Juraj Šujan: Spoločnosť vytvára dopyt po dobrej architektúre. Ak je tá objednávka silná, nájde odozvu

Kroky dnes už hlavného architekta Bratislavy formovali významné a rešpektované osobnosti. A nielen profesijne. Ako sám tvrdí, špecializovali sa na odlišné sféry umenia, zastávali iné spektrum hodnôt a okrem talentu mali spoločnú vysokú profesionalitu, veľkú pracovitosť a náročnosť na seba i svojich spolupracovníkov či študentov.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

Tentoraz sme sa architekta Juraja Šujana pýtali na jeho otca, osobnosti, ktoré ho inšpirovali, štúdium architektúry a neskôr i scénografie, divadelnej teórie, literatúry, na večerné debaty u architekta Štefana Svetka, spoluprácu s architektmi Karolom Stasselom, Matejom Grébertom, Jurajom Benetinom či Harrym Glückom. Pýtali sme aj na to, kde môžeme nájsť kvalitné príklady riešenia bytových komplexov a urbanistických riešení.

Študovali ste architektúru na Slovenskej technickej univerzite aj na Vysokej škole výtvarných umení a scénografiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Určite ste osobnosti, o ktorých sa dnes, žiaľ, dozvedáme už len z príbehov prostredníctvom diel a publikácií, stretli osobne. Akí boli, aké hodnoty zastávali? Kto vašu prácu ovplyvnil najviac?

Každá doba má svoje legendy. Zrejme najviac sú spomínaní profesori – zakladatelia školy architektúry na slovenskej technike. V časoch nášho štúdia tomu nebolo inak. Na fakulte bol mojím vzorom najmä profesor Lumír Lýsek, u ktorého som absolvoval veľkú časť ateliérov vrátane diplomového projektu; bol to vlastne akýsi individuálny vertikálny ateliér.

Architekt Lýsek prišiel na školu po mnohoročnej úspešnej architektonickej praxi, oceňovaný bol najmä jeho príkladne kontextuálny Obchodný dom Jednota v historickom jadre Trnavy, pričom vedel svoje skúsenosti odovzdať študentom na ateliérových tvorbách, pravda, ak ich boli ochotní absorbovať.

Na VŠVU bol mojím hlavným pedagógom profesor Rastislav Janák, výnimočný najmä kreatívnymi a precízne navrhnutými interiérmi spoločenských stavieb. Spolu s profesorom Vojtom Vilhanom posunuli našu interiérovú tvorbu na európsku úroveň. Postgraduálne štúdium s výtvarnými predmetmi bolo pre mňa výbornou školou.

Napokon, vedno s mojím spolužiakom Petrom Moravčíkom, sme na Divadelnej fakulte VŠMU v krúžku s budúcimi režisérmi absolvovali medziodborové štúdium scénografie. Hlavný predmet nás učila zakladateľská osobnosť slovenskej scénografickej školy – profesor Ladislav Vychodil – a môj otec. Bolo to veľmi inšpiratívne štúdium, pričom sme si užívali aj ďalšie predmety divadelnej teórie a literatúry.

A špeciálne ešte jedno meno, architekt Štefan Svetko. Vynikajúci tvorca, autor „obrátenej pyramídy“ Slovenského rozhlasu a ďalších ikonických budov a počas politického odmäku v 60. rokoch zastupujúci hlavný architekt Bratislavy. Mal na mňa výrazný vplyv nielen svojou tvorbou, konzultáciami mojich prác, ale aj častými večernými debatami u neho doma.

Po roku 1968 bol politicky perzekvovaný, ale s pevnými spoločenskými postojmi bol kompasom v časoch železnej opony a neslobodnej tlače. Tieto osobnosti ma nielen profesijne formovali. Špecializovali sa na odlišné sféry umenia, zastávali iné spektrum hodnôt, ale okrem talentu mali spoločné vysokú profesionalitu, veľkú pracovitosť a náročnosť na seba i svojich spolupracovníkov či študentov.

Od roku 1987 pôsobíte ako architekt. V roku 2004 ste založili architektonický ateliér šujan_stassel. Venovali ste sa predovšetkým tvorbe obytných súborov, bytových a administratívnych budov. Začal sa tu niekde rodiť váš vzťah k urbanizmu a tvorbe verejných priestorov alebo bol vždy pre vás neodmysliteľnou súčasťou kvalitnej mestskej zástavby?

V našom ateliéri, ktorý som až do môjho nástupu na magistrát viedol spolu s mojím dlhoročným pracovným partnerom a spoluautorom Karolom Stasselom, sme prácu získavali najmä cez architektonické súťaže, pri ktorých sme prezentovali nielen samotný zámer investora, ale aj verejný priestor, ktorý mal šancu vytvoriť.

Spočiatku intuitívne, neskôr celkom programovo, práve u obytných súborov, ktoré spomínate. Som presvedčený, že to, čo odlišuje kvalitnú architektúru, je najmä zohľadňovanie urbánneho kontextu pri návrhu. Týka sa nielen budov samotných, ale aj priestoru medzi nimi.

Urbanizmus kedysi nebol smer štúdia, o ktorý bol veľký záujem. Viacerí mu nepripisovali váhu, význam. Čo sa za tie roky zmenilo. Prečo?

Počas môjho štúdia na fakulte končila zhruba tretina absolventov na urbanizme, pričom našli uplatnenie najmä vo vtedajších Stavoprojektoch a národných výboroch rôznych stupňov. Po prevrate v roku 1989 sa však záujem o štúdium urbanizmu a územného plánovania prepadol. Spoločnosť nadobudla presvedčenie, že už sa nič plánovať nebude, o všetko sa postará neviditeľná ruka trhu. Takto nám vypadla celá generácia odborníkov, ktorá dnes citeľne chýba.

Teší ma, že dnešní adepti nášho fachu začali opäť v širšom počte chápať dôležitosť tvorby kvalitného urbánneho prostredia vrátane verejných priestorov. Zaceľujú tak medzigeneračnú priepasť v urbanistických a architektonických ateliéroch a vidia zmysel taktiež v práci pre verejnú správu. Talentovaní mladí urbanisti prichádzajú aj k nám, do Metropolitného inštitútu Bratislavy a na magistrát. Som veľmi rád, že jeden z nich, Filip Prikler, pôsobí aj priamo v mojom štábe na útvare hlavného architekta.

Podcenili sme v minulosti kvalitné urbanistické riešenia? Ako to ovplyvnilo vývoj našich miest? Akých chýb minulosti sa musíme vyvarovať, aby sme ich nerobili dnes v súvislosti s plánovaním miest v kontexte budúcnosti? A aká je situácia dnes?

Jednoznačne podcenili. Ako som už spomínal, myslím, že odklon od urbanistickej dimenzie architektúry súvisí s kyvadlovým vývojom spoločnosti, ktorá v 90. rokoch poprela všetky aj dobré aspekty dovtedajšieho vývoja a sústredila sa takmer výlučne na posilnenie súkromného vlastníctva.

Spolu s rušením útvaru hlavného architekta, ale aj útvaru dopravného inžinierstva a ďalších špecializovaných pracovísk po celom Slovensku to malo za následok oslabenie aktivity miestnej samosprávy pri územnom rozvoji. Výsledkom bolo aditívne budovanie síce aj kvalitných, ale vzájomne neskoordinovaných obytných komplexov a najmä rozrastanie rezidenčných štvrtí do okolitej krajiny, kobercový nálet, trvale poškodzujúci ekologickú rovnováhu a zvyšujúci dopravné zaťaženie regiónu.

Toto vychýlené kyvadlo sa len pomaly presúva do vyváženej polohy. Bratislave veľmi pomohlo zriadenie Metropolitného inštitútu v apríli 2019, postupné budovanie jeho kapacít a znovuobnovenie funkčnosti útvaru hlavného architekta v minulom roku ako územnoplánovacieho obstarávateľského a usmerňujúceho pracoviska.

Jednou z prvých urbanistických prác, ktoré sme na MIB-e pripravili, bola urbanistická štúdia brownfieldov, ktorá je podkladom na ich postupnú transformáciu, rozvoj recykláciou území vnútorného mesta a verím, že aj postupné otočenie trendu sťahovania sa za hranice mesta.

Konkrétnym výsledkom pretavenia štúdie brownfieldov do návrhu revitalizácie územia je mestská urbanistická štúdia zóny Mlynské nivy, pripravená v spojitosti s výzvou na zmeny územného plánu v záujme zvyšovania dostupnosti bývania.

Na jej podklade a za spolupráce mesta a mestskej časti, developerov, ich architektov a stakeholderov v území by sa po zmene územného plánu mala táto takmer 140-hektárová lokalita z pôvodne industriálnej zóny postupne prebudovať na kompaktnú obytnú mestskú štvrť s kvalitnou občianskou vybavenosťou, verejnými priestormi vrátane parkov a napojením na centrum mesta električkovou traťou.

A kde, naopak, môžeme nájsť kvalitné príklady riešenia bytových komplexov, urbanistických riešení?

Vo všeobecnosti najmä v nemecky hovoriacich krajinách a Škandinávii, kde som sa o tom presvedčil počas študijných návštev Kodane, Osla i Helsínk. Kodanské štvrte Ørestad či Sluseholmen; Bjørvika a Aker Brygge v Oslo či helsinské Jätkäsaari a Kalasatama sú najvýraznejšie príklady špičkových súdobých urbanistických riešení.

V týchto krajinách od 50. rokov pretrváva tradícia magistrátmi a verejno-súkromným partnerstvom budovaných komplexne poňatých obytných štvrtí a vysoký štandard výstavby bežný nielen vo veľkých mestách, ale aj v regiónoch.

Skvelým príkladom z nemecký hovoriacich krajín je Vorarlbersko. Táto najzápadnejšia a po Viedni najmenšia rakúska spolková krajina vyniká neokázalou, civilnou a mimoriadne kvalitnou architektúrou bytových domov i verejných stavieb, rešpektujúcich urbánny i prírodný kontext. Samozrejmý je dôraz na ekologickú udržateľnosť stavieb a široké využitie dreva ako lokálneho materiálu.

Mestá Bregenz, Dornbirn, Feldkirch, ale i mestečká Lochau, Bezau, Wolfurt, Lauterach s desiatkami skvelých realizácií ateliérov Baumschlager – Eberle, Dietrich – Untertrifaller, Rainer a Regina Nöldin, Fink – Hörburger a mnohých ďalších poskytujú príležitosť naďabiť na kvalitnú architektúru na každom rohu, ale aj výborné príklady dobre zvládnutého urbánneho rozvoja.

Z urbanistických riešení v prostredí veľkomiest na mňa najviac zapôsobilo Hafen City v Hamburgu, prestavba viedenských brownfieldov (Wiener Berg, Süd- a Nordbahnhof, Liesing Riversiede, Aspern). V Londýne starší, ale stále svieži a príkladne polyfunkčný brutalistický Barbican a postupná prestavba dokov. Na Ďalekom východe predovšetkým Japonsko, najmä tokijské štvrte západné Šindžuku, Šibuja a Minato s bulvárom Omotesandō, Roppongi či umelý ostrov Odaiba prístupný monorailom.

Pôsobili ste aj na akademickej pôde. Ako vás ovplyvnila? Aká je nastupujúca generácia? V čom sa líši od nás? Má mladá generácia drive?

Mal som možnosť zúčastňovať sa prípravy nových architektov ako externý pedagóg na našej fakulte, najprv v majstrovskom ateliéri hosťujúceho profesora Luba Závodného, neskôr na ústave obytných budov. Napriek viacročnému pôsobeniu si netrúfnem hodnotiť nastupujúcu generáciu architektov ako celok.

Každý rok sa mi opakovane ukazovalo, že dvaja-traja študenti mali výrazný záujem o ateliérovú tvorbu, prinášali na konzultácie nové nápady, bolo vidno, že ich práca baví. Väčšina ale bola pomerne pasívna, spracovala síce pokyny z konzultácie, avšak bez väčšieho záujmu. Neviem posúdiť, či je to tak aj v iných profesiách.

Som však rád, že v praxi sa uchytili práve tí aktívnejší, ktorí sa pohybujú suverénne v digitálnom svete, ovládajú jazyky, časť štúdia i začiatok profesionálnej praxe absolvujú v zahraničí. Dnes ich už stretávam na konzultáciách projektov na magistráte a mám z nich veľkú radosť.

Spolupracovali ste s významnými architektmi. Kto vám najviac utkvel v pamäti?

Za tých vyše tridsať rokov privátnej praxe som spolupracoval s mnohými profesijne i ľudsky výnimočnými osobnosťami. Ak by som mal vybrať iba jednu, asi by to bol rakúsky architekt Harry Glück. Jeho tvorbu som vnímal už za študentských čias, osobne som ho však spoznal až ako osemdesiatročného, naďalej však profesijne aktívneho architekta v časoch, keď sme pracovali pre Wien-Süd, veľkú viedenskú neziskovú spoločnosť v oblasti sociálnej bytovej výstavby.

Spolupracovali sme na úvodnej štúdii projektu Nové Slovany na Račianskej ulici. Pri práci sme sa, samozrejme, bavili aj o jeho realizovaných projektoch, keďže Harry Glück bol najproduktívnejším architektom bytových domov vo Viedni. Bol známy svojimi ľavicovými názormi, vyjadrenými v jeho kréde „Wohnen wie Reiche, auch für Arme“. Jeho návrhy boli vždy poňaté aj s kvalitnou základnou vybavenosťou, bohatou verejnou zeleňou, pri väčších bytovkách s vonkajšími bazénmi na strešných terasách.

Najznámejšou realizáciou architekta je obytný komplex Alt-Erlaa s mohutnými, 85-metrov vysokými terasovito sa zužujúcimi blokmi, dodnes mimoriadne obľúbený medzi Viedenčanmi.

Napriek tomu, že na našej spoločnej štúdii sa nepokračovalo a obytný súbor podľa iného nášho variantu zástavby napokon pod názvom Urban Residence výborne redizajnovali Juraj Benetin s Maťom Grébertom z ateliéru Compass Architekti, spolupráca s Harrym Glückom bola pre mňa výnimočnou skúsenosťou.

Je spoločnosť nevyhnutná pri tvorbe kvalitnej architektúry? Ako hodnotíte stav súčasnej architektúry? Aká sme podľa nej spoločnosť?

Spoločnosť v najširšom zmysle slova vytvára spoločenskú objednávku a dopyt po dobrej architektúre. Ak je tá objednávka silná, nájde odozvu v kvalitnej architektúre. Ak, naopak, nie je, kvalita vzniká len ojedinele.

Na Slovensku máme aj výborných architektov a výnimočné architektonické diela; špička profesie je teda na vysokej úrovni. Bežná architektonická produkcia je však veľmi nevyrovnaná. Hľadať architektonický návrh a jeho autora architektonickou súťažou, a to aj spoločensky významných budov, je naďalej skôr výnimkou ako pravidlom.

Mierny posun nastal v ostatných rokoch, progres je ale veľmi pomalý. Je to však širší problém súvisiaci s našou nekonzistentnou históriou a celkovou kultúrnou úrovňou. Verím, že najmä mladí ľudia, ktorí už nezažili minulý režim, absolvovali aspoň časť štúdia v zahraničí a nasali s ním aj hodnoty tamojšej občianskej spoločnosti, budú tento posun akcelerovať. Už len, aby sa nám aj vrátili…

Článok  je súčasťou špeciálnej publikácie ASB Osobnosti slovenskej architektúry I.