Z gazdovského dvora priestor pre umenie. Usadlosť Poriadie na myjavských kopaniciach dostala nový účel

Starý gazdovský dvor na myjavských kopaniciach znova ožil. Namiesto hospodárstva hostí umelcov, tvorbu a stretnutia. Projekt ateliéru SPDe pracuje s existujúcou architektúrou bez nánosu efektov a ukazuje, ako môže obnova prirodzene reagovať na miesto, históriu aj súčasnú funkciu.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

Usadlosť z prelomu 19. a 20. storočia rástla prirodzene v niekoľkých etapách, ako sa menili potreby jej obyvateľov. Je typickým príkladom vernakulárnej architektúry v krajine myjavských kopaníc. Tvoria ju jednoduché hmoty, rozdielne výškové úrovne a materiály, ktoré boli v danom čase dostupné – nepálené aj pálené tehly, kameň, drevo či keramika.

Krehký začiatok

Keď sa nový majiteľ v roku 2020 rozhodol vytvoriť na tomto mieste umeleckú rezidenciu, objekt bol na hranici zániku. Statika bola narušená, konštrukcie oslabené a budova dlhé roky neobývaná. „Investor sa bál, že spadne. Niektoré steny boli vyosené a trámy veľmi prežraté červotočom. Nebolo to staticky bezpečné,“ povedal architekt Alexander Schleicher. Prvé kroky projektu tak smerovali k rýchlej záchrane základnej konštrukcie, aby sa stavbu vôbec podarilo ochrániť pred zrútením.

Napriek technickému stavu mala usadlosť silnú atmosféru. Rozpadnuté múry, nerovné podlahy a stopy času vytvárali priestor plný emócií. „Ten dom bol poetický už pri prvej návšteve. Má v sebe veľa nálad a v každej časti sa dá nájsť niečo, čo sa človeku páči,“ vyjadril sa architekt. Práve táto kvalita sa stala jedným z hlavných východísk návrhu.

Autori z ateliéru SPDe sa rozhodli stavať na pôvodných hodnotách. Bez štylizácie a bez snahy o idealizovaný obraz minulosti. Ich prístup bol založený na dôkladnom poznaní objektu, jeho stavebných fáz aj okolia. Kontext krajiny, tradícií, typickej farebnosti a materiálov bol rovnako dôležitý ako samotná stavba.

Obnova spočívala v maximálnom zachovaní existujúcej substancie. Zaujímavé priestorové vzťahy, konfigurácia hmôt, výškové rozdiely či pôvodné prvky sa stali základom nového riešenia. Tam, kde to bolo možné, sa pracovalo s pôvodnými technikami a remeslom. Nové zásahy sú čitateľné, no nepôsobia rušivo.

Do historickej stavby bola vložená nová funkcia umeleckého sídla. Rezidenti tu nebývajú trvalo, ale len niekoľko týždňov. Ateliér a hygienické zázemie vznikli v priestoroch, ktoré v minulosti slúžili ako maštaľ a šopa. Ide o miesta, kde sa funkcie menili prirodzene už v minulosti. Nové dispozičné vzťahy vznikali len drobnými zásahmi, ktoré prepájajú jednotlivé časti domu a vyrovnávajú rozdielne výškové úrovne.

Materiálovo projekt pracuje s tým, čo objekt ponúkal. Pôvodné múry, omietky a drevo zostali zachované. Betónové podlahy pribudli až v nových častiach, najmä v ateliéri a hygienickom priestore.

Materiály v obehu

Veľký dôraz sa kládol na recykláciu. Poškodené konštrukcie boli odstránené, no použiteľné prvky dostali druhý život. Drevo, kameň či interiérové detaily boli repasované a presunuté na nové miesta. Ak niektoré prvky chýbali, architekti a investor siahli po recyklovaných materiáloch z iných stavieb vernakulárnej architektúry.

Dispozícia je čitateľná a variabilná. Zo severnej strany je prístupná centrálna chodba, z ktorej sa vstupuje do veľkej obytnej miestnosti s pecou a do troch menších izieb na „výškach“. Tie slúžia ako ateliér a spálne pre bývajúcich. Veľká miestnosť má viacero využití – môže fungovať ako pracovný priestor, spoločenská miestnosť či výstavná sála.

Na západnej strane sa nachádza kuchyňa a kúpeľňa, ktorá je prístupná z interiéru aj z exteriéru. Slúži nielen rezidentom, ale aj návštevníkom umeleckých podujatí. Samostatný ateliér je situovaný na nižšej úrovni a je prístupný pôvodným vstupom z dvora aj novým prepojením s podbráním. Krytý exteriér tak získava nový význam – stáva sa miestom tvorby, stretnutí a výstav.

Zaujímavým momentom je aj dvojpodlažná časť východného krídla. Suterénne priestory, pôvodne slúžiace ako sklady, sú dnes pripravené na nové využitie. Môžu zostať technickým zázemím, ale fungovať aj ako výstavné priestory.

Výraznou súčasťou obnovy je práca s farbou. Žltá fasáda smerom von kontrastuje s jemne modrým tónom vnútorných stien. „Nebola to vymyslená farebnosť. Odkazovali sme na pôvodné vrstvy a podobné objekty v lokalite. Zvonka zdobná časť, zvnútra utilitárna – tak, ako to fungovalo kedysi,“ spomenul Alexander Schleicher.

Obnova nemusí byť hlasná, aby bola silná. Stačí počúvať miesto, pracovať s tým, čo ostalo, a doplniť to novou vrstvou, ktorá má zmysel. Aj tento prístup zaujal porotu ocenenia CE ZA AR 2025. „Spája sa tu fenomenálne prostredie, veľa nálad a netradičná funkcia. Prepojenie architektúry s umením dodáva domu výnimočný charakter,“ dodal architekt.