Pred stanicou čistý vzduch

Známy bonmot o tom, že najlepšia architektúra je tá nepostavená, je v určitom zmysle pravdivý, pokiaľ ho však nechápeme doslovne. Je výstižný v tom zmysle slova, že najlepšia architektúra je neintervenčná, podobne ako sú v medicíne najblahodarnejšie neinvazívne metódy. Neintervenčná je minimálne taká stavba, ktorá sa vie organicky včleniť do svojho okolia, a maximálne taká, existenciu ktorej nevnímame.

Práve takou je vstupná hala historickej budovy stanice z druhej polovice minulého storočia. Sklo je tu natoľko dominantným materiálom, že prístavbu takmer neregistrujeme. Naopak, transparentná hala vytvára až opticky neutrálne prostredie a v tom zmysle vnímame aj pseudohistorickú pôvodnú budovu železničnej stanice, a to aj napriek tomu, že priestor členia oceľobetónové stĺpy s kĺbovým uložením, ktoré vynášajú oceľobetónovú strechu s ukotvenými ťahadlami, ukončenými pri podlahe pružinami. Tie tvoria vnútri haly kontrast, protiklad k prevahe zasklenia. Ak máme hodnotiť výraz, potom je to budova ako vzduch.

Železničná stanica býva väčšinou mestotvorný priestor, komunikačný uzol, najmä ak sústreďuje rôzne typy dopravy (železničnú, autobusovú, individuálnu); dizajn a celkové utváranie staničnej haly hrajú nemalú úlohu. V tomto prípade musel projektant uvažovať nielen o najbližších urbanistických väzbách a dopravnej súvislosti, ale aj o nutnosti estetickej formy. Bol postavený pred základnú otázku: Má tento dizajn dominovať verejnému priestoru alebo mu má slúžiťω Má „prebiť“ svoje veľakrát nevýrazné okolie alebo sa má skloniť pred skutočnosťouω Václav Filandr zvolil cestu pokory, služby ľuďom a miestu a svojou prístavbou naplno rozohral všetky tóny pôvodnej budovy.

Dizajn verejných priestorov je špecifickým protipólom interiérového dizajnu, lebo na rozdiel do individuálneho adresáta je v tomto prípade adresátom verejnosť. Dizajn verejných priestorov je súčasťou spoločenskej každodennosti, takže inklinuje k nevýlučnosti, skromnosti, pokore – na rozdiel od interiérového dizajnu, ktorému, naopak, výlučnosť prislúcha. V tomto smere Václav Filandr splnil zadanie žánru znamenito. Je oveľa ťažšie vytvoriť návrh pre kolektívneho adresáta ako pre individuálneho, ktorého vkus si môžeme overiť.

Estetická funkcia dizajnu verejných priestorov musí byť, naopak, širokospektrálna, podobne ako sú širokospektrálne antibiotiká, ak majú zasiahnuť čo najväčší počet bakteriálnych kmeňov. Tento druh dizajnu musí byť jednako orientovaný na funkciu – musí slúžiť, jednako musí napĺňať určité symbolické funkcie. Tieto funkcie v prípade svinovskej stanice plnia troje hodiny nad jednotlivými vchodmi. Neslúžia dekoratívnemu účelu, ale vytvárajú „piktogram“ miesta, jasný rozpoznávací znak typu budovy, do ktorej užívateľ vstupuje. Symbolizujú špecifický „staničný“ čas, naplnený kombinatorikou a chronológiou spojov, čakaním, meškaním, ponáhľaním sa, teda časovými modulmi spojenými s cestovaním (ktoré sa, mimochodom, postupne stáva istým anachronizmom, najmä v našich podmienkach).

Dizajn nástupnej haly je prehľadný, ľahko čitateľný v zmysle klasifikácie Kevina Lyncha z jeho knihy The Image of the City. Ak by sme vyšli z jeho typológie paths, edges, districts, nodes a landmarks, potom sú v tejto stavbe silno potlačené práve edges, čo by sme mohli v tomto prípade preložiť ako rozhranie. Výraznou vlastnosťou dizajnu prístavby svinovskej stanice je totiž priestupnosť, transparentnosť v protiklade k pôvodnej budove, ktorá je opaková, nepriestupná, plná rozhraní a členenia.

Dalo by sa povedať, že najnovšia (Filandrova) časť akoby nemala dizajn; dizajn je tu prítomný svojou absenciou. Je architektúrou, ktorá je v podstate vzduchom, závanom artikulácie, ktorá sa nijako nevnucuje, aby bola videná. Táto skromnosť v epoche diktátu veľkoleposti, epoche neosobného haideggerovského „man“ je takmer hrdinským činom. Tento dizajn slúži svojmu účelu a takmer abdikoval na výraz, výrazovosť ako prejav stádovej individuálnosti za každú cenu (za cenu straty, ba dokonca neschopnosti získať svoju osobitosť). Jediným výrazným prvkom je konzolovito predsunutý okraj strechy, ktorý dotvára siluetu takmer bezpríznakovej stavby, no ten slúži tepelným ziskom.

Naopak, výrazné sú väčšinou technicistické detaily, ako ťahadlá, kĺbové uloženia nosníkov atď. Chýba tu akákoľvek ozdobnosť, každá rôznofarebná – nie číra a sivá – plocha by pôsobila nadbytočne. A detaily sú v podstate jediným luxusom, jediným dizajnovým prejavom inak civilného inžinierstva. Aj tak (alebo práve preto) je rozšírenie stanice v Ostrave-Svinove vydareným príkladom dizajnu verejných priestorov.

Michal Janata
Foto: Václav Filandr