Administratívne budovy – trendy a špecifiká

J. Buček: Základným rozdielom v porovnaní s minulým obdobím je istá amerikanizácia interiéru a ústup klasického bunkového systému jednotlivých kancelárií, tak ako ho poznáme z minulých desaťročí. Západoeurópske alebo americké pobočky veľkých nadnárodných firiem, bánk či poisťovní očakávajú štandard porovnateľný s centrálami v Londýne, Chicagu alebo Bruseli. Pri drvivej väčšine sa percento uzatvorených kancelárií obmedzuje na niekoľko šéfovských kancelárií, zväčša oddelených od otvorenej halovej kancelárie iba sklenenou stenou.

Spravidla bývajú oddelené zasadacie miestnosti, nájomníci často požadujú veľkostné spektrum. Hierarchia pracovníkov v otvorenej kancelárii sa líši iba nárokmi na plochu či kvalitou nábytku. Súčasťou príchodu do kancelárskeho podlažia je aj otvorená recepcia s čakacou zónou, ktorá plní informačnú a bezpečnostnú funkciu; v servisnej zóne nájdeme server, kuchyňu, šatňovú stenu, drobný sklad. Väčšina moderných administratívnych budov počíta s ďalšími skladovými priestormi v suteréne, ktoré si firmy môžu prenajať a šetriť na drahšom nájme v horných podlažiach.

J. Jančina: Návrh interiéru závisí od požiadavky investora. Veľké spoločnosti majú svoj štandard vychádzajúci z trendu vizuálnej identity, menšie spoločnosti vychádzajú zo svojich ekonomických možností. Výrazný estetický a vizuálny účinok sa dá dosiahnuť aj vďaka použitým materiálom, plynulo prechádzajúcim z exteriéru do interiéru, kde kombinácie s ostatnými prírodnými materiálmi dotvárajú harmonické prostredie na život ľudí.

R. Kachlík: Veľa závisí od toho, či je v období projektovania známy budúci užívateľ priestorov. Jednoduchšou úlohou (to však neznamená, že aj kreatívnejšou) je urobiť priestor pre klienta alebo spoločnosť, ak už má svoj „dress code“ jasný. Vo všeobecnosti však trend smeruje k väčšej transparentnosti, komunikatívnosti a flexibilite dispozícií, priestorových riešení aj interiérového zariadenia (prestaviteľné priečky, ľahký, mobilný a nastaviteľný nábytok, integrácia nábytku a deliacich prvkov a pod.).

J. Buček: Administratívne budovy väčšinou pripravujú rôzne developerské spoločnosti (okrem objektov pre štátne inštitúcie z verejného rozpočtu), z čoho vyplývajú ich špecifiká. Investor (developer) je pre výsledok rovnako dôležitý ako architekt.

Základné princípy projektu – nápaditá a zapamätateľná architektúra, ktorá objektu vtlačí charakter, flexibilita pôdorysu umožňujúca rôznu veľkostnú skladbu nájomníkov a zariadenie pôdorysu, šikovné riešenie profesií zohľadňujúce nízke prevádzkové náklady a finančnú primeranosť – sú pri každej administratívnej budove podobné. Líši sa len štandard, ktorý ovplyvňuje cieľová skupina nájomcov.

J. Jančina: Vzhľadom na to, že architektúra je tvorba priestoru na život ľudí, je samozrejmým prvoradým kritériom optimálny variabilný pracovný priestor. Týka sa to jeho veľkosti, výšky s dostatočným denným svetlom, teplom, chladom, vzduchom a podobne. Ak okrem týchto nevyhnutností koncept ponúka aj dostatočný počet parkovacích miest a dobrý prístup k centru, dopravnej infraštruktúre MHD a podobne, sú šance na úspech omnoho väčšie. A keď navyše ponúka aj niečo jedinečné, neopakovateľné, akým je umenie v podobe architektúry, priestoru, prírody či iných oblastí umenia, myslím si, že úspech je zaručený.

Pre administratívne budovy je charakteristické a zaujímavé riešenie otvorenosti voči okoliu, mierka nepôsobiaca ohromujúco, ale reagujúca primerane na svoje okolie, predimenzované rozptylové priestory plné slnečného svetla a prírodnej vzrastlej zelene, ktoré vytvárajú priestor na život a komunikáciu pracujúcich ľudí.

Architektúra sa tvorí pre ľudí, a to je presne to, o čo nám ide – keď sa v nami vytvorených priestoroch ľudia cítia príjemne, radi v nich trávia svoj čas a žijú svoj život.

R. Kachlík: Špecifikum je v tom, že ak má administratívna budova dobre fungovať, mala by mať racionálnu a prehľadnú dispozíciu, dobré a jednoznačné väzby na komunikačné jadrá.

V súčasnosti, keď nebýva pravidlom, že sa budovy tohto typu realizujú pre vopred známeho užívateľa, sa kladie dôraz najmä na flexibilitu priestorov. Väčšina administratívnych objektov, ktoré sa realizovali v poslednom období (najmä v centrách alebo ich blízkosti), sú polyfunkčné objekty. Prítomnosť sprievodných funkcií často komplikuje prevádzkové a dispozičné vzťahy vnútri takejto budovy, s čím súvisí aj oveľa zložitejšie riešenie TZB, ochrany, prístupu a pod.

J. Buček: Pre mňa je budúca spolupráca s investorom vždy veľká neznáma, developer môže k zdaru diela prispieť, rovnako ako mu uškodiť. Sú osvietení investori, ktorí na architektúru svojich objektov vyhlasujú súťaže, často pre vyzvaných architektov, a na druhej strane sú developeri, ktorí potrebujú architekta iba ako svoju predĺženú ruku. Žiadne presné kritériá či rady neexistujú a hranicou nie je ani kritérium zahraničný a domáci investor.

Rozdiel v prístupe vidím v tom, že zahraničný investor má často rozsiahlejší tím prípravy stavby, jeho súčasťou sú i rôzne zahraničné konzultačné firmy na čokoľvek od detailov fasády cez riešenie profesií až po rozpočet. Veľké developerské spoločnosti majú aj svoj tím architektov, ktorí rôznym spôsobom spríjemňujú projektovanie architektovi budovy.

Skúsenosti z Bratislavy, kde pripravujeme projekt Park One na Kollárovom námestí, sú prevažne pozitívne, na samotný projekt sa vypísala medzinárodná súťaž s takmer stovkou účastníkov, projekt vznikol aj na bratislavské pomery veľmi rýchlo a na jar by sme mali otvárať.

J. Jančina: Architektúra je tvorba, ktorá vždy vychádza z komunikácie s investorom. Je na situácii a komunikujúcich, aké metódy sa použijú na dosiahnutie toho najlepšieho výsledku. Proces tvorby býva rôzny, závisí od dozrievania návrhov a názorov našich, ale aj zahraničných investorov. V komunikácii s investorom musí dôjsť k zjednoteniu názorov, keďže v konečnom dôsledku najväčšie bremeno rozhodnutia pri takých veľkých projektoch, ako sú administratívne budovy, leží na jeho pleciach. Darí sa nám to spoločne, a to je najlepší dôkaz našej dobrej spolupráce.

R. Kachlík: Z vlastných skúseností môžem jednoznačne povedať, že zahraniční investori sú omnoho lepšie pripravení, vedia veľmi presne špecifikovať to, čo chcú, a majú jasne stanovené požiadavky na štandard vybavenia alebo technického riešenia (samozrejme, na základe ich početných skúseností). Stretol som sa aj s tým, že technický popis k budúcej budove sa podrobne vypracoval až po vrstvy a skladbu materiálov v konštrukciách a každú zmenu alebo náhradu musel schváliť investor, resp. jeho technický dozor.

Ale myslím, že situácia sa postupne vyrovnáva tým, že aj naši investori sa v realizácii budov tohto typu (architektov nevynímajúc) v mnohom poučili. Vidieť to najmä v tom, že postupne, ako rastie ponuka administratívnych priestorov na trhu s nehnuteľnosťami, je čoraz ťažšie prenajať priestory bonitným klientom, ak nie sú vyriešené a zrealizované dostatočne kvalitne a v štandarde zodpovedajúcom súčasným nárokom na moderné technológie (vetranie, chladenie, osvetlenie, káblové siete a pod.).