5 otázok pre mladých architektov

Ark Shelter. Lodge In to the Wild s výhľadom na priehradu Nová Bystrica.

S anketou, ktorú som pracovne nazvala „Päť otázok”, som oslovila desiatich, o ktorých som vedela, že nie sú viac ako desať rokov po škole a aktuálne pracujú na Slovensku alebo v Česku. Niekto odpovedal okamžite, niekto sa v záplave iných e-mailov k vyjadreniu ani nedostal. Nakoniec odpovedali: Danica Pišteková, Martin Mikovčák, Katarína Máčková, Filip Kusák a Richard Kilo za ateliér Kilo/Honč. Dôležité je podotknúť, že nejde o reprezentatívnu vzorku, skôr o slovo pre mladšiu generáciu.

Po škole

Aký bol nástup do architektonickej praxe po skončení školy? Všetci opýtaní sa zhodli v jednom: najjednoduchšie je, ak začnete pracovať už počas štúdia. Prechod do praxe potom nie je taký náročný.

Richard Kilo: Nástup bol celkom ťažký, no zároveň aj ľahký. Už cez školu sme začali praxovať, tak to až tak „nebolelo“. Zistili sme, že toho veľa nevieme, a bolo treba nasávať množstvo nových informácií. Tie, samozrejme, nasávame až doteraz, lebo stále sa je čo učiť. Dôležité je tiež formovať si pohľad na veci. Ako sa robia, prečo sa tak robia, čo máme radi a čo nie.

Filip Kusák: Nástup do praxe prebehol už súbežne pri magisterskom štúdiu. Pracoval som a študoval u Jána Studeného (KSA), u ktorého som taktiež dokončoval diplomovú prácu na VŠVU. Bolo podnetné pozorovať prelínanie a etablovanie akademických prístupov do praxe a naopak.

Katarína Máčková: U mňa bol nástup do praxe trochu neštandardný.Tesne pred obhajobami diplomovky som prerušila štúdium, pretože ma prijali na stáž do Kodane, do BIG-u. Postupne som si pauzu predĺžila až na dva roky a počas môjho pôsobenia v OMA som obhájila svoju diplomovú prácu. V podstate to boli dva veľmi intenzívne roky, keď som mala možnosť pracovať so skvelými kolektívmi architektov na super projektoch a v rôznych fázach, a navyše vo fantastických mestách a v cykloveľmociach.

Martin Mikovčák: Bolo to simul­tánne, vlastnú prax som začal riešiť už počas školy. Vo 4. ročníku na Erazme sme založili Ark-shelter ako ateliér pre modulárne prefabrikovateľnú architektúru. A keď sa skončila škola, tak som už bol v tejto téme ponorený naplno, takže prechod medzi týmito obdobiami som ani výrazne nevnímal.

Danica Pišteková: Ja som vždy bola v takej zvláštnej situácii, zo školy som nikdy úplne neodišla. Po skončení magisterského štúdia na VŠVU som tam nastúpila na doktorandské a potom som na škole začala pôsobiť ako pedagóg. Takže môj život je úzko spätý s akademickou pôdou aj s praxou zároveň, tá však tiež nie je úplne bežná. V ateliéri WOVEN sa skôr zaoberáme malou mierkou a intervenciami do verejného priestoru, v mojich projektoch je to skôr taký výskum mojich vlastných tém, ktoré sa pohybujú na hranici architektúry, odevu a textilu a zatiaľ sa uplatňujú najmä v galériách.

Začiatky

Na otázku, či je lepšie začínať vo vlastnom ateliéri alebo vo veľkom zabehnutom štúdiu, asi neexistuje univerzálna odpoveď. Obe možnosti majú svoje čaro.

Richard Kilo: Z nášho pohľadu je dobré a dôležité vybrať si na začiatku ateliéry, ktoré sa nám páčia z akéhokoľvek dôvodu. Ak šťastie praje, zamestnať sa tam a učiť sa od nich. Je fajn prejsť si aj ateliérmi od menších po väčšie. Mení sa tam mierka, s ktorou robia a ktorú navrhujú. Je dobre si prejsť asi aj tým.

Filip Kusák: Začínal som v menšom štúdiu. Ako dôležitý parameter na začiatku by som videl otázku, nakoľko spolucítite s tvorbou samotného ateliéru. Zameral by som sa teda vo výbere na produkciu ateliéru pred produktivitou.

Katarína Máčková: Ťažko povedať, ale myslím si, že vždy závisí od individuálnych preferencií. Práca vo veľkom štúdiu sa líši od práce v tých menších. V tých veľkých sa architekti väčšinou profilujú, ale, samozrejme, aby nevyhoreli, musia cirkulovať. Nemôže byť architekt neustále napr. na súťažiach. Tlak je nesmierne veľký, pretože zväčša sú vašimi konkurentmi štúdiá veľmi zvučných mien. Myslím si však, že hierarchia bola nastavená vždy veľmi plytko, a preto bola možnosť odkomunikovať individuálnu potrebu jednotlivca. Okrem iného sa pracuje vo väčších tímoch. Na jednom projekte do Štokholmu som pracovala v tíme 11 architektov a „constructing engineers“. Na druhej strane, vo vlastnom štúdiu si je architekt sám sebe pánom, musí ale obsiahnuť veľmi široký záber informácií. Preto potrebujú veľké ateliéry svojich „local architektov“, poznajú totiž miestne normy. Za výhodu väčšieho štúdia by som považovala aj fakt, že ľudia a prostredie sú extrémne inšpiratívne už len tým, že nápady sa v nich kumulujú exponenciálne rýchlo, čo môže chýbať architektovi jednotlivcovi.

Martin Mikovčák: Ešte počas prvých rokov štúdia som praxoval v ateliéroch ako GUTGUT či WHAT, ktorým som vďačný za rozbeh. Áno, je dôležité sa učiť od tých najlepších, ale vôbec to nemusí byť objemom veľké štúdio, práve naopak.

Danica Pišteková: Niekomu vyhovuje práca vo veľkom štúdiu, niekomu v menšom, niekto sa nedokáže prispôsobovať a podriaďovať a hľadá si svoje vlastné cestičky aj za cenu neustálych zlyhávaní a učení sa na vlastných chybách. Nemusím asi zdôrazňovať, ktorý prípad som ja.

Erazmus a spol.

V súčasnosti sú možnosti štúdia v zahraničí skutočne rozmanité. Z opýtaných piatich sa za hranice nevybral len Richard Kilo. Kde a ako študovali ostatní a čo bola motivácia, aby sa nakoniec vrátili domov?

Filip Kusák: Pri štúdiu som bol na študijnej stáži v Indii (CEPT). Bola to osviežujúca zmena prostredia i architektonických prístupov. Škola bola postavená architektom B. V. Doshim, ktorý je dodnes so školou v úzkom kontakte, a nesie tak jeho silný podpis. V Indii som potom ešte cestoval po stopách Le Corbusiera, potom nasledoval návrat späť na Slovensko za dokončením štúdia.

Katarína Máčková: Všetky stáže, ktoré som absolvovala, považujem za naozaj dobré rozhodnutia. Je veľmi prínosné skúsiť si život v zahraničí a navyše mať možnosť nahliadnuť bližšie, ako funguje svet architektúry tam alebo ako pristupujú k dizajnu. Na Slovensko som prišla kvôli blízkym a navyše cítim potrebu prispieť k vytváraniu vhodnejších podmienok pre skvalitnenie architektúry v Bratislave. Dúfam, že s celoslovenským dosahom.

Martin Mikovčák: Spomínaný Erazmus bol v Belgicku, fascinovali ma ich atypicky dômyselené detaily. A až tu pozorovaním procesu výstavby som spoznal komplexnosť ich realizácie, nespočetné testy, pokus-omyl ako jediná cesta k sofistikovanému výsledku. Táto poctivosť práce mi prišla viac než sympatická, v zásade sme si ju osvojili, akurát jej ekonomická kontraproduktivita spôsobom „case-by-case projekt‘‘ nás iritovala a možno aj pre archiváciu a opätovnú repetíciu výsledkov sme dospeli k prefabrikovanej architektúre, kde sa jednotlivé výsledky stávali základom našej modularity a ďalšie testy nezačínali odznova, ale posúvali jej kvalitu a rozhranie. Návrat na Slovensko bol logickým sledom súvislostí, skončil sa Erazmus, urýchlený návrat do almy mater spraviť štátnicu a rozbehnúť výrobu pre Ark-shelter tu na Slovensku.

Danica Pišteková: V zahraničí som bola veľakrát. Najhlbšiu stopu vo mne zanechala výskumná stáž na CITA v Kodani. Ten rok však tomuto inštitútu pre architektúru a IT výrazne krátili rozpočet, nemohli ma zamestnať, ako som chcela, tak som sa vrátila na Slovensko a dokončila svoje doktorandské štúdium. Čiže prvotný dôvod návratu nebol zostať tu a spasiť slovenskú architektúru a jej inštitúcie. Obdivujem každého a mám pocit, že takých ľudí je stále viac, kto sa vracia s konkrétnym cieľom pomôcť a niečo zmeniť, lebo viem, aký je to každodenný boj s veternými mlynmi. Aj ja sa snažím byť aktívna, nemám síce konkrétnu agendu, ale robím to, čo viem a čo ma baví, učím, spolu s WOVEN organizujeme vzdelávacie podujatie pre študentov 1 : 1 WORKSHOP a snažím sa odovzdávať a rozvíjať to, čo som sa naučila vonku.

Prekážky a výzvy

Aké sú najväčšie prekážky v realizácii projektov? Čakali sme odpovede o náročnej byrokracii, zastaranej legislatíve alebo nedostatočných rozpočtoch, zdá sa však, že aj v architektúre platí, že kritickým prvkom je ľudský faktor.

Richard Kilo: Všetko je o ľuďoch.

Filip Kusák: Moje skúsenosti napovedajú, že architekt aj klient spoločne tvoria projekt, ktorý (niekedy) chcú aj následne realizovať. Obaja sa v ňom chcú prirodzene sebarealizovať, podpísať sa naň. To je asi najväčšou prekážkou aj výzvou.

Katarína Máčková: Ak príde architekt z prostredia, kde sa „budget“ nikdy veľmi neriešil, potom je naozaj náročné nastaviť sa späť na slovenskú realitu.

Martin Mikovčák: Procesuálne sme trochu nešpecifický ateliér. Stavby nielen kreslíme, ale aj priamo vystavíme v dielni, odkiaľ finálne dokončené moduly putujú na pozemok. V zásade nezávisle od klientely vyvíjame tento modulárny systém, ktorý na jednotlivé situácie už len ľahko adaptujeme. Často robíme testy na „real-scale‘‘ maketách ešte vo fáze štúdie, čo si môžeme dovoliť, pretože sme skôr workshop ako ateliér. Avšak táto komplexnosť záberu prináša so sebou celú škálu zodpovednosti, čím sa líši od bežného ateliéru. Teda nielen zodpovednosť za návrh, ale aj za celú stavbu až do posledného materiálového detailu. Začína pri zodpovednosti k vlastným ľudom vo výrobe, ako keď preženiete mieru vývoja voči ziskovej produkcii, až k zodpovednosti voči klientom v podobe záruky na životnosť diela. Nevnímam to však ako prekážku, práve vďaka tomu si vieme ustriehnuť absolútne celý proces stavby a sami sebe sa zodpovedáme za výsledok. A práve to nás najviac baví.

Danica Pišteková: Ak teraz neberieme do úvahy vnútorné prekážky, neustále sebakritizovanie a pochybovanie o sebe a svojich kvalitách alebo nedostatok motivácie, tak potom je to pre mňa asi nedostatok rôznych platforiem. Robiť architektúru neznamená len projektovať a stavať. O architektúre sa dá rozmýšľať, písať, rozprávať, dá sa ju analyzovať, testovať, kritizovať alebo spájať s inými disciplínami. Preto mi na domácej scéne chýbajú platformy, inštitúcie, spolky, hocičo, čo by dovolilo rozvíjať rôzne stránky toho, ako s architektúrou dokážeme pracovať.

Mohlo by vás zaujímať – Anketa: Měli bychom nechat architekturu volně zrcadlit současnost?

Pozitívum

Čo mladých architektov, naopak, teší a aký majú obľúbený projekt v poslednom čase?

Richard Kilo: Teší nás náš nový primátor, ľudia pomaličky začínajú rozumieť, resp. vnímať verejný priestor. Sme radi, že pribúdajú súťaže. Čo sa týka obľúbeného projektu, je toho viac, buď spomenieme všetky, alebo ani jeden. To je na dlhšie a sme radi, že na Slovensku a v Bratislave je množstvo dobrej konkurencie, ktorá to má na svedomí.

Filip Kusák: Inšpiratívny príklad vidím napríklad v novorealizovanom parku v Leopoldove. Synergia architekta, krajinárskej architektky a výtvarníka dala vyniknúť netradičným „hravým“ prvkom. Pôsobí na mňa ako živá galéria v parku a stalo sa tak na základe architektonickej súťaže v menšom meste.

Katarína Máčková: Mňa veľmi teší užívať si verejný priestor. Tešia ma intervencie MIB-u vo verejnom priestore, ktoré nielen kladú otázky, ale aj menia program lokality, a tým pomáhajú meniť mentálne nastavenie ľudí. Mestá, ulice a miesta reálne žijú. Kvalita architektúry narastá, zvyšuje sa počet súťaží návrhov. V tomto smere by som však uvítala väčšiu osvetu v regiónoch a samosprávach.

Martin Mikovčák: Momentálne sa veľmi tešíme, že čoskoro obohatíme aj slovenský stavebný diapazón. Chystáme pár stavieb na Slovensku, ktoré sa postupne, ale isto stávajú našimi obľúbenými, ale to ešte nechcem predbiehať.

Danica Pišteková: Teší ma, že pokračujeme ďalej. Že napriek akémusi všeobecnému marazmu sú tu ľudia, ktorí robia dni architektúry v malých mestách, píšu knihy o staršej generácii slovenských architektov alebo robia architektonické prechádzky pre laikov. A stále sú tu takí, čo projektujú netriviálne veci napriek často naozaj zlým podmienkam na prácu. Je to taká malá scéna, že hocikedy môžete zavolať niekoho na pivo, ak s ním akurát nie ste pohádaní. Teší ma ihrisko v Leopoldove (Jakub Kopec, Klára Zahradníčková, Tomáš Džadoň, Ateliér n-1). Škoda, že som ho nerobila ja.

 

Richard Kilo

Richard Kilo (*1984)
Spolu s Matejom Hončom vedie architektonické štúdio Kilo Honč. Ich súčasná prax je zameraná na tvorbu od malých intervencií cez interiéry až po navrhovanie budov. Architektonické myslenie štúdia sa vyhýba štandardným riešeniam, spochybňuje postupy a prístupy k priestoru.

 

Filip Kusák

Filip Kusák (*1990)
Vyštudoval VŠVU v Bratislave. Prešiel praxou v ateliéroch KSA a n-1. V súčasnosti sa zaoberá tvorbou interiérov cez architektúru výstav až po navrhovanie budov. Pred štýlom dáva prednosť spochybňovaniu prístupov a trendov, a to aj v architektúre. Momentálne žije v Prahe.

 

Katarina Mackova

Katarína Máčková (*1989)
Študovala architektúru na VŠVU. Absolvovala študijnú stáž v Nemecku na Fachhochschule v Triere. Neskôr pôsobila v Kodani v štúdiu BIG a OMA v Rotterdame a posledné dva roky v DMAA vo Viedni. Momentálne pracuje pre Metropolitný inštitút Bratislavy na útvare súťaží.

 

Martin Mikovcak

Martin Mikovčák (*1992)
Absolvoval Fakultu architektúry Slovenskej technickej univerzity a Katedru architektonickej tvorby Vysokej školy výtvarných umení. V štvrtom bakalárskom ročníku odišiel v rámci Erazmu na štúdium do belgického Leuvenu, kde spoznal Michiela De Bakera, s ktorým začal formovať koncepciu Ark Shelter.

 

Pistekova

Danica Pišteková (*1987)
Vyštudovala odevný dizajn v Trenčíne, následne pokračovala v štúdiu architektúry na VŠVU v Bratislave, kde rozvinula svoj záujem o otázky tela, mäkkej architektúry a vzťahu medzi odevom a priestorom. Pedagogicky pôsobí na VŠVU a je súčasťou architektonického ateliéru WOVEN.

Text: Karolína Barényi
Foto: Miro Pochyba, BoysPlayNice Photography, Autori

Článok  bol uverejnený v časopise ASB 8-9/2019.

Komentáre