Letenská pláň ide do neba

Názory na novostavbu Národnej knižnice štiepia na dva tábory nielen laickú, ale aj odbornú verejnosť. Väčšina výčitiek nesmeruje ani tak proti samotnej stavbe, ako proti jej umiestneniu, napr. podľa historika architektúry Pavla Halíka charakter Letenskej pláne si vyžaduje architektonicky neriešiť toto územie. Na letenskú náhornú plošinu útočili generácie architektov – napr. Jan Koula, Pavel Janák alebo Antonín Engel. Antonín Balšánek tu dokonca navrhol celú štvrť vládnych budov a Jaromír Krejcar zase súbor funkcionalistických palácov. Josef a Jiří Gočárovci tu rátali s novostavbou národnej galérie a Jaroslav Fragner sa po druhej svetovej vojne opäť vrátil k idey parlamentu. Letenskú stráň napokon architektonicky riešili Vlasta a Jiří Štursovci podnožou k Stalinovmu pomníku od Otakara Šveca. Od roku 1991 na nej odmeriava čas monumentálny metronóm od Vratislava Karla Nováka.

Zo známych historikov umenia má k samotnej stavbe výhrady Pavel Halík, ktorý v Kaplického projekte vidí bytostne nearchitektonickú formu. To, čo je historicky osvedčenou formou, však nemusí byť nevyhnutne architektonickou paradigmou pre budúcnosť. Kaplického stavby anticipujú spôsoby architektonického prístupu v budúcnosti.

Aerodynamický tvar má v architektúre svoje miesto minimálne od 20. rokov minulého storočia, keď Erich Mendelsohn postavil známu Einsteinovu vežu v Postupime. Skulptívna forma je pre letenskú náhornú plošinu najvhodnejšia, pretože toto pohľadovo exponované miesto vytvára tvarovo originálnu dominantu. V porovnaní s ostatnými ôsmimi finalistami vynikne práve tvarová invenčnosť Kaplického návrhu. Architekt Petr Bílek, porotca, dokonca vidí korene Kaplického architektúry ešte hlbšie v minulosti: „Dôvod, prečo sa vybral práve tento návrh, a nie iný, obsahuje záverečné hodnotenie poroty so všetkými odbornými kritériami, podľa ktorých sa projekty posudzovali. Rád by som ponúkol ešte iný pohľad. Tento návrh zaujme ihneď, podvedome, bez veľkého rozmýšľania. Potom ale prichádza otázka prečo. Že by to bola ona prvoplánová chobotnica? Myslím, že nie, tie korene sú hlbšie… S týmto tvarom sa stretáva civilizácia už niekoľko tisícročí. Vychádza z plynulého ornamentu uplatňovaného v Grécku a možno ešte skôr. Ornament prepadávajúcej morskej vlny, ktorá plynie večne ako život. Je to príťažlivý archetyp , ktorý je v nás už dlho zakódovaný.“

V kontraste k božskému Mozartovi by Kaplický právom mohol zvolať: Moji Pražania mi nerozumejú! Napokon, sám architekt naznačil, že ho česká spoločnosť odmietla už niekoľkokrát: „Je to možno najzávažnejší okamih v mojom živote. Dúfam, že sa uzavrel kruh odvtedy, čo ma v roku 1955 neprijali v Prahe na techniku ako neuspokojivého žiaka.“ Hlas Zdeňka Lukeša, ktorý návrh prirovnáva k zlomovým dielam svetovej architektúry, ako sú opera v Sydney či Centre Pompidou v Paríži, je osamoteným výkrikom nadšenia v búrke zatracovania či prinajmenej čiastkových výhrad. Tie prišli aj od strážcov čistoty architektonických súťaží – od Českej komory architektov. V jej vyhlásení sa okrem iného hovorí: „Pri vyhodnotení súťaže porota označila za víťazné dielo, ktoré preukázateľne porušilo záväzné podmienky súťaže vyjadrené v časti B – súťažný program v odseku 2.1 – Národné konzervačné fondy (s. 19) a v odseku 2.4 – Špecifiká vybraných skladísk a prevádzok v správe OSOF (s. 32), a to najmä ‚…skladiská národných konzervačných fondov musia byť umiestnené v podzemných podlažiach…‛; ‚Z hľadiska minimalizácie rizík nesmie byť jadro konzervačných fondov umiestnené v podzemných podlažiach…‛. Tieto záväzné podmienky a požiadavky vyhlasovateľa, schválené UIA, vyhlasovateľ a súťažná porota opakovane potvrdili ako záväzné, odpovedajúc na otázky súťažiacich.“

K Lukešovi sa, naopak, pripojil Klub za starou Prahu: „Návrh architekta Jana Kaplického rozhodne patrí medzi pozoruhodné a veľmi inovačné stavby. Možno povedať, že jeho organická architektúra našla na Letenskej pláni vhodný krajinný rámec a že z tohto pohľadu možno hovoriť o svojím spôsobom kontextuálnej stavbe.“ 

Z konštrukčného hľadiska je zahĺbenie do letenského podložia optimálne, z hľadiska konzervácie knižných a rukopisných fondov sú prioritné vlhkosť vzduchu a teplota, na optimálne dosiahnutie ktorých nie sú nadzemné priestory nevyhnutné. To si zrejme zadávatelia podmienok neuvedomovali hneď od začiatku, a preto v zadávacích podmienkach súťaže vytvorili bod, ktorý sa stáva v rukách kritikov regulárnosti súťaže bičom, ktorého práskanie sa nesie českou kotlinou. Nejde však v tomto prípade skôr o sklamané lipnutie na pravidlách hry ako o veľkorysé uznanie jej ducha? Je to podobné, ako keby niekto spochybnil výhru slávneho olympijského víťaza Abebe Bikily za to, že na rozdiel od všetkých maratóncov sveta bežal bosý. Nemal tretry, jeho zabehnutý čas je neplatný.

Ani výčitky z urbanistického hľadiska, ani námietky proti architektonickému tvaru knižnice, ani dojemná starostlivosť o osud knižného fondu, žiaľ, neprejavovaná rovnako intenzívne po celé desaťročia, keď oddelenie rukopisov a vzácne knižné fondy boli a ešte vždy sú v úplne nevyhovujúcich podmienkach – až je zarážajúca dlhodobá absencia obáv o osud kníh v historickej budove Klementína aj v nehistorickom sklade v Prahe-Hostivaři.

Teoretička architektúry Jana Tichá nazvala knižnicu „testom pre nás všetkých“. Skutočnosť, že sa stala najfrekventovanejšou spoločenskou témou, je pozitívna, ale emocionálny a nekompetentný štýl verejnej debaty svedčí o posune spomínanom na začiatku. Novátorská a interpretačne i poslucháčsky náročná Mozartova hudba vyvolala búrlivé echo v českej spoločnosti vo všetkých vrstvách, od trhovkýň až po šľachtu, o čom svedčia dobové doklady. K akému záveru dospejú na základe dokladov dnešného hurhaja budúci historici, je lepšie nedomýšľať si. Porota, v ktorej zasadli svetovo uznávané osobnosti, ako Zaha Hadid, Eva Jiřičná, Irene Wiese von Ofen či José Grinberg, prelomila roky trvajúce váhanie Pražanov vpustiť do neinovačného mestského prostredia stavbu, na prehliadku ktorej budú prichádzať aj cudzinci. Pražania však tentoraz neprejavili priveľké porozumenie pre to, čo sa vymyká ich stereotypom. Napriek nepriazni však bude Letenská pláň konečne zavŕšená dôstojným a originálnym tvarom.