Kengo Kuma: Architektúra nemá okoliu dominovať, má ho rozvíjať

Pôsobí nenápadne, uprednostňuje nekonvenčné materiály a vďaka svojmu pracovnému nasadeniu vedie kanceláriu v Tokiu, Soule, Pekingu, Šanghaji aj Paríži. Prečítajte si exkluzívny rozhovor s držiteľom Pritzkerovej ceny, Japoncom Kengom Kumom.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

Pri príležitosti medzinárodnej konferencie architektúry a dizajnu PULSE v Prahe, ktorá sa uskutočnila v priestoroch Technologického centra UMPRUM, sme sa stretli s jedným z najvýznamnejších architektov sveta a držiteľom Pritzkerovej ceny, Japoncom Kengom Kumom. Počas slávnostného galavečera putovala Cena Jána Kaplického za celoživotné dielo práve do jeho rúk.

Jeho prednáška nám priblížila pohľad na myšlienky, tvorbu a život architekta svetového formátu. Napriek svojmu významu sa medzi „nami smrteľníkmi“ pohyboval s úžasnou skromnosťou a nenápadnosťou. Spolu so svojou manželkou pôsobili veľmi prirodzene, a keby nebol pred chvíľou na pódiu, pravdepodobne by ste si ho ani nevšimli. Možno by vám prišiel ako „týpek“, ktorého odniekiaľ poznáte, a bez váhania by ste sa s ním dali do reči.

No náš rozhovor vznikol úplne inak! Stretnutie s renomovaným japonským architektom prebehlo na streche UMPRUM-ky, kde sme si vymenili pár slov o jeho jedinečnej tvorbe, filozofii a aj o tom, čo ho priviedlo do Liberca a Brna.

Ako sa máte?

Dobre. Som rád, že som si poobede zdriemol.

Mimo svojej domoviny takmer neprednášate. Prečo práve PULSE Praha?

Chcel som tú cenu (smiech). Vážim si, že som si mohol prevziať z rúk pani architektky Evy Jiřičnej Cenu Jána Kaplického. Je to symbolické.

Je o vás známe, že každý deň energicky pracujete a spomenuli ste, že „architekti sú ako dostihové kone“. Svoju prácu niekedy prirovnávate aj k trojkolke či bežcovi na dlhé trate. Aké sú vaše súčasné ciele ako architekta?

Pandémia mi dala príležitosť uvažovať o zriadení satelitných kancelárií v malých regionálnych mestách po celom Japonsku (popri našej centrále v Tokiu). Chcel som spolupracovať s miestnymi ľuďmi a navrhnúť nový štýl práce. Teraz túto myšlienku rozširujem do celého sveta. Chcem vytvoriť veľa malých základní, ktoré nie sú sústredené vo veľkých mestách, ako je Tokio, a môcť tak tvoriť z viacerých miest. Mojím aktuálnym cieľom je čo najrýchlejšie a najhladšie sa posunúť vpred v tomto pláne.

Počas prednášky ste často spomínali slovo harmónia. Čo pre vás znamená v architektúre?

Harmónia v architektúre znamená súlad s ľuďmi a miestom. Ako architekti vždy hľadáme tento druh sily. Miesto je dôležité, pretože história, prírodné prostredie a obyvatelia tvoria základ architektúry. Základný koncept našej práce je vytvorenie rovnováhy medzi prírodným svetom, architektúrou a ľuďmi.

Uprednostňujeme nekonvenčné materiály, niektoré z nich môžu byť abrazívne, napríklad kameň a drevo. V ateliéroch sa intenzívne a do hĺbky zaujímame o využitie materiality aj využitie svetla v kontexte s ňou. Našu tvorbu charakterizuje inovatívne použitie prírodných materiálov a nové spôsoby myslenia o svetle a ľahkosti. Architektúra nemá okoliu dominovať, má ho rozvíjať. To je náš cieľ.

Ktoré z vašich diel je podľa vás v tomto smere najlepším príkladom?

Jedným z dobrých príkladov je Yusuhara Wooden Bridge Museum – toto múzeum sa nachádza v malom meste Yusuhara na juhovýchode Japonska. Keď sme si robili prieskum o meste, zistili sme, že jeho obyvatelia sa už dlho spoliehali zdroje neďalekej hory. Na stavbu a výstavbu používali materiál z nej. Pracovali s prírodnými zdrojmi miesta, ktoré im „pomohlo“ niečo vytvoriť. Preto postavili hore svätyňu. Bola to pre nás inšpirácia. A preto sme chceli navrhnúť múzeum ako spojenie medzi mestom a horou.

Aký princíp definuje vašu tvorbu?

Pramení z túžby vytvárať budovy podľa ich špecifického kultúrneho a geografického kontextu. Snažíme sa nájsť jedinečné vlastnosti každého miesta a viesť s ním dialóg. Vďaka tomu môžeme pozmeniť dizajn a prispôsobiť ho jedinečným črtám lokality. Tento koncept uprednostňovania kontextu aplikujeme na všetky typológie projektov.

Analýzy miesta, na ktorom má projekt alebo objekt vzniknúť, a rešpekt k nemu sú nevyhnutné. Rovnako je pre nás dôležitý výber najvhodnejších materiálov pre danú lokalitu a úzka spolupráca s miestnymi remeselníkmi, ktorí ju dobre poznajú. Takto projektujeme.

Vediete kanceláriu v Tokiu, Soule, Pekingu, Šanghaji a Paríži. Takmer každý mesiac dokončíte novú stavbu. Ako si udržujete prehľad o všetkých projektoch a kde nachádzate inšpiráciu na nové?

Dialóg so zamestnancami má pre mňa veľký význam. Aj keď netrávim v tokijskej kancelárii veľa času, vďaka internetu môžem s nimi komunikovať kedykoľvek a kdekoľvek. Rozhovory s kolegami sú podnetné a zároveň mi umožňujú kontrolovať priebeh projektov. Práve z týchto diskusií sa rodia nové nápady, preto nikdy neskončíme pri inšpirácii našimi predchádzajúcimi prácami.

Väčšina turistov, ktorí navštívia Českú republiku, zostáva v Prahe. Vy ste navštívili Liberec a pred troma rokmi ste zvíťazili v súťaži na židovské centrum Mehrín v Brne. Pracujete v súčasnosti na nejakých zákazkách v strednej Európe?

V súčasnosti náš ateliér rieši mnoho projektov od strednej Európy až po Balkán. Je zaujímavé, že každá oblasť v tomto regióne je jedinečná a má, aj keď sa to možno na prvý pohľad nezdá, určité podobnosti s Japonskom, pokiaľ ide o vzťah k prírode. Nachádzajú sa tu prírodné prostredia odlišné od tých v západnej Európe, radi sa nimi pri projektovaní inšpirujeme.

Týka sa to napríklad aj galérií umenia?

Áno. Navrhujeme galérie so zameraním sa na vytvorenie silnej „identity“, ktorá odráža charakter mesta, ako aj na „flexibilitu“, ktorá umožňuje prijať všetky druhy súčasného umenia, od 2D diel po 3D umenie zmiešaných médií. Riadime sa filozofiou architektonického dizajnu. Chceme vytvoriť nielen budovu, ale predovšetkým miesto, ktoré priťahuje obyvateľov mesta.

CMP Inspiration Art Museum v Taichungu je tiež plné zelene…

Áno. Na miesto pri výškovej budove v Taichungu sme vložili múzeum podobné záhrade. Predstavte si miesto, úpätie, kde sa hora stretáva so zemou. Tento prírodný aspekt sme uplatnili aj tu. Integráciou strechy so zemou sa strešný priestor otvoril mestu ako verejný, vhodný na rôzne podujatia a koncerty. Vznikol tak organický výstavný priestor. Týmto spôsobom sme sa pokúsili priniesť do mesta prírodu – prostredníctvom scenérie aj zážitku.

Čím je pre vás výnimočný projekt Forest Gate Daikanyama?

Navrhli sme mestský komplex obytných, kancelárskych a komerčných budov z „drevených škatúľ“ a „medzier“ vo štvrti Daikanjamačó. Drevené škatule sú obložené drevenými žalúziami a sú náhodne naskladané tak, aby ladili s panorámou ulíc v ľudskej mierke.

„Otvory“ medzi týmito drevenými debnami sa stali cestou pre svetlo, ktorá vizuálne a zmyslovo zjednocuje stanicu (Daikanyama Station, pozn. red.) a okolie do jedného celku. Exteriérové i interiérové priestory v komplexe sú bohato vysadené zeleňou (aj vertikálnou). Do nej sú doslova „zasadené“ komerčné budovy, kancelárie a rezidencie. Tento kontrast medzi čistou architektúrou a zelenými priestranstvami oživuje štvrť.

V Kanade ste navrhli dielo 1550 Alberni Street Tower. Ako ste pristupovali k touto zadaniu?

Chceli sme vytvoriť nový druh mrakodrapu. Nie objekt izolovaný od okolia, ale definovaný silnými vzťahmi s prostredím. Chceli sme, aby na celom prízemí bola prítomná príroda. Amfiteáter pod holým nebom porastený machom pozýva ľudí na hudobné a divadelné predstavenia, „uprostred“ mesta vzniklo prirodzené miesto na kultúrne aktivity. Charakteristická silueta veže je reakciou na mesto aj prírodné prostredie.

Zemetrasenie 11. marca 2011 v Tóhoku bolo pre podnetom na rýchly návrat od silnejúceho vplyvu digitálnych technológií v architektúre späť k prírode. Aký je všeobecný trend v súčasnej japonskej architektúre?

Je zrejmé, že po zemetrasení a cunami v marci 2011 sa architektúra v Japonsku zmenila. Táto katastrofa ovplyvnila aj naše myslenie. Posunuli sme sa smerom k návrhom, ktoré odrážajú úctu a rešpekt k prírode. Mňa osobne však už veľké zemetrasenie v Kóbe (Hanšin – Awadži) v roku 1995 prinútilo uvedomiť si zraniteľnosť miest a prejavovať úctu prírode. Vrátiť sa k nej.

Odkiaľ pramení vaša láska k prírodným materiálom?

Vyrastal som v Jokohame. Nie však priamo v meste, ale na dedine, kde poľnohospodári pracujú na úpätí satoyamy (japonský termín pre hraničné pásmo medzi zalesneným horským úpätím a úrodnou rovinatou pôdou – pozn. prekl.). Ľudia tam žili osobitým spôsobom a boli obklopení bohatými prírodnými zdrojmi.

Hoci satoyama ležala blízko Tokia, bola pravým opakom toho, čo si človek predstaví pod pojmom prímestská obytná oblasť. Myslím si, že práve odtiaľ pochádza moja kreativita a láska k prírodným materiálom. Verím, že práve návrat prírody do miest ich môže v budúcnosti zachrániť.

Článok bol uverejnený v časopise ASB 4/2025