopy. Praha: České vysoké učení, 2008, s. 110 – 115.
2. Husák, Vladimír: Industriálne dedičstvo – prameň sebavedomej vízie Hamburgu.
3. Husák, Vladimír: Obnova priemyselných pamiatok. In: Eurostav, 2008, č. 12, s. 8 – 12.
4. Charta industriálneho dedičstva – XII. kongres Medzinárodného výboru pre obnovu industriálneho dedičstva. (TICCIH). In: Vyhne – minulosť a súčasnosť. Zborník zo seminára. Banská Štiavnica: Slovenské banské múzeum v Banskej Štiavnici, 2006.
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
