Ľubica Vitková: Výzvou, ktorá stojí pred architektmi, je naprávanie chýb z minulosti

Svojou profesiou žije. Bola žiačkou trojice profesorov Alexyho, Kavana a Trnkusa. Tí ju najviac ovplyvnili v profesijnom smerovaní. Nadchli ju nielen pre urbanizmus, ale nakoniec i pre pôsobenie na škole. Od nich pramení jej príklon k tvorivému a koncepčnému urbanizmu, ale i potreba prepájať tvorbu, výučbu a výskum. V tom čase to nebolo samozrejmé.

Je architektka a urbanistka, ale i pedagogička a už viac ako 20 rokov aj aktívna akademička. Ako sama hovorí: „Ide o aktivity, ktoré sú pri vzájomnom prepojení veľmi obohacujúce. Preto akosi nedokážem odolať výzvam, ktoré prichádzajú z rôznych strán.“ Našťastie!

Vďaka pestrofarebnosti vašich aktivít pôjdem na to trošku zhurta. Na čom momentálne pracujete?

Aktuálne mám na STU na starosti projekt EULiST, zameraný na Technológie a spoločnosť. Ide o projekt Európskej únie v rámci projektu Erasmus+ Európske univerzity. STU v Bratislave je členom konzorcia desiatich univerzít z celej Európy, ktorá má za cieľ harmonizovať svoju výučbu cez spoločné predmety, vybrané moduly a nakoniec spoločné študijné programy.

V oblasti vedy chce aliancia využiť synergiu svojich kapacít a v danej oblasti prinášať inovácie a následne ich aplikovať do praxe v rámci svojich regiónov. Aliancie súčasne kreuje spoločné technologické platformy pre zdieľanie svojich vedeckých poznatkov, literatúry či pre spoločnú komunikáciu. V neposlednom rade sa zameria na kultúru otvorenosti a prístupnosti k študentom, zamestnancom, partnerom či verejnosti.

V rámci ďalšieho projektu (POO) mám na starosti zas zlepšenie internacionalizácie našej univerzity a jej propagáciu (organizácia rôznych podujatí). Na fakulte vediem Vertikálny ateliér, v ktorom sa usilujem o prepojenie praxe (spolupráca s praktizujúcimi architektmi a súčinnosť so samosprávami) so sledovaním aktuálnych globálnych trendov (prepojenie na medzinárodné projekty).

Keď sme sa spoznali, urbanizmus nebol tou oblasťou, tým predmetom ani smerom, o ktorý bol záujem. Nikto mu nepripisoval význam.

Obdobie 90. rokov bolo poznačené celkovou averziou k plánovaniu. Odmietol sa nielen princíp centrálne riadeného hospodárstva, ale nevyhlo sa mu ani územné plánovanie. To bolo výrazne poznamenané napĺňaním stanovených ukazovateľov.

Ďalším problémom bolo uplatňovanie zastaraných metód a procesov. Tie ustrnuli v období funkcionalistického plánovania, založenom na rozmiestňovaní funkcií v území a na princípe ich segregácie, bez adekvátneho postihnutia charakteru priestorových štruktúr a ich vzájomných väzieb.

Sídelnú štruktúru poznačila unifikovaná stavebná produkcia, rozsiahle asanácie, jej degradácia a často neakceptovanie ich hodnôt. Urbanizmus tohto obdobia však priniesol mnohé kvalitné realizácie najmä zásluhou architektov. Nemôžem opomenúť ani nadčasové koncepcie, ktoré boli generované množstvom urbanistických súťaží. Realizácia ich výsledkov však presahovala ekonomické a technologické možnosti štátu.

Na druhej strane, ich veľkorysosť bola do značnej miery poznačená spoločným vlastníctvom statkov. Nové urbanistické trendy boli u nás predmetom výskumu či aplikované v urbanistických súťažiach. Boli prezentované a rozvíjané povestnou Bratislavskou urbanistickou školou či v projektových ústavoch.

Čo sa za tie roky zmenilo?

Slovenskú realizačnú urbanistickú prax bolo možné charakterizovať ako značne technokratickú, s dlhou zotrvačnosťou funkcionalistického prístupu k rozvoju sídelných štruktúr či zastaraným prístupom k plánovaniu na rozdiel od uvádzanej tvorivej roviny. Tá bola základom pre zmenu.

V súčasnosti je zrejmý posun k podpore udržateľného rozvoja. To znamená, že sa väčší dôraz kladie na environmentálne, ekonomické, sociálne a kultúrne aspekty. Dochádza k väčšej synergii medzi rôznymi odbormi, ktoré majú dopad na kvalitu životného prostredia. Urbanizmus sa tak stáva viac interdisciplinárnym odborom. Súčasne je to veľká výzva pre tvorivý a koncepčný urbanizmus.

Stratégie udržateľnosti je potrebné invenčne premietnuť do existujúcich štruktúr tak, aby naše sídla či regióny boli efektívne z hľadiska prevádzky, aby adekvátne zhodnotili svoj kultúrny a sociálny potenciál či recyklovali svoje územia a najmä aby boli vhodným miestom pre život nás i budúcich generácií.

Akékoľvek stratégie udržateľnosti nie je možné realizovať bez inovatívnych koncepcií a kreatívnych tvorivých prístupov transformácie našich mestských či vidieckych štruktúr. Práve komplexnosť prístupu a tvorivá invencia je základom dnešného odboru urbanizmus. Je to výzva a úloha pre súčasných architektov.

Podcenili sme v minulosti kvalitné urbanistické riešenia? Ako to ovplyvnilo vývoj našich miest?

Precenili sme uvádzaný funkcionalistický prístup, prepísaný do dvojdimenzionálnych územných plánov sídel a podcenili sme jasné vymedzenie verejných priestorov ako základnej kostry rozvoja či definovanie charakteru urbanistických štruktúr. Rezignácia na základné atribúty stavby miest a ignorovanie kontextu sa, žiaľ, podpísali na obraze našich miest.

Ako jeden zo súčasných problémov slovenských miest považujem často aplikovaný ad hoc urbanizmus či formu výstavby „od pozemku k pozemku“, teda výstavbu bez zohľadnenia kontextu či celkovej koncepcie sídla. Je to i dôsledok sploštenia koncepcie rozvoja sídla do uvádzanej dvojdimenzionálnej roviny. Výstavba sa bežne usmerňuje z úrovne územných plánov sídiel a nie z úrovne chýbajúcich územných plánov zón. Chýba tak overenie hmotovo-priestorových vzťahov v podrobnejších mierkach.

Preto my tvoriví urbanisti voláme po kvalitných koncepciách rozvoja a transformácie našich miest, ktoré vytvárajú jasné pravidlá pre stavebníkov, dostatočne flexibilný priestor pre tvorbu architektov, ako aj príležitosť pre zapojenie verejnosti. Nedá sa povedať, že na Slovensku bola núdza o kvalitné urbanistické riešenia. Chýbal ich priemet najmä do územných plánov zón či ich deformácia uplatňovanými unifikovanými stavebnými technológiami.

Ako by sa mohol urbanizmus vyvíjať v budúcnosti vzhľadom na technologický pokrok a sociálno-ekonomické zmeny?

Využitie technického pokroku vidím ako významného pomocníka v oblasti zberu a vyhodnocovania širokého spektra dát o území vrátane tých sociálno-ekonomických. Kvalitné a komplexné dáta sú dôležitým východiskom pre samotný urbanistický koncept a najmä pre objektivizáciu územných plánov na všetkých úrovniach. V súčasnosti je práve dostupnosť a komplexnosť dát problematická. Technologický pokrok má súčasne dosah aj na digitalizáciu územných plánov.

Aké sú špecifické výzvy urbanizmu na Slovensku? Z ktorých krajín by sme si mali brať príklad?

Výzvou, ktorá stojí pred architektmi na Slovensku, je naprávanie chýb z minulosti. Nielen z obdobia socialistického plánovania, ale aj z blízkej minulosti poznačenej živelným rozvojom.

Globálnou výzvou je aplikácia koncepcie udržateľného mesta. Témy ako mesto pre peších, 5-minútové mesto, kompaktné mesto, polyfunkčné mesto, živé mesto, recyklácia a transformácia území, intenzifikácia, adaptácia na zmenu klímy, modro-zelená infraštruktúra, princíp inkluzívneho mesta či solárneho mesta si osvojujú nielen architekti a urbanisti.

Začínajú sa premietať do urbanistických návrhov a, žiaľ, v malom rozsahu i do reálnych riešení. Čo je pozitívne, vďaka osvete mnohých zanietených kolegov sú stále častejšie prítomné i vo verejnom priestore.

Vzorom pre nás sú škandinávske krajiny, Rakúsko či Nemecko. Práve s univerzitami a samosprávami z týchto krajín sme na fakulte riešili skoro pred dvadsiatimi rokmi projekt ECOCITY. Už vtedy sme aplikovali princípy udržateľnosti na mesto Trnava. Medzičasom som bola riešiteľkou ďalších rovnako zameraných medzinárodných projektov, ktorých partnermi sú zväčša aj samosprávy.

Na fakulte architektúry a dizajnu STU je problematika udržateľnosti súčasťou študijných plánov už od začiatku 90. rokov. Prirodzene ju aplikujeme do výučby urbanistickej ateliérovej tvorby.

Po teoretickej a koncepčnej stránke sme teda pripravení. Viazne však spoločenská objednávka, efektívne a zmysluplné čerpanie verejných zdrojov, ako aj fondov z Európskej únie. V realizácii nás predbiehajú okolité krajiny.

Aké sú niektoré príklady miest, ktoré sú považované za úspešné v oblasti urbanizmu, a čo ich robí úspešnými?

Sú to predovšetkým mestá v spomenutých krajinách, ktoré sa cielene a systematicky zamerali na aplikáciu uvedených princípov udržateľnosti do praxe. Sú to mestá Kodaň, Oslo, Helsinki, Bergen, Aarhus, ale aj Zürich, Bordeaux, Lion, Viedeň… Z mimoeurópskych Singapur, Vancouver.

Ako môže urbanizmus podporovať a zachovávať kultúrnu diverzitu v mestských oblastiach?

Na otázku skúsim reagovať prostredníctvom realizovaných výskumných projektov, ktoré sa venovali danej problematike. Od roku 2017 do roku 2022 som bola riešiteľkou dvoch medzinárodných projektov DANUrB a DANUrB+, ktoré boli zamerané na kultúrne dedičstvo krajín okolo Dunaja. Ich cieľom bolo zmapovať a zhodnotiť rozmanité kultúrne dedičstvo podunajskej oblasti.

Pri riešení sme sa s partnermi zamerali predovšetkým na nedostatočne preskúmané kultúrne dedičstvo. Skúmali sme rôzne druhy, funkcie a kvalitu ako hmotného, tak nehmotného kultúrneho dedičstva. Napr. architektonické priemyselné dedičstvo, dedičstvo komunistickej minulosti, opevnenia, prístavy, historické centrá miest, obchodné cesty, ale aj živé kultúrne tradície, gastronómiu, remeslá a vedomosti súvisiace s Dunajom.

Na základe výskumu a systematizácie kultúrneho dedičstva sme pre daný región vytvorili udržateľnú kultúrnu stratégiu. Spoločná Dunajská mestská značka – DANube Urban Brand, ktorú sme vytvorili, má zvýšiť povedomie o regióne ako o kultúrnej destinácii, a tým podporiť jeho sociálny a ekonomický rozvoj.

V ďalšej etape projektu sme sa už zamerali na konkretizáciu budúceho rozvoja vo forme akčných plánov pre jednotlivé podunajské oblasti, na prípravu projektov a na realizáciu intervencií, menších zásahov, ktoré mali upozorniť na potenciál daných lokalít. Projekty boli riešené v rámci schémy Interreg so zapojením vyše tridsiatky partnerov (univerzít, samospráv regiónov a miest, občianskych združení, kultúrnych a výskumných inštitúcií). Projekt tak prepájal výskum a prax.

Pôsobíte aj na akademickej pôde. Ako vás to ovplyvňuje? Aká je nastupujúca generácia? Čo by ste jej pripomenuli, aké ponaučenie z minulosti, aby neopakovala chyby? A naopak, z čoho by si mala rozhodne zobrať príklad?

Kontakt so študentmi ma motivuje a nabíja energiou. Najmä v rámci výučby ateliérovej tvorby je vzájomný vzťah veľmi bezprostredný a intenzívny. Výhodou akademického prostredia je, že máme možnosť venovať sa rôznym témam, problémom, zadaniam a pritom overovať rôzne prístupy, experimentovať a hľadať nové riešenia. Cennou je tvorivá sloboda, v kombinácii s reálnosťou zadaní riešených v spolupráci so samosprávami.

Často i v pozitívnej konfrontácii s kolegami a študentmi zo zahraničia vďaka spoločným medzinárodným projektom. Práve tieto možnosti ma zásadným spôsobom napĺňajú a obohacujú.

Študentov máme povinnosť viesť k spoločenskej zodpovednosti a k tvorbe „zodpovednej“ architektúry. Študenti tento rozmer vnímajú. U nás na fakulte sú toho dôkazom mnohé aktivity, ktoré sami organizujú. V tomto smere si myslím, že súčasná generácia je snáď citlivejšia a aktívnejšia ako tie predchádzajúce.

Čo sa týka drivu to je trochu zložitejšia otázka. Nedá sa celkom generalizovať. Súčasná generácia, tá postcovidová, je touto skúsenosťou poznamenaná. Mám pocit, akoby jej zobrala časť z ich prirodzeného rozletu.

Rady, posolstvo do budúcnosti?

S absolventmi na promóciách som sa zvykla lúčiť slovami: „Naša profesia je náročné, ale krásne povolanie. Je o veľkej zodpovednosti, o zásadách, o neustálom hľadaní, vzdelávaní sa a o kultúre v tom najširšom zmysle slova. Prajem vám, aby ste vo svojom poslaní kultivovať našu krajinu obstáli.“

Ktoré príbehy by sa mali rozprávať z generácie na generáciu? Mám pocit, že veľmi veľa zabúdame na to, čo bolo, bolo…

Niekedy sme až príliš zameraní na sebaprezentáciu. Často zabúdame, že sme súčasťou kontinuity, že nadväzujeme na stopy predchádzajúcich generácií. Tie si vyžadujú občas zaceliť, ale najmä zveľadiť a pozitívne rozvinúť. Viac zdravej pokory by bolo namieste.

Spolupracovali ste s významnými odborníkmi. V čom vás najviac uchvátili, prekvapili, poučili?

Mala som a mám šťastie na spoluprácu so skvelými odborníkmi a ľuďmi. Vďaka rozmanitosti svojej práce nie len s architektmi, ale i s kolegami z akademického prostredia a iných odborov.

Najviac si na ľuďoch, ktorí sú vynikajúcimi odborníkmi a profesionálmi v oblastiach, v ktorých pôsobia, cením ich zanietenie pre prácu, zodpovednosť, veľkorysosť a schopnosť deliť sa so svojimi vedomosťami a skúsenosťami. Pri veľkých medzinárodných projektov ide skutočne o významné osobnosti. Vždy ma v pozitívnom zmysle prekvapí ich otvorenosť a bezprostrednosť.

Je spoločenská diskusia nevyhnutná pri tvorbe kvalitnej architektúry a urbanizmu? Ako ju odzrkadľuje súčasná architektúra?

Jednoznačne. Spoločenská diskusia ako jedna z foriem osvety je dôležitá. Podstatné je osloviť čo možno najširšie vrstvy spoločnosti a podľa možnosti aj veku. Zo strany architektov, najmä Slovenskej komory architektov, je snaha o spoločenskú diskusiu systematická a dlhodobá, najmä cez prezentáciu kvalitných diel, prostredníctvom súťaží, výstav, diskusií či publikačných aktivít. Rovnako svoju úlohu zohrávajú školy a ich aktivity, ktoré budúcich architektov vzdelávajú.

Osobne sa teším najmä podujatiu Noc architektúry na FAD STU. Jej cieľom bolo otvoriť sa verejnosti a šíriť osvetu. Spoločnosť však vychováva najmä kvalitná architektúra, kvalitné verejné priestory.

Ako vnímate to, čo sa dnes deje pod politickými tlakmi v kultúrnej obci? Čo môžeme v oblasti našej „bubliny“ robiť proti pochovávaniu súčasnej kultúry?

Žiaľ, nie je to len o pochovávaní kultúry. Ide o deštrukciu elementárnych zásad civilizovaného správania a jednania. Nemám síl tento stav popisovať. Čo nám zostáva? Arogancii a zlovôli sa postaviť práve civilizovanosťou, kultúrnosťou a neochvejnosťou.

Je až zarážajúce, že za kultúru musíme dnes tak urputne bojovať. Ako môžeme vyhrať boj za nezávislú kultúru? Ako bojovať kultúrne aj za dobré meno architektúry a jej hodnoty, význam?

Za najväčší problém a ako dôsledok súčasného stavu vnímam dlhodobé zanedbávanie kultúrnej výchovy v širokom zmysle slova. Každej vyspelej spoločnosti a jej predstaviteľom by malo záležať na kultivovaní spoločnosti, na jej duchovnom a kultúrnom raste. Na Slovensku sa mi javí, že zanedbávanie kultúry je dokonca cieľom a následne vhodným nástrojom na ovládanie spoločnosti.

Ako bojovať za dobré meno architektúry, jej hodnoty a význam?

V tomto smere si dovolím tvrdiť, že komunita architektov ukazuje cestu, ako je možné a vhodné šíriť osvetu a ako kultivovať spoločnosť. V našom prípade užívateľa a objednávateľa kvalitnej architektúry.

Skvelým príkladom je prehliadka súťaže CE ZA AR a jej prezentácia v médiách. Vnímam ju ako komplexne a profesionálne uchopený kultúrny a výchovný počin, v ktorom sa navyše architekti a architektky prezentujú ako kultivovaná a sebavedomá profesia, ktorá nepotrebuje žiadneho sprostredkovateľa či zabávača.

Som presvedčená, že kultivovaná a cieľavedomá komunikácia a osveta je cesta, ako zveľaďovať spoločnosť a naše prostredie. V tomto kontexte je namieste poďakovať SKA, jej zanietenému vedeniu, pracovníčkam, členom a členkám. Možno máme oproti iným umelcom výhodu, ale i záväzok v tom, že architektúru užívajú všetci. Navyše kvalitné prostredie, ktoré vytvoríme a v ktorom sa pohybujeme, vychováva.

Článok  je súčasťou špeciálnej publikácie ASB Osobnosti slovenskej architektúry I.