Ostanú súťaže navždy (ne)overené?

Počet súťaží overených Slovenskou komorou architektov rastie. Rastie však aj počet neoverených súťaží. Kto je na konci dňa víťazom?

V čom je výhodné, aby developeri robili súťaže overené SKA? Súťaže neoverujú, lebo majú pocit, že si ju vedia urobiť kvalitnejšie a rýchlejšie bez overenia? Akú úlohu v tom hrá podpora SKA, aká je podpora architektov po vyhlásení výsledkov a prečo je niekedy víťaz ten na druhom mieste?

Rozprávali sme sa o tvorbe kvalitných súťaží, zostavovaní poroty, jednotlivých procesoch, systéme, ale i o tendencii developerov tvoriť si vlastné súťaže. A nielen to nám prezradil architekt Martin Zaiček, expert úradu Slovenskej komory architektov pre oblasť súťaží návrhov a verejného obstarávania.

Na strane jednej počet súťaží overených SKA rastie, zároveň však zatiaľ nenastal stav, v ktorom by veľký developer išiel cestou overenej súťaže. Aké sú podľa vás ich úskalia?

Slovenská komora architektov je samosprávna stavovská organizácia zriadená zo zákona, ktorá má vo svojej kompetencii aj posudzovanie súladu podmienok architektonických súťaží so súťažným poriadkom SKA. Aj z tohto dôvodu je komora prítomná takmer pri všetkých architektonických súťažiach, ktoré sa na Slovensku vyhlasujú s výnimkou tých, ktoré neprechádzajú overením a ktoré si spravidla vyhlasujú súkromní investori sami neverejne.

Výsledky takýchto súťaží sa však nezverejňujú alebo sa prezentuje iba výsledok 1. miesta, ako tomu bolo napríklad pri nedávnej súťaži na Southbank v Bratislave. Kým v minulosti bol problém, že súťažných návrhov bolo málo (v roku 2015 ich SKA overila iba 3), dala sa veľmi ťažko robiť reflexia ich fungovania.

Za posledné obdobie niekoľkých rokov sme už prekročili 100 súťaží. Iba za rok 2022 sme na Slovensku mali 33 overených súťaží a k tomuto dňu roku v máji 2023 už prebieha ďalších 15 súťaží, rok 2023 tak môže priniesť ďalší nárast tohto kvalitného procesu obstarávania projektov stavieb.

To sú krásne čísla…

Áno. Čo sa týka počtu, je to niečo, čo nás predbehlo v očakávaniach z obdobia, keď sme politiku súťaží rozbiehali. To bolo cca v roku 2016. Ale vráťme sa k tým úskaliam.

S pribúdajúcim množstvom overených súťažných návrhov prichádzajú skúseností, ktoré vieme evaluovať, povedať si, v čom je problém, čo funguje lepšie a čo menej dobre. Som presvedčený, že proces obstarávania cez súťaž návrhov je v zásade najlepší proces získania návrhu stavebnej, krajinárskej investície alebo územného plánu, a to nielen z dôvodu kvality výsledku.

Je to bezpečný a transparentný proces, ktorý je v konečnom výsledku aj finančne efektívny. Som rád, že dnes už nehovoríme o bariérach pri presadzovaní súťaží, avšak viac o kvalite a procesoch, ako pomôcť samosprávam a investorom pri realizácii výsledkov súťaží.

Takže už netreba presviedčať verejnú a súkromnú správu na súťaže?

Každý, kto sa s tým dostane do kontaktu, či na strane verejnej správy, alebo súkromného investora, pochopí výhody súťaží. Najťažšie je presvedčiť ľudí, aby vyšli z komfortnej zóny obchodných súťaží práve týmto smerom. Potom už nechcú viac súťažiť na cenu.

Ako SKA vplýva na skvalitňovanie súťaží?

Za tie dlhé roky, ktoré aj SKA cizelovala súťažný poriadok, bol niekoľkokrát aktualizovaný a od tohto roku vydala nový. Ten odstránil časť starších ustanovení, ktoré v dynamike súťaží dnes už neboli uplatniteľné a naopak, nastavil pravidlá, aby sme sa vyhli problémom, ktoré v minulosti sprevádzali súťaže návrhov, ako napríklad transparentnosť hodnotenia.

Fungujeme harmonicky so zákonom o verejnom obstarávaní a niektoré jeho nastavenia procesu súťaží aj pomohli. Dnes je porota v súťažiach základom transparentného hodnotenia, v ktorom síce dochádza k individuálnemu subjektívnemu hodnoteniu, ten je však vyvážený odbornosťou poroty ako celku.

Ak aj občas nastane situácia, ktorá môže v architektonickej obci vzbudiť vlnu otázok, sú skôr formou stavovskej diskusie o kvalite návrhov, než diskusiou o procesnom zlyhaní.

Realizácia výsledkov súťaží sa však neraz nadobro zasekne. Prečo sa to deje? Čo je teda dlhodobo problém súťaží?

Žiaľ, to sa stáva. Vplývajú na to akoby dve premenné. Je to predovšetkým mimoriadne veľmi dlhý proces povoľovania na Slovensku. To sme videli napríklad na SNG (BKPŠ) alebo Mestskom úrade v Leopoldove (zerozero).

Čo dlhodobo vnímam vo výstavbe ako problém v našej krajine, je absencia, pretrhnutie akejkoľvek schopnosti procesovať investičnú činnosť na rôznych úrovniach od prípravy po užívanie stavby.

Na MÚ Leopoldov prebehla súťaž v roku 2014, SNG 2003 ideová a druhá projektová v roku 2005. V jednom prípade to bolo 8 rokov, v druhom takmer dvadsať. Ale sú aj prípady, a nie je ich málo, v ktorých prebehla súťaž a dielo bolo realizované v najkratšom možnom čase.

Sú isté typy projektov, ktoré sa dajú realizovať v krátkom časovom úseku, hlavne interiéry alebo krajinárske projekty. Čo sa týka projektov náročnejších stavieb alebo stavieb všeobecne, tam sa naozaj boríme s dlhým časovým úsekom od súťaže po realizáciu.

Čo to spôsobuje?

V kontexte súťaží nevieme ani dnes často identifikovať, či relatívne nízky podiel realizácie zo súťaží je dôsledkom spomenutého procesu, alebo je výsledkom nejakých zlyhaní, ktoré sprevádzajú proces po ukončení súťaží. Tam, žiaľ, ako SKA nemáme žiadny spôsob, ako získať spätnú väzbu. Pretože v momente vyhlásenia súťaže strácame kontakt s vyhlasovateľom.

Na strane samospráv je často problémom napríklad aj politická výmena. Čo dlhodobo vnímam ako problém fungovania v našej krajine, je absencia schopnosti procesovať investičnú činnosť na rôznych úrovniach. Projektový manažment je veľmi zlý. Často sa stane, že výsledok súťaže sa nedotiahne ani do rokovania o zmluve, nieto ešte do šuplíka investičného oddelenia.

Problém, ktorý považujem za najvážnejší, sú zmluvné vzťahy. Tie prichádzajú na „stôl“ až po vyhodnotení súťaže, v ktorej si porota urobí svoju prácu, vyberie najlepšie riešenie v zmysle súťažného poriadku aj v zmysle zákona o verejnom obstarávaní.

Verejný vyhlasovateľ súťaže (verejný obstarávateľ) je povinný osloviť víťaza, aby rokovali o zmluve. Návrh zmlúv je však často pripravovaný v neprospech architektov, akoby ani nebol záujem doviesť dielo do úspešného konca. S tým sa stretávame často. Zmluvy sú nevyvážené.

Ak jedna strana dohodu akceptovať nechce, pretože je pre ňu nevýhodná, ba priam likvidačná, tak logicky nie je povinná ju podpísať, takže nedochádza k podpisu. A dielo sa nemôže dať zhotoviť tomu, kto skončil druhý, tretí… To by však na veci nič nemenilo. Nie je cieľom súťaže rokovať s autorom návrhu, ktorý nepresvedčil porotu, t.j. nezohľadnil to, čo sa očakávalo od splnenia zadania.

Čo napríklad môže byť na zmluvách nevýhodné?

Napríklad veľmi bežné sankčné poplatky, veľmi krátke termíny na dodanie projektovej dokumentácie, pričom dochádza k tomu, že aj napriek faktu, že stavba sa realizuje v horizonte niekoľkých rokov, v procese čerpania dotácií z aktuálnych výziev tlačia na veľmi rýchle dodanie služby.

Bavíme sa o niekoľko desiatkach dní, nie mesiacov! Toto má jednoduché riešenie, o ktorom hovoríme v komunikácii so samosprávami dlhodobo – realizovať súťaže za účelom prípravy zásoby projektov. Keď je otvorená výzva, je na súťaž už neskoro. Tu by veľmi pomohlo, keby aj grantové schémy motivovali žiadateľov (verejnú správu a samosprávu), aby fázovali projekty.

Veľmi dobre to robí napríklad Fond na podporu umenia, ktorý má dotáciu A na súťaž návrhov na projekt napr. obnovy knižnice a až rok po výsledku tejto dotácie je možno požiadať o dotáciu B na stavebnú realizáciu.

A iné problémy?

Taktiež je tu taký zlozvyk ako hmotná zodpovednosť architekta za predraženie stavby. Architekt predsa nie je projektový manažér ani investor stavby a rovnako nemôže niesť zodpovednosť ani za nepredvídateľné podmienky alebo ceny na trhu.

Mnohé nedostatky tohto druhu sú už vopred toxicky zakódované v slabej pripravenosti predinvestičnej činnosti. Častá je tiež prax, podľa ktorej je finančné plnenie za dodanú prácu splatné až nadobudnutím právoplatnosti stupňa projektovej dokumentácie. To sú situácie, ktoré objektívne môžu viesť k tomu, že architekt zmluvu nepodpíše.

Všetko toto dokladuje nepochopenie úlohy architekta a služby, ktorú poskytuje. Architektka a architekt totiž poskytujú služby, nielen samotný projekt. Finančné plnenie má byť za poskytovanie služieb, nie za poskytnutie samotnej projektovej dokumentácie. To je len jeden z výstupov práce, ktorý architekt klientovi poskytuje.

V čase implementácie nového stavebného práva, ako aj včase hľadania riešení na miernenie dopadov zmeny klímy, sa budú viac a viac rozširovať služby architekta nad rámec samotného produktu – sady projektovej dokumentácie.

Je možné, že aj na základe pocitu zdĺhavého procesu developeri neinklinujú k súťažiam overených SKA?

Tu sa môžeme vrátiť na začiatok a povedať si, čo vlastne súťaž návrhov je. Dostať sa k výsledku práce architekta, o ktorého prácu stojíme, sa dá rôznymi cestami. Súkromník, resp. akákoľvek fyzická osoba, ktorá potrebuje služby architekta, spravidla osloví toho, koho tvorba sa mu páči alebo na koho má dobré referencie.

Tu je veľa atribútov želanej kvality a každý ich máme inak nastavené. Keď už však investor rieši nejaký komplexnejší problém alebo mu záleží na tom, aby dosiahol istú kvalitu, preferuje ideálne „výber z viacerých ponúk“. To znamená, že osloví niekoľkých architektov, ktorým zadá rovnaké zadanie, vypracujú povedzme štúdiu a zadávateľ sa rozhodne podľa nej, vyberie si teda z istej ponuky.

Ako by ste definovali súťaž?

Súťaž je proces s istými pravidlami as rozhodovaním zvereným do rúk odbornej porty. Takýto proces je ideálne nastavený komorovými pravidlami, ktoré sa kreujú už desaťročia istým „zvykovým právom“, lepšie povedané „dobrou praxou“. Tu architekt primárne stojí o to, aby práca, ktorú poskytne, bola odborne a nezávisle posúdená. Nejde tu o rozhodovanie „páči/nepáči“, ide tu o vyhodnotenie kvality návrhu v celej šírke komplexnosti riešenia.

Architektúra je tak nástrojom na riešenie problémov?

Áno, a zadanie je definovaním „problému“, ktorý treba riešiť. Porota hodnotí návrh na základe toho, kto akým spôsobom daný problém-zadanie rieši. To však len v prípade tých súkromných, v ktorých sa už prekrývame aj s verejnou sférou, ktorá na rozdiel od súkromníkov nemôže osloviť architekta na priamo, pretože je procesne viazaná zákonnými predpismi verejného obstarávania.

Súťaž návrhov je však plne kompatibilná s verejným obstarávaním až tak, že dnes funguje omnoho lepšie možno v prostredí verejnej správy ako v prostredí súkromnom. A tu sa dostávame presne k tomu, čo ste sa pýtali na začiatku: prečo si nedávajú súkromní vyhlasovatelia súťaží overovať súťaže?

Môžete nám to bližšie priblížiť?

Podľa mňa je to primárne vnímané cez prizmu obštrukcie, ktorú vnímajú ako stratu času alebo zapojenie arbitra, ktorý vstupuje do vecí, ktoré chcú mať developeri plne pod kontrolou. Tu sa však dostávame k problematike výsledku. Pri verejných súťažiach overených SKA veľmi dbáme na to, aby bola porota kvalitná, podľa možností vyvážená rodovo aj vekovo, aby bola profesijne erudovaná v požadovanom pomere 2/3 členov a zároveň nadpolovičnou väčšinou nezávislá… v takomto zložení súkromný investor nechce stratiť „veto“.

Ak je však porota zostavená kvalitne, je dostatočne erudovaná na to, aby urobila správne rozhodnutie a analýzu návrhov do hĺbky problému, takže spravidla vyberá naozaj najlepšie a najkvalitnejšie riešenie. O tom by vedeli rozprávať nielen organizátori jednotlivých súťaží, ale už aj menší developeri, ktorí si týmto procesom overenej súťaže u nás prešli.

Pravdou je, že z najväčších hráčov zo slovenského developerského segmentu a tí, ktorí hovoria, že robia súťaže návrhom, ich nerobia v týchto štandardoch, aké kladieme v dobre mierenej prísnosti na verejné súťaže návrhov. To je ten jeden veľký a dôležitý rozdiel, ktorý však vedie k rozdielnemu výsledku.

Aký je podľa vás momentálne stav súťaží v rámci súkromného sektora? Myslím tým u veľkých hráčoch, ktorých ste spomenuli vyššie?

Som toho názoru, že v poslednom období defacto ich súťaže strácajú dych. Ešte pred desiatimi rokmi podobu veľkých developmentov akoby určovali súťaže návrhov, no teraz potrebujeme hľadať nové riešenia, často také, ktoré ani nechceme, pretože nás tlačia aj naliehavé požiadavky na zmiernenie dopadov zmeny klímy.

Napríklad ako vysvetliť developerovi, že menej je viac, že nie je možné viac vyťažovať územie? To už nie sú územnoplánovacie problémy. Do toho vstupujú už aj aspekty ekologického a environmentálne spravodlivého prístupu a aj to, ako narábať s emisiami, životným cyklom stavieb a stavebným odpadom. Diskusia sa odkláňa od kvantity ku kvalite.

V akom zmysle?

Povedzme si otvorene, že to, čo sa kedysi od developmentu očakávalo, bola kvantita. Nebolo to o hľadaní najlepšieho alebo najzodpovednejšieho prístupu, avšak vždy sa podriaďovalo iným ekonomickým aspektom, ktoré sú zákonite maximalistické. Verejná súťaž často prináša iné témy a typológie, ako aj očakávania.

Dokáže tak umiestniť i veľký program na menšie územie s menším zásahom do krajiny, napríklad regeneráciou už existujúcich stavieb, ako napríklad školy a kultúrne domy. Takáto súťaž dokáže predefinovať zadanie, pracovať v územnej, materiálovej a priestorovej recyklácii.

Tým pádom sa šetria prostriedky samosprávy aj samotné prostredie a dopady sú miernejšie. A to sa vlastne deje pri hodnotení odbornou porotou, ktorej členovia sa s tým v rámci diskusie medzi sebou dokážu konfrontovať.

Development vs. verejná správa. Je to vôbec porovnateľný svet?

Samozrejme, že je. Sú to vždy investície v zastavanom území. Development často narába s ideou progresívnosti. Tú neraz demonštruje aj dobrou praxou z vyspelých krajín, novo výsledku v našom prostredí uplatní iba tú ekonomicky výhodnú časť bez uplatnenia tej „progresívnosti“.

Práve progresívnosť pritom obohacuje územie o diverzitu napríklad služieb a verejných priestorov, ktoré je v zahraničí v rámci prísnej regulácie nevyhnutné v území zabezpečiť, inak sa nestavia.

Keby sme to mohli porovnať so svetovou architektúrou?

Nedávno sme to mali možnosť zažiť na Greenbuilding summite. Nožnice medzi slovenskou a zahraničnou architektúrou sa opäť začínajú otvárať. Inovatívne svetové ateliéry s prostredím a materiálom naozaj pracujú veľmi zodpovedne, developeri si ich vypočujú, samospráva podporí. Vzájomne sú si partnermi. Momentálne sa v architektúre deje niečo ako zmena paradigmy.

Podobne ako historizmus vystriedala moderna, dnes sme stále formálne v postmodernizme, avšak spätne si budeme uvedomovať, čo všetko zmenilo obdobie pandémiea klimatickej krízy na niečo úplne nové. Zodpovednosť pri tvorbe priestoru už nie je o formálnych znakoch architektúry, ale o tých kvalitatívnych vlastnostiach architektúry v zmysle sociálnej, energetickej a environmentálnej komplexnosti.

Ako s týmto pracujú súťaže?

To je práve to, na čo sa veľmi ťažko reaguje. Vlastne s každou architektonickou súťažou čakáme, že niečo príde. Nejaké riešenie. Práve preto je možno časť spoločnosti sklamaná z toho, čo z niektorých, aj tých developerských, súťaží vzniká. Nič nové neprichádza. Architekti však potrebujú vidieť iné riešenia, ktoré sú v niečom lepšie, aby sa poučili, kam majú nasledovať.

Myslím to napríklad tak, že pri súťažiach, ktoré sú overené, sa zásadne zverejňujú všetky súťažné návrhy. Každý si ich môže pozrieť a áno, je úplne bežné, že pri spätnom hodnotení sa opäť zhodne nielen porota, ale aj iní, že správne porota rozhodla o najlepšom, najkvalitnejšom, najefektívnejšom návrhu. Uvidia totiž všetky návrhy a môžu ich porovnať.

Pri tých developerských súťažiach spravidla vôbec nevidíme práve tie iné návrhy okrem víťaznej propagačnej perspektívy. Máloktorý developer ich zverejní. Prečo napríklad Penta nezverejnila okrem Snohety aj ďalšie návrhy? V tlačovej správe si môžete prečítať, že bolo vyše 50 návrhov, ale verejnosť vidí iba jeden. A ten nás môže ale nemusí presvedčiť, že práve víťazný návrh je ten najlepší, že je to najlepšie riešenie pre dané územie.

Aj keď porote dôverujem, ako sa má z toho verejnosť a aj odborná verejnosť a architekti poučiť? A práve toto sa začalo teraz trošku meniť. Chodia za nami aj súkromní investori, že by chceli robiť verejné súťaže. Vďaka takýmto investorom ich krok „do neznáma“ nám ako spoločnosti môže výrazne pomôcť nájsť správne riešenia pre rozvoj miest prostredníctvom výskumu cez dizajn.

Čo môžeme očakávať od SKA v rámci súťaží tento rok?

Veľká vec je, že ak vstúpi do platnosti nový stavebný zákon (apríl 2024), tak podľa paragrafu 8 budú musieť všetky verejné investície nad 500-tisíc eur byť súťažené súťažou návrhov alebo obdobným procesom vyhodnotenia návrhov. Výzvou je, ako zefektívniť procesy verejného obstarávania a nepreťažiť skromný stav architektov prácou.

Vyhlasovateľom vieme pomôcť formou vzorových dokumentov, vzorov zadaní, na základe ktorých by dokázali pripraviť všetky potrebné dokumenty a postupovať veľmi efektívne a rýchlo. Treba však dbať aj na to, že na Slovensku máme veľmi málo architektov (najnižší podiel na 1000 obyvateľov v EÚ) a tento stav je už dnes vyťažený, takže je objektívne sa pýtať, ako zefektívniť procesy nielen vo vzťahu k hladkému priebehu procesu súťaží z pohľadu vyhlasovateľa/obstarávateľa, ale aj ako zefektívňovať záťaž, ktorá je na architektov kladená.

Ako umne pracovať s kvalitou porôt, aby vedeli hodnotiť kvalitu z menšieho obsahu návrhu, z menšieho množstva podkladov od jedného subjektu. To znamená menej panelov, možno obnoviť tradíciu fyzických modelov na úkor iných zobrazovacích metód. V dôsledku je to úloha na všetkých aktérov súťaží. Vytvoriť dostatočne bezpečné, férové a atraktívne prostredie, aby sa tieto nové inovatívne myšlienky formovania nášho žitého prostredia rodili za čo najvhodnejších podmienok.

Článok bol uverejnený v časopise ASB 5/2023