Petr Hájek: Architektúra je umenie, pretože stojí mimo času

Aká je úloha historickej pamäti, čo má spoločné dobrá architektúra a hviezdy a ako do toho všetkého zapadá skafander? Aj o tom je rozhovor pre ASB s prof. Ing. Mgr. Petrom Hájekom, akad. arch., ktorý zároveň tvrdí, že „preto alebo vďaka tomu, že sme boli zavretí, som si konečne detailne všimol veci, o ktorých som si myslel, že ich už dávno dobre poznám“.

Naposledy sme spolu robili rozhovor pred tromi rokmi, práve sa dokončovala prístavba pražského DOX-u. Čo máte odvtedy nové?

Keď sa dokončuje veľký projekt, ktorý pohltí celý ateliér, nikdy nie je čas pripraviť sa na obdobie, ktoré príde potom. Takže sme dokončili DOX a začali sme zháňať novú prácu. To sa podarilo, ale, samozrejme, nové projekty potom zase nejaký čas nabiehajú.

Takže teraz sme v prvých fázach, práve sme dokončili projektovú dokumentáciu a podali sme žiadosť o stavebné povolenie na koncertnú sálu do Karlových Varov a pracujeme na Základnej umeleckej škole v Podbořanoch. Teraz sídli v budove z prelomu 19. a 20. storočia, potrebovali sa rozšíriť a mali malý pozemok a to sa nám hodilo. Vždy som túžil urobiť hudobnú vežu, tak sa to nejako privolalo. Takže pracujeme na hudobnej veži.

A Múzeum živlov v Peci pod Sněžkou?

Bojujeme oň už možno 8 rokov. Bol by som rád, keby sa nám to podarilo, ale neviem, ako to dopadne. Vyhrali sme súťaž na Strednú umeleckopriemyselnú školu sklársku a keramickú takisto v Karlových Varoch. V Prahe sme robili dostavbu Invalidovne, práve prebieha výberové konanie na generálneho projektanta.

Stihli sme aj menšie výstavy. K výstave Princípy v Dome umenia v Českých Budějoviciach sme nainštalovali veľké periskopy priamo z námestia – mali sme totiž strach, že v období pandémie nebude môcť nikto ísť dovnútra. Tak sme výstavu prenášali pomocou periskopov von na námestie.

Pripravili sme aj jednu väčšiu výstavu v DOX-e, kde sme vystavili projekty za 6-7 rokov zo školy z Bratislavy a Prahy. To sa udialo za tie dva roky a aj veľa iných vecí, ktoré… Kedy sme dorábali tie terasy na Lucerne?

Krása, pevnosť a stabilita sa mi zdá málo.

Terasy na Lucerne sa dokončili tesne po rozhovore. Vlastne hlavnou témou vtedajšieho rozhovoru bolo, že architektúra musí ladiť ako hudobný nástroj. Stále vo vašich projektoch rezonuje?

Odkedy sme spolupracovali s FEA (Forum experimentelle Architektur vo Viedni – pozn. red.), tak ma drží. Začal som sa zaujímať o princípy hudobných kompozícií, čo je pre mňa stále veľmi inšpiratívne. Hlavne pre ten proces tvorby, keď sa stavby vlastne komponujú.

Teraz som mal možnosť premýšlať o tom, čo je základom architektúry, čo je vlastne v architektúre doležité. Postavili sme krematórium pre zvieratá Věčná loviště a ja som musel v niekoľkých rozhovoroch odpovedať na to, prečo si myslím, že architektúra je viac umenie a menej technika.

Prečo?

Myslím si, že technológia a technika sú nahraditeľné zložky. Keď majú architekti k dispozícii kameň, stavajú pyramídy alebo katedrály. Keď majú kompozity, tak tá architektúra vyzerá ako krídla lietadiel, ako to robila Zaha Hadid. Je to iba prostriedok. Picasso hovoril, že keby mal len modrú farbu, tak by jeho obrazy boli rovnako dobré, akurát by ich maľoval modrou.

Myslím si, že architektúra je umenie, pretože stojí mimo času. Ale ešte by som to doplnil: myslím si, že architektúra môže mať veľa spoločného s vedou. To mi vždy naznačoval v rozhovoroch Ivan Havel – princípy konceptuálnej architektúry sú v určitom zmysle vedecké metódy.

Na začiatku sa kriticky skúmajú zadania (teda hypotéza), potom sa hľadá riešenie, ktoré sa v rôznych variantoch kritickým spôsobom „opracuváva“, ako sa kultivuje názor na stavbu. Až nakoniec sa objaví výsledok, ktorý nikto nečakal. Myslím si, že architektúra je skôr spojenie umenia a vedy než umenia a techniky.

Architektúra ako miniatúrny svet

Vaše stavby naozaj vyzerajú ako vedecké nástroje zväčšené na mierku stavby. Dokonca aj krematórium Večné loviská.

Je to trochu drzosť nakresliť investorovi veci, ktoré na začiatku nechcel, a myslel si, že ich nebude potrebovať. Ale na druhej strane to potom bol ochotný akceptovať a hlavne zaplatiť. Pretože si myslím, že jeho zadanie je jednoducho zoznam vecí, ktoré sú pragmatické a vedú k naplneniu poslania domu. Čo je, samozrejme, úplne v poriadku.

Keď niekto chce mať rodinný dom, chce tam mať spálňu, obývačku, jedáleň. Ale typológia vychádza len z toho, čo dovtedy investor zažil. Nevie si predstaviť, že by mohla fungovať inak. Že by mohla fungovať tak, aby ho inšpirovala, aby v ňom prebudila časť osobnosti, o ktorej ani nevedel. Alebo aby mu pomohla v jeho profesii, ktorá môže byť úplne iná než profesia architekta.

Architektúra mu môže pomôcť skoncentrovať jeho energiu na to, čomu sa venuje. Aj Věčná loviště sú v podstate prístrojom, ktorý privádza svetlo optickým káblom až k tebe. Je tam silný okamih, ktorý je univerzálny. Jaskyne a podzemné priestory nás fascinujú niečím podobným ako pohľad do ohňa alebo na hviezdy. Vnímaš, že si súčasťou niečoho, čo nedokážeš úplne opísať.

Asi je to spojené s našou kultúrnou pamäťou, ktorá sa záhadne prepisuje a dedí sa ako skúsenosť nás všetkých. Niektoré umelecké diela dokážu zafungovať ako tie hviezdy a tie sú pre mňa dôležité.

Prebudia vo mne kolektívnu pamäť, ktorú mám bez toho, aby som o nej premýšlal, skrátka sa jej nemôžem zbaviť. Tak ja sa snažím vytvoriť tou architektúrou to isté – aby otvorila okno do inej dimenzie, ako keď sa človek pozerá mikroskopom na nejaký miniatúrny svet. Preto si pomáham tými prístrojmi.

Skutočne dobrá architektúra nám ako mikroskop alebo periskop umožní vidieť veci, ktoré by sme bez nej nevideli.

Takže architektúra nie je iba nástroj na umožnenie procesov, ktoré sa v nej majú diať, ale zároveň na uvedomenie si procesov.

Pre mňa je architektúra niečo viac ako len strecha nad hlavou, druhé šaty, do ktorých sa zabalím, aby som sa cítil bezpečne a nezamrzol vonku. Krása, pevnosť a stabilita sa mi zdá málo. Respektíve možno sa nachádzame v dobe, ktorá sa o nás dokáže tak dobre postarať, že nám ešte ostáva čas viac premýšľať v súvislostiach.

Nemusíme stavať čisto utilitárne.

Aj tie utilitárne stavby majú v sebe neskutočnú krásu práve preto, že sú stavané jednoducho. Útočia na ne živly a kozmická geometria je v nich obsiahnutá viac než v našich súčasných stavbách, ktoré môžeme dotovať klimatizáciou a kúrením. Keď niekto predtým staval povedzme hrad, tak musel veľmi premýšľať o tom, či je tam voda, ako bude natočený k slnku a aby sa dal dobre brániť.

Tieto veci my dnes neriešime. Architektúra sa stala plytkou a v podstate je to len pôdorysná typológia, ktorá odráža skôr normy ako obsah. Obsah umožňuje tomu, kto je v útrobách dobrej architektúry, byť lepším, ako keby v tých útrobách nebol.

Otvára nové možnosti

Louis Kahn v diele Ticho a svetlo spomína príbeh z indickej literatúry. Kňažka je chorá a pripútaná na lôžko. Je jar, kvitnú stromy. Služobná na ňu kričí: „Pani, pani, pozrite sa von a uvidíte, čo stvoril boh.“ A ona jej odpovie: „Poď dnu a uvidíš boha.“

Skutočne dobrá architektúra nám ako mikroskop alebo periskop umožní vidieť veci, ktoré by sme bez nej nevideli. Okno, ktoré sa na niečo pozerá, je už interpretácia sveta skrz dom. A to je to, o čo mi v architektúre ide.

Možno sa moje domy podobajú tým prístrojom preto, že túžim spraviť dom tak, aby nám otvoril nové možnosti. Ako skafander. Zrazu môžem byť medzi rybami a žralokmi a môj svet je úplne iný. Skafander je v podstate taký najmenší dom. Ale viete, ako to myslím?

Skutočne dobrá architektúra nám ako mikroskop alebo periskop umožní vidieť veci, ktoré by sme bez nej nevideli.

Áno, rozumiem. Základom je splniť normy, na čo máme materiály a technológie, ktoré nám ich umožňujú plniť bez hlbšieho premýšľania. Taký istý dom môže byť postavený na Islande aj v Grécku a bude fungovať v obidvoch situáciách fajn, ale bez ďalšej pridanej hodnoty. Stáva sa architektúra príliš univerzálnou?

Ide však aj o to, kto čo od nej očakáva. Mnohí ľudia od architektúry v podstate nič neočakávajú a niečo také by ich aj obťažovalo. Berú to tak, že architektúra je služba, ktorá má byť v podstate neviditeľná. Že ten dom má byť v pozícii servisu, plniť svoj účel a nemá vlastne obťažovať svojou prítomnosťou.

Je dobrá architektúra aj taká, ktorá vás vyruší?

Samozrejme, zažil som aj domy, ktoré ma vyrušili. Ale ten pocit nebol nikdy paralelný. Nikdy som nemal pocit, že by ma niečo iritovalo, a zároveň by som povedal, že je to úžasné. Skôr to bolo tak, že k niektorej architektúre, ktorú som nemal rád, som dorástol mentálne.

Bunker, ktorý ukrýva krematórium

Vráťme sa k Večným loviskám. Je to krematórium pre domácich miláčikov konvertované zo starého vojenského bunkra. S týmto nápadom prišiel investor?

On prišiel s tým, že má bunker, že to chcú dať dovnútra a že má ambíciu, aby to bola architektúra. Nechcel tam len umiestniť technológie krematória a spopolňovať zvieratá. Nebolo to úplne jednoduché zadanie, ale vyriešilo sa to na mieste. Príroda toho vojenského obvodu je nedotknutá. Nič tam nebolo a nič tam ani byť nesmelo.

Tento malý bunker, v ktorom je krematórium, bol pôvodne pre mobilný rádiolokátor, takže to bola v podstate dvojgaráž. Keď sme prišli, celé to malo takú maskáčovú kamufláž. Všade rástli divoké ruže. Krásne to voňalo a bolo to úplne neuveriteľné, až na dve diery, kadiaľ z bunkra vychádzali autá. Keď sme tam stáli, tak sme si hovorili, že by vlastne bolo najlepšie zaceliť tú dieru v krajine. To sa dá spraviť okrem iného zrkadlom.

Potom nám začali napadať ďalšie veci, ktoré s tým súviseli. Na začiatku sme to ani nemali v úmysle, ale umožnili nám začať sa na to pozerať trochu inak. Bola to taká štastná náhoda. V jednom momente sme si uvedomili, že keď sa niekto pozerá do zrkadla, tak sa pozerá do minulosti. Spomína.

Jaskyne a podzemné priestory nás fascinujú niečím podobným ako pohľad do ohňa alebo na hviezdy.

Pretože sa vlastne pozerá do minulosti?

My svojimi zmyslami nevieme vnímať rýchlosť svetla. Ale áno. Obraz, na ktorý sa pozeráme v zrkadle, tam už v skutočnosti nie je. O zlomok sekundy skôr odletel. V určitom slova zmysle je to história. Takže keď tam niekto ide a nesie zvieratko, tak vlastne spomína. A tým, že sa vidí v tom zrkadle, tak je súčasťou spomienky.

Zase sa vraciame do tej kultúrnej pamäti. Podprahovo nám pohľad do zrkadla evokuje veľa symbolických významov, ktoré sa kultúrne dedia a nemusíme si ich rozprávať. Pohľad do zrkadla spôsobuje určitú dobrú nostalgiu. Navyše v tom obraze je človek spolu s tým zvieratkom a vidia sa. Je to vlastne posledný moment, keď si to môžu uvedomiť.

Ale keďže sme nechceli, aby tam niekto prišiel a len sa pozoroval, tak sme zrkadlo defragmentovali. Nakoniec sa zase ukázalo, že je to ďalšia šťastná náhoda. Nevedeli sme to spraviť lepšie, a ako sa ručne lepili jednotlivé zrkadielka, tak každé je natočené trochu inak. Takže keď tam prídeš, máš pocit, že tá stena sa chveje, ten odraz je iný a vyzerá ako neskutočný, ako silové pole.

To je pocit, ktorý tam má mnoho ľudí a sú tým fascinovaní. Pre ľudí, ktorí tam idú prvýkrát, je to ten prvý dojem z veci a to bol asi aj dôvod, prečo to Tomáš Vocelka nafotil.

Tomáš Vocelka, o ktorom hovoríte, je prvý Čech, ktorý vyhral prestížnu fotografickú cenu Sony Award, a to práve s fotografiami vášho krematória. Vybrali ste si ho cielene?

Vôbec som nevedel, že bol dom fotografovať, sám som bol prekvapený. To by ma celkom zaujímalo. Mne hovoril, že sa na to pôvodne vôbec nechystal. Kým to nevidel naživo. Jeho priateľka sa tam prechádzala s jeho sučkou Bárčou. Mal ju ísť iba vyzdvihnúť. Očividne ho miesto zaujalo natoľko, že ju tam nafotil, a potom s tým vyhral.

Je to stavba, ktorá má byť smútočná a musí poskytnúť priestor pre emočne náročné momenty. Napriek tomu je mimoriadne fotogenická a v dnešnej dobe sociálnych sietí sa určite stane, že ľudia sa chodia fotiť len preto, aby mali fotku na Instagram. Niekto by to možno považoval za neúctivé. Má mať architektúra emočnú nedotknuteľnosť?

Nápady som už počul rôzne, chceli tam spraviť aj módnu prehliadku. Myslím, že mnoho ľudí, ktorí tam prídu, ani nevie, čo to vlastne je. Páči sa im ten efekt. Z historického uhla vyvstáva aj otázka démonizácie smrti. V minulosti boli cintoríny v centre miest, Praha ich má niekoľko, ktoré sú vnútri a slúžia ako parky. Ľudia tam idú a stretávajú sa, kočíkujú.

Myslím si, že nemajú nepríjemné pocity. Cintorín je predsa len súčasťou nášho sveta. Foucault hovorí, že je to jeden z príkladov heterotopie, svet vo svete. Ten cintorín je vlastne mesto v meste. Mesto mŕtvych a okolo je mesto živých. Aj naším krematóriom sme vytvorili takú malú heterotopiu. Svet v zrkadle. Vidím sa niekde, kde evidentne stojím, ale vlastne tam nie som. Keď sa obraz prevráti, tak vidíš lúku. Zrkadlo ako téma sa ukázalo omnoho zaujímavejšie, ako sme si vedeli predstaviť.

Ovplyvnený koronou

Šťastná náhoda je určite príbeh viacerých stavieb. Chcela som sa dostať ešte k výstave v DOX-e a k plánovanej výstave na druhom konci sveta – v Kórei.

Mali sme veľa plánov aj ponuky, ktoré išli dostratena. V pláne bolo aj Japonsko a USA, pretože v rámci ateliéru na VŠVU v Bratislave sme robili základňu na Mesiaci. Tak sme sa chceli ísť pozrieť so študentmi na štart rakety a zároveň vystaviť projekty, ktoré sme vytvorili.

Boli zaujímavé nie tým, že by sme dokázali vymyslieť nové technológie, ale tým, že sme vzali tie existujúce a dali sme ich nezvyčajným spôsobom dohromady. Napríklad Mirka Grožáková spravila tie odstredivky, čo bolo veľmi pekné.

O čo konkrétne išlo?

Všetko, čo navrhovala, skutočne existuje. Vzala nafukovacie moduly, tie spojila a vybavilo sa to nejakým tubusom a potom tou odstredivou silou vzniká v tých vnútornostiach umelá gravitácia. To bolo sľubné, dokonca sme mali vymyslené, ako budeme veľký model mesačného krátera prepravovať.

Zisťovali sme, aká veľká je palubná batožina a že každý dá do kufra nejaký kus. Aby sme nemuseli platiť drahú prepravu. Dalo sa to zacvaknúť do seba, bolo to očíslované ako políčka na šachovnici, aby sa to dalo potom poskladať. Mali sme spočítané, koľko kusov musí každý dať do batožiny, aby sme ten model mohli previezť.

Nedošlo k tomu. Mali sme byť súčasťou Pražskej jari, mali sme hrať na budove DOX-u, mali prísť z hudobníci z Rakúska…

Toto všetko padlo v dôsledku korony?

Áno, všetko.

Ako to zvládajú študenti? Študovať architektúru virtuálne musí byť náročné.

Niektorí to zvládajú lepšie, iní horšie. Mne ten virtuálny priestor vyhovuje a až tak mi to neprekáža. Nabehal som 60 000 km za rok. Teraz sa spolu môžeme rozprávať a ja chvíľkami zabúdam, že nesedíme oproti sebe.

Je to, samozrejme, iný spôsob kontaktu, všetky ostatné zmysly sú vyradené. Počujeme iné vnemy, vidíme nejaké farby, ktoré asi nie sú reálne, a vidíme sa malinkí. Je to iný druh zážitku. Ale môžeme sa spolu rozprávať v podstate kdekoľvek a ide iba o zvyk.

Vám to neprekáža?

Mne nie, ale niekto to znáša veľmi ťažko. Vidieť to aj na výsledkoch práce – čo ma prekvapilo, myslel som si, že táto generácia vyrástla na digitálnych technológiách. Zistil som, že ako je teraz každý sám, izolovaný, tak nemôže čerpať energiu celku. Nemôže odpisovať, nevidí, kto čo robí v priebehu tvorivého procesu. Nemôžu si pomáhať.

Všetko je v tom digitálnom svete naplánované, a čo sa do plánu nedostane, to nevznikne. Osobnou interakciou vzniká ešte niečo ďalšie. O to je to ochudobnené. Pokiaľ chceme udržať rovnakú kvalitu, tak musíme to, o čo sme prišli, dostať iným spôsobom. Iba zatiaľ neviem ako.

Našlo sa v poslednom období niečo, čo vás pozitívne inšpirovalo a nakoplo?

Odpoviem úprimne. Stretol som kamaráta, ktorý mal ťažký priebeh covidu, a myslel som si, že umrel. A ja som ho stretol na bicykli. Myslel som si, že je to duch. On zastavil a hovorí: „Čo na mňa zízaš?“ A ja mu odpovedám: „Ty tu nemáš byť, ty tu nie si!“ (smiech)

Tak sme si sadli na trávu a mal som, neviem prečo, pocit víťazstva, ktorý mi on ponúkol bez toho, aby o tom vedel. Bol som rád, že to dokázal zvládnuť. Keď sa nedarí, tak si na to spomeniem.

Poznané je nepoznané

A architektúra?

Musím povedať, že architektúra sa stala takou súčasťou života, že si neuvedomujem, že ju vnímam. Teraz som bol napríklad na Malej Strane. Nemusel som sa pretĺkať davom turistov a mal som čas rozhliadnuť sa a tam som si uvedomil, koľko času trávim na miestach, ktoré sú nezaujímavé, a mohol by som ho pritom tráviť na miestach, o ktorých si myslím, že ich poznám.

Zistil som, že som sa tam nikdy skutočne nepozrel, že som ich len tak prešiel. Preto alebo vďaka tomu, že sme zavretí, som si konečne detailne všimol veci, o ktorých som si myslel, že ich už dávno dobre poznáme. A bolo mi to ľúto. Keď sme hľadali tento byt, chceli sme byť na Letnej. Je tu nádherná Stromovka, vedľa sú krásne tenisové kurty a park s výhľadom na mesto.

Tenis hrám úplne na druhej strane mesta, jazdím tam autom, sem nechodím. V Stromovke som bol dvakrát, tento rok ani raz. Proste som tam nebol. Musím to zmeniť.

Týmto „syndrómom úniku“, hľadaním niečoho podnetného výhradne mimo miesta a času, kde sa aktuálne nachádzame, trpí veľa ľudí. Covid nás donútil hľadať detaily aj v mieste, kde sa momentálne nachádzaš, pretože jednoducho nemáš na výber. Mimochodom, ja som bývala na Šimáčkovej pri Stromovke.

A koľkokrát ste boli v Stromovke?

Každé ráno, chodila som behať.

To je možno len tým, že som lenivý. (smiech)

Väčšinou ti to, čo máš doma, pripadá strašne nudné, lebo okolo toho chodíš každý deň. A máš pocit, že musíš ísť niekam dvetisíc kilometrov na to, aby si našiel inšpiráciu.

Až keď to stratíš, tak ti to dôjde. Strašne rýchlo to utečie a čas letí.