Barbora Markechová: Top realizácia a spokojný klient sú snom každého architekta

Slovenská architektka Barbora Markechová sa dokázala presadiť v profesii, ktorá nie je ženám príliš naklonená, a to dokonca v medzinárodnom rozmere. Pracovala aj v prestížnom ateliéri Foster + Partners v Londýne, v súčasnosti s kolegyňou vedie v Prahe tím v medzinárodnom ateliéri Bogle Architects. Často chodí aj do rodnej Bratislavy, kde vedie niekoľko projektov.

Začnime od vášho štúdia na FA STU v Bratislave, kde ste končili na Katedre interiéru a scénografie. Ako dlho ste pokračovali po škole s „hmatateľným“ dizajnom?
Dizajn ma vždy bavil. Ako študentka som vyhrala druhé miesto medzi 1 330 účastníkmi v medzinárodnej súťaži Hettich IDA s návrhom inovatívneho nábytku, ale „hmatateľnému“ produktovému dizajnu som sa ďalej už naplno nevenovala. Hneď po ukončení štúdia som začala pracovať na veľkých architektonických projektoch a urbanizmoch, ale v každom projekte sa dizajn v určitej forme alebo miere rieši.

Ako sa potom dizajn pretavil do projektov architektúry?

Architektúra si vyžaduje spojiť veľa aspektov do jedného návrhu tak, aby dával zmysel. Dizajn je len jedným z nich a môže byť vnímaný veľmi subjektívne. Niekto sa sústreďuje na formu, iný na detail. Aj keď existujú rôzne dizajnové trendy, architektonický koncept by mal byť vždy špecifický a originálny. Má svoj špecifický pozemok, reaguje na svoje špecifické okolie, má svoje špecifické zadanie a toto všetko prirodzene definuje jeho dizajn. Ja som bola vždy viac racionálnym architektom, mala som zmysel pre logické pôdorysy a pre detail.

Aký dôležitý je pre vás dizajn v architektonickom koncepte a v samotnej realizácii?
Uprednostňujem dizajn, ktorý nie je len vrtochom architekta, ale v celkovom koncepte má opodstatnenie a musí byť hlavne zrealizovateľný v top kvalite. Načo má mať objekt trendový obklad fasády, keď nie sú doriešené jeho nadväznosti na ďalšie materiály? Iné je to v interiérovej tvorbe, ktorú v ateliéri tiež riešime, ideálne ako súčasť nášho projektu. Tam mi neprekáža ani eklektizmus, nie je to totiž zásah do prostredia na ďalšie storočie. Je to viac osobné a človek si môže dovoliť aj úlet či nejakú zbytočnosť. Do konceptu rezidenčného interiéru navyše vstupuje aj životný štýl daného klienta a to môže dizajn tvarovať ďalej.

Zaujímalo by ma vaše pôsobenie v kancelárii Normana Fostera. Ako ste sa tam dostali?
Ateliér Foster + Partners patrí medzi top ateliéry sveta a Normanova škola je medzinárodne uznávaná. Pokiaľ vám neprekážajú 80-hodinové pracovné týždne, nekonečné pracovné noci a víkendy, budete mať v životopise najlepšiu referenciu a to bola pre mňa výzva. Po roku pôsobenia v britskom ateliéri Watkins Grey International som sa do ateliéru F + P dostala na základe portfólia a klasického pohovoru. Londýnsku pobočku tvorilo v danom čase 1 200 ľudí, rozdelených do šiestich skupín a vedených riaditeľmi, ktorí mali vytvorený svoj okruh klientov. Prirodzene sa teda sústreďovali vždy na nejakú lokalitu.

V akom tíme ste pracovali vy?
V tíme, ktorý riešil projekty pre Blízky východ a Áziu, a mojím hlavným projektom bola 700-metrová hotelová veža India Tower na pobreží Bombaja. Pracovalo nás na nej asi 10 architektov a niekoľko seniorov. Zo začiatku sme spoločne navrhovali koncept, vytvárali sme nespočetné varianty riešení, fyzické modely a vizualizácie. Po utrasení konceptu sa objekt rozdelil na tzv. balíčky a ja som v ďalších projektových fázach bola zodpovedná za fasádu, jej dizajn, nadväznosti na ostatné časti objektu a celkovú koordináciu s konzultantmi a dodávateľmi.

India Tower, Bombaj, India, 2008 – 2010
Projekt 126-poschodového a 718 m vysokého mrakodrapu hotela na pobreží Bombaja (vo Foster + Partners)

Ako tento obrovský ateliér funguje?
Z dôvodu veľkosti je organizácia ateliéru F + P a štruktúra i riešenie projektov dotiahnuté do posledného detailu. Každý má v ateliéri k dispozícii všetky potrebné prostriedky – či už materiálne, alebo virtuálne – na ideálne zrealizovanie svojej práce. V ateliéri je obrovská knižnica, na intranete sú prístupné elektronické publikácie s tematicky roztriedenými F + P detailmi použitými na zrealizovaných projektoch, knihy zrealizovaných F + P objektov podľa typológie so štatistikami a typickými detailmi, je tam vlastný tím modelárov, dielňa, obrovská tlačiareň…

… ústretový bol určite aj prístup konzultantov a dodávateľov.
Na akúkoľvek konzultáciu k nám prichádzali vždy najskúsenejší zástupcovia, ochotní poradiť alebo vyriešiť aj ten najkomplikovanejší detail. Väčšina technických riešení a detailov je vo F + P robená na mieru a to je sen asi každého architekta. Byť súčasťou niečoho takého bolo na nezaplatenie.

Čo ale dostalo ateliér medzi tie najlepšie na svete?
Top kvalita všetkého, čo opustí ateliér. Všetky výkresy, detaily a aj samotné prezentácie boli domyslené a perfektné. Všetko muselo dávať zmysel. A túto kvalitu vidieť aj v rea­lite. Ťažko by ste hľadali objekt od Fostera, z ktorého by opadávala omietka alebo by boli viditeľné skrutky fasádneho obkladu. A tohto motta sa držíme dodnes aj v Bogle Architects. V našom súčasnom ateliéri sme sa navyše stretli niekoľkí „ex-fosters“, takže s pokračovaním v tomto štýle práce sa zhodneme.

ELI Beamlines, Dolní Břežany, Česká republika, 2009 – 2015
Medzinárodné výskumné laserové centrum, ktoré okrem iných ocenení vyhralo v Cannes v roku 2016 MIPIM Award (v Bogle Architects).

Aj ste sa stretli s Normanom Fosterom – čo to je za človeka a ako vedie tento kolos medzi svetovými kanceláriami?
Norman počas môjho pôsobenia vo F + P už do ateliéru dennodenne nedochádzal. Žije vo Švajčiarsku a do Londýna lietal na zásadné prezentácie alebo pravidelné dizajnové workshopy projektov. Je to charizmatický, vyrovnaný človek, bez vrtochov a predovšetkým výborný biznismen. Má okolo seba tím skúsených partnerov, ktorí ateliér vedú na dennej báze a na ktorých sa môže spoľahnúť.

Má teda šancu poznať svoj tím?
Keďže pracuje v ateliéri viac ako 1 000 ľudí, nie je možné, aby sa Norman s každým poznal, ale snaží sa všetkým aspoň priblížiť. Organizuje pre nových členov tímu neformálny večer, kde môžu záujemcovia odprezentovať svoju diplomovú prácu priamo jemu a jeho partnerom. Absolventské projekty sa v ateliéri nakašírovali na jednotný formát, zavesili na steny galérie nad hlavným priestorom ateliéru v Battersea, pripravilo sa občerstvenie a zapli kamery, ktoré k Normanovi už asi prirodzene patria. Norman si od každého autora projektu vypočul krátku prezentáciu a vždy vyjadril svoje postrehy. Bola to veľmi príjemná neformálna akcia a pre veľa ľudí aj udalosť. Nie každý dostane recenziu svojho projektu priamo od Normana Fostera.

V Prahe vediete pobočku Bogle Architects – aký je váš príbeh s architektom Ianom Bogleom?
Keď manžel dostal v Prahe zaujímavú ponuku, rozhodli sme sa z Londýna presunúť. Práve v tom čase náš londýnsky ateliér (vtedy sme boli ešte súčasťou známeho Hamiltons Architects) zakladal pražskú pobočku a hľadal ľudí ideálne so skúsenosťou od Fostera. V Prahe sa okruh ľudí pracujúcich s nehnuteľnosťami medzi sebou dobre pozná, Ian sa náhodne o mne dozvedel a začali diskusie. Nadchla ma možnosť vrátiť sa do britskej firmy so silným zázemím a podieľať sa na zrode niečoho nového. Zároveň mi vyhovovala profesijná dráha Iana a vtedajších partnerov, ktorí všetci strávili u Fostera dlhé roky. V Prahe sme sa postupne rozrástli, párkrát sme sa pre zmeny v štruktúre vedenia premenovali a ako Bogle Architects pôsobíme na trhu od roku 2012.

Villa Vokovice, Praha 6, Česká republika, 2010 – 2017
Konverzia barokových objektov hospodárskeho dvora na luxusné bývanie a novostavba objektov luxusného bývania (v Bogle Architects)

Čo máte v tejto kancelárii na starosti?
V našom ateliéri som ako architektka postupom času prešla všetkými fázami projektov rôznych typológií a veľkostí a po pár rokoch sa mi podarilo priniesť Bogle Architects aj na Slovensko – vďaka návrhu už teraz realizovaného projektu UNIQ Staromestská. Od roku 2016 pôsobím na pozícii director a spolu s kolegyňou vedieme našu pražskú pobočku s 20-členným tímom architektov a inžinierov. K navrhovaniu sa teda pridala aj koordinácia projektov, komunikácia s klientmi, právnikmi a aj veľmi dôležitá rola, ktorou je rozvíjanie nášho ateliéru a prinášanie nových pracovných príležitostí.

Hviezdna Zaha Hadid tvrdila, že muži si ženu do vysokého biznisu len ťažko púšťajú. Ako si vysvetľujete, že ste sa presadili v dosť mužskej profesii?
Možno nie som súčasťou až takého veľkého biznisu? Je pravda, že na začiatku môjho pôsobenia na českom trhu mi párkrát mužské pokolenie nevedelo informáciu povedať priamo do očí a potrebovalo na to prostredníka stojaceho vedľa mňa, ale bola to skôr výnimka. Postupom času som sa aj ja naučila vo svojom biznise pohybovať a myslím, že je to všetko o skúsenostiach. Keď človek vie, o čom hovorí, a má za sebou dobrú prácu, je jedno, či je žena alebo muž. Niekedy je byť ženou, naopak, výhodou. V prevažne mužskej profesii ste ako žena ľahšie zapamätateľná a výnimočnejšia.

UNIQ Staromestská, Bratislava, Slovensko, 2013 – 2017
Realizácia butikového administratívneho objektu na okraji historického centra (v Bogle Architects)

Ktorá fáza projektovania je vašou obľúbenou a prečo? Kreslíte alebo je to všetko už o počítači?
Úvodná fáza je vždy tá najkrajšia. Zadanie sa pretavuje do hmoty, hľadá sa tá správna forma, nadväznosti, veľa sa kreslí, diskutuje. A toto je vždy najľahšie dané na papier formou skice. Snažíme sa aj do ateliéru vyberať ľudí, ktorí sa vedia tou­to formou vyjadriť. Je zásadné, aby pri dialógu s klientom bol architekt schopný diskutované riešenie alebo zmenu rýchlo naskicovať.

Raz ste povedali, že architektúra je najmä o realizácii. Čo to konkrétne znamená?
Nechceme, aby naše návrhy zostávali len na papieri. Každý projekt preto musí byť u nás domyslený od „hmotovky“ do posledného detailu. A vtedy zase prichádza na rad skicovanie detailov a axonometrií, ktoré vysvetľujú komplikované nadväznosti prvkov alebo materiálov. Pre mňa je táto fáza porovnateľná s fázou ideových návrhov.

Ako by ste porovnali situáciu v Prahe a Bratislave, v čom sa odlišuje stavebná prax a najmä tá architektonická?
Aj keď sú obe metropoly veľmi podobné a v minulosti mali a dokonca ešte majú niektoré spoločné stavebné normy, každá má aj svoje špecifiká. Praha má vďaka úžasnému historickému dedičstvu, ktoré si chráni, svoje Pražské stavební předpisy (PSP). Tieto definujú bližšie pravidlá pre navrhované stavby. Upravujú napríklad reguláciu kapacity parkovania podľa mestskej zóny, obmedzujú umiestňovanie bilbordov v rámci mesta, definujú použitie jednotných materiálov vo verejnom priestore. Sú nadradené normám a majú za cieľ koordinovať zásahy do mestskej štruktúry. Zároveň sa pripravuje Metropolitný plán ako vízia budúceho skompaktnenia mesta a jeho výškovej koncepcie.

Tak toto Bratislave zatiaľ chýba.
Áno, nemá úplne premyslený koncept budúcich zásahov a veľakrát sa až po realizácii zisťuje, čo mohlo byť lepšie regulované a zadefinované. Možno aj preto je v Bratislave vidieť odvážnejšiu a komplikovanejšiu architektúru, ktorá sa akoby snaží upútať pozornosť hlavne na seba. V Prahe a celkovo v Českej republike mi príde prístup k architektúre striedmejší, architektonické koncepty sa často na seba podobajú a vo výsledku mesto jednotne dotvárajú.

UNIQ Majakovského, Bratislava, Slovensko, 2013 – 2017
Súbor objektov luxusného bývania zasadený do zelene v tesnej blízkosti Horského parku (v Bogle Architects)

Má stredoeurópska architektúra nejaké špecifické črty?
Určite má a je to hneď z niekoľkých dôvodov. Prvým je lokálny trh, ktorý ešte nie je ochotný zaplatiť za vyššiu kvalitu, pretože je zvyknutý na nižšie parametre, má zažité trendy, ktoré nemusia byť tie najnovšie, a stačí mu to. Z toho pramení špecifikácia developerského zadania. Nie každý developer je naklonený priniesť na náš trh niečo iné a kvalitnejšie a riskovať možno nižší zisk.

Skúste uviesť príklad.
Tak napríklad vstupné loby do budovy. V zahraničí je bežné vidieť vstupné foyer do bytového domu so svetlou výškou cez štyri podlažia. Pôsobí grandiózne a posúva úroveň celého objektu niekde inde. U nás by sa takéto foyer v projekte ťažko objavilo, stačila by mu výška cez jedno až dve podlažia a tie ďalšie by boli zaplnené bytmi. Je to škoda, ale zároveň je to pochopiteľné. Pomer medzi nákladmi na výstavbu oproti predajným cenám je stále menší ako v Londýne, kde je cena za štvorcový meter bytov astronomická.

Čo je podľa vás dobrá architektúra?
Z pohľadu architekta si myslím, že je ňou stavba, ktorá od svojej realizácie pôsobí s okolím synergicky, s citom ho dopĺňa a obohacuje, výborne plní svoju funkciu, je domyslená do detailu a kvalitne postavená. Ale vlastne to nemusí byť ani postavený objekt. Dobrý návrh by som opísala ako projekt, ktorý sa na danom mieste z nejakého vážneho dôvodu síce nezrealizoval, ale aj keby ho architekt vytiahol zo zásuvky po niekoľkých rokoch, bez váhania by ho dokončil a uskutočnil bez zásadných zmien.

Čo by ste uviedli ako príklad dobrej architektúry?
Z realizovaných diel by som určite spomenula „Gherkin” („Uhorku“) od Foster + Partners, ktorá by pôsobila ako novostavba aj keby sa zrealizovala tento rok. Mimochodom, práve na tomto objekte strávil Ian Bogle u Fostera niekoľko rokov. Na rozdiel od „Uhorky“ existuje veľa novostavieb (aj od svetoznámych architektov), ktorých krásne fotky a články obleteli svet. Po ich návšteve o pár mesiacov však ponúkajú pohľad na pokrivený obklad, nedoriešené detaily alebo tmavý, špinavý a asociálny priestor pod dychberúcou 20-metrovou konzolou. Architektúra by určite nemala byť pomníkom architekta alebo trendovým výstrelkom, ktorý zaplní články architektonických časopisov, čo sa stáva, bohužiaľ, často. Okrem rešpektovania okolia by mala čo najefektívnejšie naplniť poslanie a zároveň potrebuje aj spokojného užívateľa.

K posledným realizáciám patrí aj Staromestská offices, pri ktorej ste sa pokúsili urobiť administratívu trochu inak. Čo je dôležité, aby ste spolu s investorom, ako aj realizačnou firmou našli spoločnú reč a uskutočnili realizáciu s tzv.win-win výsledkom na všetkých stranách?
Win-win stav je už v samej podstate slova viacstranná dohoda a tá sa nedá dosiahnuť bez neustálej komunikácie architekta s klientom a s realizačnou firmou. V Bogle Architects pristupujeme k navrhovaniu veľmi špecificky. Sme kolaboratívni a vždy s klientom vedieme úzky dialóg o tom, čo je vlastne pre neho ten ideálny produkt. Aj keď sme inovatívna vysokokreatívna skupina dizajnérov, chápeme, že každý projekt má svoj rozpočet, a chceme ho určite postaviť.

LEAF Academy, Vištuk, Slovensko, 2015 – 2019
Projekt prvej fázy internátnej školy zameranej na podnikateľské líderstvo, zahŕňajúci ubytovanie pre žiakov, učiteľov, budovy školy, telocvične, jedálne a ďalšie prevádzky (v Bogle Architects)

Je zrejmé, že medzi prvými skicami a výslednou realizáciou tejto administratívy nie je podstatný rozdiel. Ako sa vám to podarilo dosiahnuť?
Možno by sa našlo veľa rozdielov v prevádzkovom riešení objektu, ale svoj špecifický výraz si budova zachovala skoro rovnaký. S naším klientom sme dlho diskutovali nad ideálnymi dispozíciami, ktoré by čo najefektívnejšie reagovali na zadanie, skúšali sme rôzne varianty jadra, modifikovali sme fasády z dôvodu potrebnej požiarnej odolnosti… Keďže sa ale klientovi od začiatku náš návrh páčil a všetci sme cítili, že je to to správne riešenie pre náš pozemok, snaha nájsť rovnováhu medzi investičnými nákladmi, nadčasovým kvalitným dizajnom a efektívnosťou návrhu bola na všetkých stranách tímu. A do tímu vždy patria aj naši klienti a realizačná firma.

Architekt nesie zodpovednosť (napr. za financie investora), ale do akej miery môže byť potom slobodný vo svojej kreativite?
Je pravda, že sloboda v kreativite architekta je niekedy podriadená veľmi ťažkému zadaniu, ale práve tam dostáva zabrať jeho kreativita. Na to sme tu, aby sme boli inovatívni a vyriešili ťažké zadanie čo najchytrejšie a najlepšie. Ak je maximálna sloboda v kreativite definovaná navrhnutím úžasného projektu na zelenej lúke a bez limitov – či už finančných, alebo technických –, tak to sa stáva veľmi zriedkavo. Myslím, že každý architekt, ktorý v súčasnosti pôsobí na trhu, to dobre pozná.

V čom teda vy vidíte slobodu?
Slobodu v kreativite vidím v tom, keď dostaneme dôveru klienta, ktorý so svojím zadaním, po finančnej stránke zväčša „náročným”, príde práve k nám. Potom je už len na nás, ako to celé uchopíme. Tam máme práve tú slobodu. Klienti si vyberajú nás, ale aj my si vyberáme klientov. Vždy ide o dlhoročné spolupráce a chceme mať okolo seba ľudí, s ktorými máme rovnaký pohľad na svet a ktorí nám v našej kreativite a prístupe dôverujú.

BARBORA MARKECHOVÁ

Je absolventkou Fakulty architektúry STU v Bratislave a počas školy získala skúsenosti aj na École d’Architecture de Lyon a na School of Architecture Kráľovskej technickej Univerzity v Štokholme. Po ukončení štúdia sa presťahovala do Londýna, kde pôsobila ako architektka v ateliéri WGI a neskôr v ateliéri Foster + Partners. Koncom roku 2009 prijala ponuku do novovznikajúcej pražskej pobočky ateliéru Hamiltons, neskôr premenovaného na BFLS a nakoniec na Bogle Architects, ktorého je spolumajiteľkou a kde dnes s kolegyňou vedie 20-členný tím kreatívnych architektov a inžinierov. Do jej portfólia patria projekty v Casablance, v Moskve, v Prahe a v súčasnosti vedie niekoľko úspešných schém aj na Slovensku.

TEXT: ĽUDOVÍT PETRÁNSKY
FOTO: BOGLE ARCHITECTS, Miro Pochyba

Článok bol publikovaný v časopise ASB.