Umenie alebo gýč? Milánska výstava Memphis furniture oslavuje 40. výročie

Memphis tím na dobovej fotografii.
Zdroj: www.memphis-milano.com

Je večer 11. decembra 1980. V obývačke Ettoreho Sottsassa sa zišla skupina mladých dizajnérov a architektov. Vinylová platňa Stuck Inside of Mobile with Memphis Blues Again od Boba Dylana hrá znova a znova, stále dookola. Takto sa zrodil názov Memphis s dvojnásobným odkazom na starobylé hlavné mesto egyptských faraónov a rodisko Arethy Franklin a Elvisa Presleyho v Tennessee.

O niekoľko dní neskôr bola načrtnutá revolučná zbierka dizajnových predmetov, ktoré mali uzrieť svetlo sveta podľa náčrtov a skíc, ktorých autormi boli: Ettore Sottsass, Aldo Cibic, Matteo Thun, Marco Zanini, Martine Bedin, Michele De Lucchi, Nathalie Du Pasquier a George Sowden.

„Keď som bol mladý, odvšadiaľ som počúval: funkcionalizmus, funkcionalizmus, funkcionalizmus. To už dizajnu nestačí. Dnes musí byť dychtivo vášnivý a prekvapujúco zmyselný.“ Ettore Sottsass

Po niekoľkých mesiacoch bola prvá kolekcia 55 autorských originálov pod vedením Ettoreho Sottsassa a kurátorstvom Barbary Radice prezentovaná 19. septembra 1981 v Miláne vo výstavnej miestnosti s názvom ARC ́74, ktorej vlastníkmi boli Brunella a Mario Godani. Výstavná miestnosť sa nachádzala v pivničných priestoroch novostavby na ulici Corso Europa číslo 2.

Výstava sa konala ako jedna z mnohých súbežných výstav počas veľtrhov Salone del Mobile, Euroluce a Trienále architektúry v Miláne. Pred galériou sa tlačilo viac ako 2 000 nedočkavcov, ktorí spôsobili dopravnú zápchu, čo bolo hodnotené ako senzačná až epochálna udalosť.

Bol som pri tom

Začiatkom septembra v roku 1981, päť rokov po skončení FA SVŠT, som sa ako zamestnanec Štátneho projektového ústavu pripravoval na trojtýždňovú dovolenku do Talianska na devízový prísľub. Bolo zvykom, že dovolenku na západ sme chápali ako študijnú cestu, na ktorú sme si podrobne naplánovali, čo chceme vidieť, navštíviť a zdokumentovať na diapozitívy.

Moju cestu som si rozdelil na tri časti: týždeň rekreácie na Levantskej riviére v Ligúrii, týždeň som venoval návštevám veľtrhov nábytku, svietidiel a Trienále architektúry v Miláne a posledný týždeň návšteve večného mesta Rím. Vo vrecku som si niesol telefonické kontakty na hlavného architekta Milána a Ríma, ktoré v máji tohto roka získal môj starší brat Ivan na medzinárodnom stretnutí architektov v Dánsku.

V tom čase moja manželka končila študijný pobyt na letnej univerzite talianskeho jazyka pre zahraničných študentov Janovskej univerzity v malebnom mestečku Santa Margerita Ligure na Levantskej riviére. Po oslavách jej 25. narodenín v malom dennom bare na Námestí Giuseppeho Mazziniho s výhľadom na Villu Durazzo (podávali sa bryndzové halušky a domáca slivovica) sme vlakom odcestovali do Milána.

Po absolvovaní dvoch veľkých výstav Salone del Mobile a Euroluce sme skončili na Viale Alemagna v Palazzo dell ́Arte. V podvečerných hodinách po prehliadke Trienále architektúry zatelefonovala moja manželka z telefónneho automatu vo vestibule Paláca umenia hlavnému architektovi Milána. Najskôr sme nemali úspech, a pamätám si, že na druhom konci telefónu sa ozýval hlas z telefónneho odkazovača – v tom čase pre nás absolútne neznáma vec!

Ale napokon sme sa dovolali. Hlavný architekt, pán Dr. arch. Alberto Scarzella, nám ponúkol pol dňa zo svojho pracovného času a svojím autom nás previezol po meste. Na moju žiadosť to nakoniec bola iba jedna stavba – obytný komplex v štvrti Gallaratese od Alda Rossiho a Carla Aymonina.

Autentická fotografia Ing. arch. Andreja Gürtlera z výstavy Memphis, ktorá sa konala pred 40 rokmi v milánskej výstavnej miestnosti s názvom ARC ́74.
Autentická fotografia Ing. arch. Andreja Gürtlera z výstavy Memphis, ktorá sa konala pred 40 rokmi v milánskej výstavnej miestnosti s názvom ARC ́74. | Zdroj: Ing. arch. Andrej Gürtler

A prišlo prekvapenie

Po skončení prehliadky mesta prišlo avizované prekvapenie, ktoré nám pán kolega sľuboval. Bolo skoré popoludnie. Zaparkovali sme na konci mestskej triedy jednotnej kompaktnej blokovej zástavby kolmo na obrubník pred novostavbou polyfunkčného domu. Vystúpili sme z auta a začali sa lúčiť. Pán kolega sa lúčil so slovami: „Toto je pre vás prekvapenie. Včera tu bola vernisáž ‚nejakých‘ mladých architektov, ktorá spôsobila ošiaľ a dopravnú zápchu. Písalo sa o tom v dnešnej raňajšej tlači. Ešte som to nevidel.“

Adresa bola Corso Europa č.2. Výstavnej sieni prislúchali dva moduly členenia mestského parteru na chodníku mestskej triedy. Jeden modul bol vstup so zádverím, druhý modul zas veľkorozmerný skriňový výklad. Vo vstupe visel plagát, ktorý som si kúpil za 10 dolárov. Do dnešného dňa mi visí na stene v pracovni v našom byte na 3. poschodí v Bratislave. Tento plagát som za 40 rokov nikde doteraz publikovaný nevidel!

Na veľkorozmernom vonkajšom skle výkladu bol názov výstavnej siene s logom: bledožltý rovnostranný trojuholník, prázdny štvorec, bledomodrý kruh a názov súkromnej galérie ARC ́74. Vo výklade bol iba jediný exponát – odkladací stolík s názvom Schwarzenberg od rakúskeho architekta Hansa Holleina.

Po prečítaní priloženého informačného štítka k vystavenému stolíku som sa okamžite zorientoval, o akú výstavu ide. S veľkým očakávaním a zvedavosťou sme po zaplatení vstupného spolu s manželkou vstúpili do galérie.

Autentická fotografia výkladu milánskej výstavy Memphis od Ing. arch. Andreja Gürtlera. Dominuje Stolík Schwarzenberg od Hansa Holleina.
Autentická fotografia výkladu milánskej výstavy Memphis od Ing. arch. Andreja Gürtlera. Dominuje Stolík Schwarzenberg od Hansa Holleina. | Zdroj: Ing. arch. Andrej Gürtler

Čo to je? Umenie? Gýč?

Samotné výstavné priestory sa nenachádzali na vstupnom podlaží, ale v suteréne novostavby. Na naše veľké prekvapenie sme sa po enormnom záujme z predošlého dňa ocitli v hlavných výstavných priestoroch s manželkou ako jediní návštevníci. Napriek prísnemu zákazu fotografovania som to riskol a rýchlo som bez sústredenia fotografoval. Z toho množstva sa dali vybrať iba dva zábery.

Vďaka bohu, sú to dva hlavné ikonické originály, ktoré boli a stále sú najpublikovanejšie a najcharakteristickejšie pre túto dejinnú kultúrnu udalosť. Umelé osvetlenie a celková inštalácia akoby cielene neumožňovali návštevníkovi absorbovať tú novátorsky divokú, tvarovú, farebnú, hmotovú a materiálovú pestrosť pri jednotlivých nábytkových prvkoch na pohľad s neidentifikovateľnou funkciou.

Každý exponát mal štítok, kde bol okrem autora uvedený jeho názov a funkcia. Na prvý dojem som mal hlavu plnú otázok a zmätku. Čo to je? Umenie? Gýč? Je možné, aby pre mňa takí renomovaní architekti ako Hollein a Isozaki tak „hlboko klesli“? Veď ich tvorbu sme ako mladí architekti doma v Bratislave dychtivo sledovali už roky! Bol to doslova šok a bolela z toho hlava.

Ako sa ukázalo neskôr, nebola to iba moja, ale aj celosvetová diagnóza. Nový vyjadrovací jazyk štúdia Memphis miešal eleganciu a gýč, viedol dialóg s absurdnými a iracionálnymi tvarmi, používal plastové lamináty, aktuálne ktoré imitujú drahé materiály. Do racionálneho jazyka dizajnu priemyselnej výroby priniesol predovšetkým potešenie z hry. Skrátka, Memphis – Miláno si rýchlo podmanil verejnosť a upútal pozornosť celého sveta.

Michel De Lucchi: Stôl Kristall.
Michel De Lucchi: Stôl Kristall. | Zdroj: www.memphis-milano.com

Sottsass a ďalší

Skupinu účastníkov predvianočného stretnutia u Ettoreho Sottsassa v roku 1980 na prvej legendárnej prezentácii Memphis – Miláno v septembri 1981 doplnili svojimi návrhmi Andrea Branzi, Alessandro Mendini, Michael Graves, Hans Hollein, Shiro Kuramata, Peter Shire, Masonori Umeda, Arata Isozaki, Terry Jones, Javier Mariscal, Paola Navone, Liugi Serafini a Bruno Gregori zo Studia Alchimia.

Tak ako svetová špičková móda „haute couture“ svetových módnych značiek každoročne prezentuje na módnych mólach pánsku a dámsku módu, tak i MEMPHIS – MILANO odvtedy každoročne prezentovala pri príležitosti veľtrhu Salone del Mobile svoje novinky v malých výrobných sériách – až do roku 1987.

Za toto obdobie tu predstavili svoje návrhy: Thomas Bley, Walter Kirpicsenko, Michael Podgorschek, Daniela Puppa, Christoph Radl, Gerard Taylor, Fabio Bellotti, Robert Mangurian, americký kolektív Arqitectonica, Maria Sanchez, Nicholas Bewick, Pierangelo Caramia, Beppe Caturegli, Dante Donegani, James Evanson, Giovannella Formica, Shuji Hisada, Massimo Iosa, Ghini Irvine, Ferruccio Laviani, Angelo Micheli, Marco Zanuso, Laura Agnoletto, Marzio Rusconi Clerici, Guido Borelli, Johanna Grawunder, Lawrence Laske, Mary Little, Gary Morga, Christophe Pillet, Winfried Scheuer, Marco Susani a Daniel Weil.

Postupom času boli plagáty prvých výstav nahradené ilustrovanými katalógmi. Logo navrhnuté Christophom Radlom – odlišné od prvých troch kolekcií – sa ustálilo v roku 1985 a v tom istom roku tvorivú skupinu opustil Ettore Sottsass. Posledná výstava skupiny Memphis sa uskutočnila pod názvom „Luci Lights“ v roku 1988. Odvtedy už pod značkou Memphis Furniture Milano nevyšli žiadne produkty.

Ettore Sottsass: Knižnica Carlton.
Ettore Sottsass: Knižnica Carlton. | Zdroj: www.memphis-milano.com
Ing. arch. Andrej Gürtler

Článok bol publikovaný v časopise ASB 08-09/2021.