Peter Vavrica: Bratislava nemá jasnú celkovú strategickú koncepciu

Začínal ako urbanista, ale postupne sa čoraz viac prikláňal k architektonickej tvorbe. Aj preto si pred 16 rokmi založil ateliér VAVRICA ARCHITEKTI, v rámci ktorého formuje svoju predstavu o dobrej architektúre.

V komunikácii s investorom to ide zdanlivo ľahšie, lebo projektuje najmä pre svoju materskú developerskú spoločnosť Archikód. Stavia v Bratislave aj v Prahe – najmä rezidencie, kancelárie a polyfunkčné domy. Štýl nie je pre neho podstatný, tvrdí, že najdôležitejšie na architektúre je, aby s ňou boli spokojní ľudia aj po desiatkach rokov od jej vzniku.

V ostatnom období projektujete najmä rezidencie, preto sa na úvod opýtam to, čo ľudí zaujíma azda najviac – prečo je bytov stále málo?
Keďže máme aj v Prahe svoju pobočku, môžem trh porovnávať a trend je v obidvoch mestách dosť podobný. Existujú pozitívne, ale aj negatívne dôvody, prečo je bytov stále málo. K tým pozitívnym patrí fakt, že Bratislava má veľmi dobrú polohu. Leží na sútoku riek, na historickej križovatke významných obchodných ciest, v rámci Európy bude vždy jedným z centier, takže pri svojom rozširovaní bude priťahovať ľudí z okolia, ktorí potrebujú niekde bývať.

A negatívne dôvody?
Slovensko je na 147. mieste vo svete vo vybavovaní stavebných povolení, Česi na 154. mieste, čiže sme na tom približne rovnako. To je aj dôvod, prečo sú ceny bytov také vysoké. Tisícky bytov sú v povoleniach, pričom v Prahe sa pripravujú projekty aj 5 – 10 rokov. Za socializmu sa postavilo veľa bytov a určite aj dobrých, ale dnes to už ani zďaleka nestačí – kvalitou či rozlohou. Tento segment treba doplniť a rozšíriť, a aj preto sa byty stále predávajú…

… a sú čoraz drahšie.
To je prirodzený vývoj, a to pred rokom-dvomi som bol presvedčený, že trh musí zasiahnuť kríza, aj keď nie taká ako v roku 2008. Zatiaľ ale neprišla a byty sa stále predávajú. Myslím však, že je otázkou času, kedy sa to utlmí. Už nebude toľko ľudí, ktorí budú za byty ochotní a schopní dávať tak veľa peňazí.

Ako vyzerá úspešný obytný dom súčasnosti? Čo ľudia najviac zohľadňujú?
Stále platí, že základom úspešnej architektúry je jej poloha. A to z architektonického aj komerčného hľadiska. V súčasnosti najviac staviame v bratislavskej Dúbravke, ktorá je síce ďalej od centra, ale je to relatívne tiché prostredie. Ľudia oceňujú blízkosť prírody, ale aj dopravnú dostupnosť, najmä prostredníctvom električky.

Samozrejme, popri polohe musí mať dom aj zaujímavú, ale najmä funkčnú architektúru. Klienti ďalej zohľadňujú aj pružnejšie a variabilnejšie dispozície bytov, lebo sa častejšie sťahujú. Ďalším dôležitým aspektom je vzťah domu k exteriéru, čiže súčasťou by mala byť terasa, lodžia alebo balkón. Toto berieme do úvahy napr. aj pri našom koncepte vertikálneho terasového domu.

Ľudia určite počúvajú aj na úsporu, čiže nízkoenergetický rozmer budovy.
To je už takmer povinná jazda. Ostatne, regulujú nám to aj normy, čiže sa to okrem iného snažíme vyriešiť tak, aby na miestach, kde je slnko, bolo viac zasklených plôch a na severe zase menej okien.

Hovorili ste o zaujímavej architektúre. Čo to znamená vo vašom prípade?
V corbusierovskom duchu si myslím, že architektúra by mala byť nielen strojom na bývanie, ale mala by obsahovať aj ďalšie atribúty. Môžete mať krásne Ferrari, ale keď v ňom nemáte funkčný motor, tak je to nanič. Pekný dom je zbytočný, keď je nefunkčný.

Čoraz viac ľudí počúva na pragmatickú architektúru a uvedomuje si, že menej je skutočne viac – nielen z hľadiska výrazu, ale aj údržby, ceny a pod. Architektúra by mala byť teda funkčná a účelná, a pritom estetická. To je pre mňa zaujímavá architektúra.

Pôvodom ste urbanista, ktorý sa dokáže pozrieť na mesto aj s nadhľadom. Čo chýba súčasnej Bratislave?
Najväčší problém je, že nemá jasnú celkovú strategickú koncepciu. Chýba jej funkčný územný plán a, žiaľ, ani v novom vedení magistrátu nie sú skúsení urbanisti, ale ani ľudia, ktorí by mali za sebou skúsenosti s koncepčnými územnými – regionálnymi – plánmi.

To všetko kedysi fungovalo napr. na Urbione, ale postupne sa to rozpadlo. Bez celkovej systémovej koncepcie vaša práca nedáva zmysel. Navyše, Bratislava sa dlhodobo rozvíja príliš extenzívne, je 2-krát redšie zastavaná ako Praha, 4-krát redšie ako Viedeň – a to je potom drahé mesto, neefektívne, ťažko dopravne a technicky obslúžiteľné.

Pred 30 rokmi ste sedeli v prvom ponovembrovom zastupiteľstve Bratislavy. Ako ste vtedy menili stav vecí?
Po novembri 1989 sme boli spolu s ďalšími architektmi a urbanistami kooptovaní za mestských poslancov. Keď sa hovorilo o tom, čo chceme zmeniť, tak sme na ostatných poslancov neustále naliehali, že ak chcú zmeniť mesto k lepšiemu, najprv musia mať zmysluplný územný plán, ktorý je nevyhnutné následne rozpracovať do územných plánov zón.

Toto však Bratislave stále chýba a potom sa čudujeme, že nám domy rastú ako na zelenej lúke.
Je to aj preto, že platný územný plán nie je jasne uchopiteľný a funkčný. Dá sa vykladať rôzne, a aj preto vznikajú rozporuplné stavby. Ešte počas minulého režimu som robil súťaže na všetkých kontinentoch okrem Austrálie.

Súčasťou súťažných podmienok boli vždy jasne stanovené parametre, čo tam môže stáť a čo zase nemôže. Nie vždy bolo napísané, že tam musí byť konkrétne vybavenosť alebo bývanie – ale zadanie vždy obsahovalo limity, ktoré sa nemohli prekročiť. Limity boli funkčné, priestorové aj prevádzkové a to Bratislava v zásade nemá jasne a jednoznačne stanovené ani po 30 rokoch.

Prečo?
Otázka je legitímna, len sa pýtate toho nesprávneho. Hoci tu boli tri aktualizácie, stále to nie je dokončené. A koľko máme územných plánov zón v Bratislave? Tri-štyri? Ani neviem, či až toľko ich bolo schválených. Inak nič neexistuje, a keď chceme regulovať, sme prekvapení, ako to nevychádza.

Praha to má oveľa lepšie zregulované. Už veľký územný plán má podrobnejšie zregulovaný a taktiež existujú „Pražské stavební předpisy“ (IPR – Institut plánování a rozvoje hl. m. Prahy), ktoré dostatočne pokrývajú túto oblasť. A hlavne nemajú žiadne dogmatické „záväzné stanovisko“!

Nepomôže tomu Metropolitný inštitút, ktorý by mal byť kľúčovým nástrojom na reálnu zmenu Bratislavy na mesto?
Nuž, mohol by pomôcť, ale dlho nemal šéfa. Až nedávno sa jeho riaditeľom stal Mgr. Ján Mazúr, PhD. Kroky na magistráte sú v zásade pragmatické, len neviem, či sú to tie najlepšie z možných krokov. Určite by som začal s územným plánom pre celé mesto. Nemali by ho však robiť úradníci na magistráte, ale ľudia s jasnou koncepciou – žiaľ, takých tu veľa nie je a už vôbec nie urbanistov.

V našom tíme sme kedysi mali urbanistu Jara Kachlíka, ktorý v 80. rokoch minulého storočia pripravoval s Dášou Kaliskou koncept bratislavského regiónu. Mali svoju stratégiu, pracovali komplexne, zohľadňovali dopravu, životné prostredie, demografiu, technické aspekty…. Za uplynulé obdobie sa nič podobné neurobilo.

Čo tomu bráni? Politická vôľa?
Áno, tá je podstatná a to nehovorím len o ľuďoch, ktorí na samospráve momentálne sú, ale o všetkých predchádzajúcich zastupiteľoch. Počas štyroch rokov sa nič neurobí, pri tvorbe územného plánu možno nanajvýš uskutočniť nejaké prieskumy a rozbory.

Aj preto to nikto ani riadne nezačal. A potom je dôležitá otázka, či samotná samospráva, ktorá u nás povoľuje stavby, chce mať jasné pravidlá hry, keď za 30 rokov nebola schopná pripraviť ani len funkčný územný plán mesta, o územných plánoch zón už ani nehovoriac.

Bol za tým aj tlak developerov?
To je otázne. Keď si developer (stavebník) chce kúpiť pozemok napr. za 2 milióny eur, jeho prvou otázkou je, čo sa tam dá postaviť. Osobne si myslím, že 90 % developerov chce mať jasné pravidlá hry. Ak existujú, dá sa ísť ďalej.

Pochybujem, že by na ihrisko chceli vybehnúť hráči a rozhodcovia bez presných pravidiel. Domnievam sa, že v prípade Bratislavy chceli mať tí, ktorí ju riadia, svoju voľnosť. Nikoho neobviňujem, ale myslím, že v tom bude hlavný problém.

Vzťah medzi investorom a architektom je viac-menej vždy napätý. Ako je to u vás, keď obidvaja dôležití hráči sú pod jednou strechou? Nemá architekt tendenciu uletieť, keď je investorská „polovica“ k tvorbe zhovievavejšia?
Možnože trochu absentuje to pozitívne napätie, ale domnievam sa, že aj keď sa ako investori snažíme byť racionálni, architektúra pritom netrpí. Podobne to je aj v prípade kolegov z ITB Development alebo Imagine Development, ktorí majú podobnú situáciu.

Nikto z nás troch neskĺzne k tomu, aby to nejako oklamal a viac zarobil. Práve naopak. Architekti obvykle nie sú až takí ekonomicky úspešní developeri, lebo často „mrhajú“ peniazmi pre dobro architektúry. My sami sa musíme brzdiť.

Zatiaľ sa nám darí v tomto vzťahu udržať rovnováhu a snažíme sa do toho dávať viac ako iní architekti a developeri. Možno to niekedy nevidieť na výsledku prvoplánovo, lebo je to skryté vnútri – vo vybavenosti a v dispozíciách bytov, ktoré sú v porovnaní s bytmi v iných projektoch až príliš veľkorysé.

Byty sa však naokolo neustále zmenšujú.
Áno, keby sme si urobili štatistiku, tak vo veľkosti bytov sme určite vo vrchnom pásme. A takisto vo vzťahu k izbovitosti, k cenám a pod. A podobne to robia aj ostatní architekti-developeri, ktorých som spomínal. Teraz je však dobrá doba, ktorá nám to umožňuje. Keď bude trh napätejší a ceny klesnú, potom nás to začne všetkých tlačiť.

K traumatizujúcim okamihom minulého roka patril výbuch paneláka v Prešove? Čo to znamenalo pre architekta?
Viem si predstaviť tú ľudskú tragédiu. Keď ju však opomeniem, bol to test, čo vydrží panelák. Kedysi som si myslel, že bude nutné zasiahnuť do systému panelových sídlisk, dokonca som sa prikláňal k lokálnym asaná­ciám panelových domov. Ale dnes som presvedčený, že sú životaschopné zo stavebnej i prevádzkovej stránky. Nemyslím len samotné paneláky, ale aj na školy a škôlky z toho obdobia.

Základná stavba je aj s dispozíciou použiteľná a musí sa zlepšovať už len infraštruktúra. Ak taký dom zateplíte, dáte mu nový strešný plášť, výťahy a technické rozvody – máte z toho relatívne slušnú architektúru. V Rimavskej Sobote robil Števo Polakovič rekonštrukciu paneláka a boli by ste prekvapený, aký zaujímavý dom z toho urobili, ich dom pôsobí ako súčasná kvalitná architektúra.

A negatívne príklady?
Dlhé diely v Bratislave – z toho nikdy nebude nič príjemné. To už bola záverečná fáza socialistickej výstavby a všetko sa to tam narvalo. Ale taká prvá časť Petržalky – Dvory –, Ružinov či Karlova Ves, Dúbravka sú vcelku prijateľné sídliská s dobrou infraštruktúrou.

Vráťme sa k vašej architektúre. Má spoločný štýl?
Dnes sa to už vo všeobecnosti tak neškatuľkuje. Robil som však jednu vilu pri Slavíne a to bol, ako napísal aj Ján Bahna vo svojej monografii, návrat k funkcionalizmu. Som rád, že to napísal, lebo som to naozaj chcel. Bol to môj návrat k tradičnému funkcionalizmu.

Myslím, že od funkcionalizmu sa v súčasnosti odvíja každá dobrá architektúra. Niekomu sa možno zdá, že napr. Zaha Hadid a jej ateliér tvoria až príliš expresívne, ale aj to sú pragmatické diela. Aj ja čoraz viac inklinujem k pragmatizmu v duchu hesla Menej je viac.

Na jeseň minulého roka mal na fakulte architektúry výstavu svojich 60 domov Ľubo Závodný. Jeho tvorba je encyklopédiou architektúry, čo vidieť na tom, že sa málokedy odchýlil od pragmatizmu, ale aj na farebnosti. Často sa však stane, že sa to dnes na dome „prepláca“ a aj dobrí architekti sa snažia dostať na stavbu až príliš veľa.

Prečo to robia? Je to exhibícia tvorcu?
Áno, chcú zaujať klienta aj médiá. Často sa publikujú veci, ktoré nie sú ani pekné a ani pozitívne hodnotené odbornou verejnosťou. Ale bulvár dnes stále letí aj v architektúre. Niektorí architekti sa tomu prispôsobujú a chcú zaujať aj menej rozhľadenú klientelu. Snažia sa to prezdobovať a niekedy sa im podarí prekľučkovať sa až do architektonických súťaží.

Aká je dobrá architektúra?
Mala by byť nadčasová. V tom zmysle, že keď sa na ňu pozriete o 30, ale aj o 50 rokov, stále sa vám zdá pekná aj dobrá.

Nadčasová architektúra je však dnes už dosť sprofanované slovo marketérov realít.
Áno, len nedá sa povedať hneď, ktorá je nadčasová. Na dielach, ktoré vznikli za prvej republiky, ale aj po nej – či už od Weinwurma, Fuchsa… cez Belluša, urbanistu Hrušku, Matušíka, Milučkého alebo od Svetka –, vidieť, čo je to nadčasová architektúra. Široko-ďaleko patrí k tomu najlepšiemu.

Čo zostane nadčasové zo súčasnej architektúry?
Určite je tu veľa dobrých architektúr, ktoré sa zaujímavé. Nerád vyberám konkrétne veci, ale určite k nim patrí obytný komplex Rozadol od Petra Moravčíka s Jurajom Šujanom alebo obchodný dom Átrium od Ľuba Závodného. Inými slovami, pokiaľ je architektúra kvalitná teraz, bude nadčasová a moderná aj o sto rokov.

Čo by bolo dobré, aby zostalo po ateliéri VAVRICA ARCHITEKTI?
My sme radi, že drvivá väčšina ľudí je s našimi domami spokojná, či už v Prahe, alebo v Bratislave. Ostatne, boli ocenené aj odbornou verejnosťou, ale to nie je prioritné. Spokojnosť ľudí možno znie ako fráza, ale je to prvá spätná väzba. Nikto sa nesťažuje a dúfam, že naše domy budú dobre vyzerať aj o 50 rokov, hoci netvrdím, že budú najlepšie.

Spomínali ste architekta Ľuba Závodného, s ktorým ste spolupracovali pri Tatracentre v Bratislave. Spolupracujete aj ďalej?
Tatracentrum bola cenná skúsenosť. Išlo o užšiu vyzvanú súťaž a bol som rád, že som sa dostal do tohto tvorivého kolektívu. Celkovo sme spolupracovali na troch-štyroch spoločných projektoch, často sme v osobnom kontakte a diskutujeme o veciach.

Čo máte v ateliéri na stole?
V Prahe na Žižkove máme dokončený projekt Vitkovia Residence, uličný osempodlažný objekt v prieluke medzi dvoma nájomnými domami. V projekte je celkom 17 bytov a komerčné priestory. Tam máme aj naše pražské sídlo. Ďalšie dva rezidenčné projekty v Prahe sú aktuálne pripravené na stavebné povolenia.

V Dúbravke dostavujeme Peknú vyhliadku, máme pripravené ďalšie terasové domy s názvom Villa Rustica – Terasy. Ďalej pripravujeme polyfunkčný dom na Lazaretskej ulici v Bratislave a v Tatrách máme rozpracovaný jeden apartmánový projekt. Rekonštrukcia staršieho objektu na apartmány nás čaká aj v Malej Fatre.

Ako vám ideme manažovanie dvoch firiem?
Samozrejme, nie som na to sám – mám mnohých kolegov, manažérov. V Prahe priamo máme niekoľko kolegov, vzhľadom na to, že z Bratislavy sa nedá projektovať pre Čechy. Majú tam totiž už inú legislatívu, iné povoľovacie procesy a pod. Odtiaľto ich potom manažérsky podporujú traja-štyria ľudia, ktorí tam stále cestujú.

Ako to máte rozdelené?
V Prahe si projekty zväčša „outsourcujeme“, v Bratislave projekty sami zabezpečujeme až do realizačnej fázy. Každý architekt je u nás v zásade aj projektový manažér, lebo pozícia architekta je niečo ako režisér, ktorý si musí skoordinovať celý projekt od dizajnu až po jednotlivé špeciálne profesie. Jadro nášho projektového tímu teda vždy tvoria architekt a stavbár.

Čo bude ďalej? Budete sa rozrastať?
Určite chceme a verím, že aj budeme rásť, ale najmä v kvalite našej práce. Práve sme získali ďalšiu nomináciu, tentokrát v medzinárodnej súťaži Big SEE Architecture Awards – takže snáď sme na dobrej ceste. Čo sa týka kvantitatívnych parametrov, tak tam objektívne rastieme dlhodobo, určite sme efektívnejší. Berieme to však s pokorou, sme úprimne vďační najmä za pozitívne reakcie na kvalitu našej práce od klientov a aj odbornej verejnosti.

Prečítajte si tiež – Anketa: Jak máme reagovat na kritiku Prahy od UNESCO?

Článok bol uverejnený v časopise ASB 1-2/2020.