Peter Sticzay-Gromski: S vylúčením prázdneho gesta
Jeho polyfunkčný dom Octopus Habitat v Bratislave si užil svojich pätnásť minút slávy, ale aj tak je presvedčený, že architektonické ceny za domy by sa mali udeľovať až po niekoľkých rokoch. Až keď sa ukáže, akým spôsobom si ich obyvatelia prispôsobia svojim potrebám. A to je podľa architekta Petra Sticzaya-Gromského kritérium dobrej architektúry, ktorá by mala zároveň vytvárať kvalitný priestor na dobré spolunažívanie obyvateľov domu. Domnieva sa, že súčasná architektúra je v kríze a čoraz viac sa stáva dizajnom, ba až užitou grafikou. Stále ho však priťahuje mágia okamihu, keď môže prázdnu parcelu vyplniť svojím dielom.
Dozrievanie vecí
Cesta Petra Sticzaya-Gromského k architektúre nebola osudovou voľbou s dramatickým nástupom. Absolvovanie Fakulty architektúry SVŠT v Bratislave a neskôr architektúry na pražskej Akadémii výtvarných umení koncom 80. rokov minulého storočia bolo výsledkom smerovania prirodzeného výtvarného talentu. Rodičia – otec chemický inžinier a mama stavebná inžinierka – už len posunuli architektonický prísľub do oblasti, ktorú doteraz stále neopustil.
Pred dvanástimi rokmi založil Peter Sticzay-Gromski v Prahe kanceláriu Grido, ktorú najprv rozbehol na poli tvorby obchodných interiérov. Neskôr sa kancelária rozrástla o pobočky v Bratislave a Poprade a za hviezdnych časov českého a slovenského stavebníctva mala okolo dvadsať zamestnancov. Dnes je počet členov kancelárie polovičný, pričom pobočka v Poprade je v súčasnosti zmrazená. Peter Sticzay-Gromski je vedúcim architektom kancelárie Grido, jeho partnerkou v pražskej kancelárii je Eva Havelková, v Bratislave architektka Monika Šutá.
Či už bol boom stavebného trhu, alebo jeho depresia, vedúci kancelárie vždy sledoval svoje krédo: „Nie som typ instantného umelca, ktorý vie na základe jedného energického gesta zápästím dať zárodok budúcej architektúry,“ hovorí Sticzay-Gromski. „Vec musí pomaly dozrievať, pričom mi vyhovuje dlhý proces hľadania. Preto som si spätne uvedomil, že architektúra je pre mňa vhodný formát. V tomto momente sa však dostávam do problému, pretože súčasná architektúra sa zbavuje postupného dozrievania. Nemá totiž k dispozícii čas. Architektúra tak prestáva fungovať a stáva sa dizajnom či užitou grafikou.“
Architektúra v kríze
Peter Sticzay-Gromski sa netají: súčasná architektúra je v kríze. Podľa neho to má niekoľko príčin, ale vyplýva to aj z povahy tejto niekdajšej kráľovnej umení. Je najpomalšou z umeleckých disciplín, čím naráža na svojho najväčšieho nepriateľa – zrýchľujúcu sa dynamiku doby.
„Architektúra má oveľa dlhšiu životnosť, no dnes sa to všetko skracuje,“ hovorí architekt. „So zrýchľovaním doby sa zrýchľuje aj myslenie, ale architektúra potom už nejde do hĺbky a zostáva na povrchu. Jednoducho, nemá kde ísť, potrebuje podnety okamžite spracovať, spotrebovať a zrecyklovať. Čoraz viac sa tak začína podobať rýchlym umeniam (grafika, výtvarné umenie) a zostáva v ploche. Priestor a konštrukcia sa od nej oddeľujú. A to je ideálna situácia na vznik instantnej architektúry, do ktorej sa vlastne nedá vstúpiť. Uvedomujete si ju len zvrchu a zvnútra. Veci spolu nesúvisia a priestor sa trvalo narušil.“
Architektúra v podobe dizajnu vyhovuje vo svojej akcelerácii mladým, no stále existujú architekti, ktorí hovoria o ekologickej architektúre. Tá by mala byť trvalou hodnotou zasadenou v kontexte nášho prostredia a mala by sa spolupodieľať na našom živote.
Kde sa v tejto konštelácii nachádza Sticzay-Gromski? „Hľadám sa,“ odpovedá bez váhania a dodáva, že architektúra sa už dnes stala takmer výlučne vecou dopytu. Je spotrebným tovarom, ktorá už neplní svoje poslanie z minulosti. Developeri jej zväčša prisúdili už len plnenie kvantifikovateľných tabuliek. A platí to aj pre Bratislavu, ktorú architekt označil za mesto get. „Vzniká geto v centre mesta i na predmestiach,“ tvrdí. „Krajina okolo sa pľundruje, úplne nezmyselne vznikajú na predmestiach Bratislavy nové sídliská. To všetko sú patologické javy, ktoré nemajú reguláciu. Žiaľ, bude to mať obrovský dosah na ľudí, ktorí prídu po nás.“
Octopus Habitat
Octopus Habitat na Záhradníckej ulici upúta okoloidúceho už na prvý pohľad. Farebnosťou, nezvyčajnou hmotnou skladbou, ale aj urbanistickým zapojením stavby do organizmu mesta. A práve toto zarezonovalo u odbornej poroty, ktorá mu udelila Cenu Dušana Jurkoviča za rok 2007. Aj po troch rokoch prevádzky sa potvrdzuje, že rešpektovanie kontextu miest je trvalou hodnotou tohto obytného komplexu.
Peter Sticzay-Gromski vychádzal v koncepte z blokovej urbanistickej skladby na konci Záhradníckej ulice, kde akoby prvorepublikové mesto zmizlo a vytvoril sa predel k socialistickej výstavbe. Chýbajúca prieluka po sódovkárňach si pýtala netradičné riešenie. S víťazným projektom prišlo výrazné oživenie.
„Dom sa začal vykláňať, otáčať okolo seba a snažil sa uviesť do pohybu ťažkú hmotnú skladbu,“ približuje koncept autor. „Do kompozície sa premietala aj nevyhnutnosť požiarnej ochrany a druhých únikov, čím vznikli zaujímavé lávky medzi jednotlivými hmotami. Hoci neslúžia na priamy výstup z domu, sú výrazným identifikačným prvkom. Chceli sme zjednotiť všetky prvky domu, ktoré by však predstavovali pre dom určitú inšpiráciu. Hľadali sme kontext, ale aj samostatný dom.“
V tomto smere je tiež zaujímavé riešenie strešnej záhrady, ktorá akoby pretekala na ulicu. Komunikácia s okolím vedie aj cez prevádzky v parteri, ale najmä prostredníctvom výraznej farebnosti. Je to zrozumiteľný akcent pre obyvateľov bytovky, ale aj komunikačný prostriedok s prostredím. Vznikol tak mestský dom, na ktorý sú jeho obyvatelia hrdí. Podľa správcu existuje u nich vzájomná kontrola, pričom nikto sa individuálne nepresadzuje na úkor celkového dizajnu architektúry.
A prichádza Viktória
V súčasnosti sa dokončuje polyfunkčný objekt Viktória na Košickej ulici v Bratislave, ktorý je voľným pokračovaním príbehu Octopusu. Aj tento pozemok leží na rozhraní dvoch svetov – rušného bulváru a pokojnej rezidenčnej štvrti. Víťazný súťažný návrh počítal s masívnym deväťpodlažným blokom, umiestneným za parkoviskom na pozemku investora. Nemožnosť obhájiť uličnú čiaru Košickej ulice kompenzoval projekt vystrčením výrazných dvojpodlažných konzol až na úroveň Košickej ulice – ponad parkovisko. „Presunutím ťažiska objektu do obrovských konzol nad vzduchoprázdnym parkoviskom vzniká napätie, ktoré sa stáva súčasťou pouličného divadla veľkomestského bulváru,“ približuje architekt Sticzay-Gromski. „Dom zabáva okolie a zároveň vzniká parafráza na polyfunkčné podlubie.“
Funkčne a prevádzkovo predstavuje Viktória štandardné bratislavské zadanie, v ktorom komerčné priestory, orientované do ulice, sú doplnené vo vyšších poschodiach bývaním stredného a vyššieho štandardu. Vo vnútrobloku sa nachádza zelené átrium premenené na obytnú záhradu.
Čo je dobrá architektúra?
Každá stavba je výsledkom komunikácie medzi architektom a investorom, ale podľa Petra Sticzaya-Gromského to nebráni, aby sa autor vyvíjal. Musí sa snažiť, aby každá jeho ďalšia stavba bola lepšia. Svoj zápas zvádza aj prostredníctvom architektonických súťaží. Hoci je to do značnej miery lotéria, je to aj cesta k overeniu vlastných schopností.
„Vždy sa snažíme, aby sme neurobili zlý dom,“ tvrdí. „Je dôležité, aby sme rástli s každým projektom. Hovorí sa, že architekt stále robí jeden dom, a do určitej miery je to pravda. Robíte to, čo vám dovolí investor, ale nikdy by ste nemali podliezť svoju úroveň. Možno aj preto sa niektorí investori k nám už nevracajú…“
Pri otázke o dobrej architektúre Peter Sticzay-Gromski trochu otáľa s odpoveďou, ale napokon s úsmevom vyhlasuje: „Keď budem vedieť, čo je to dobrá architektúra, tak budem vedieť, ako na to. Je to zložité v tom, že architektúra okrem zvnútornenia vlastných predstáv a skúseností musí slúžiť ľuďom a v neposlednom rade je prítomná aj veľká zodpovednosť architekta za zverené peniaze investora.“
Zároveň však dodáva, že dobrá architektúra by mala prežiť svojho tvorcu. Nemal by to byť izolovaný krásny objekt. Dom by mal pôsobiť v kontexte, poskytovať „iný“ priestor a mal by ľudí nabíjať pozitívnymi emóciami.
Architekt – režisér
Projektovanie je podľa architekta Sticzaya-Gromského vypĺňaním tajničky, ktorá má niekoľko magických okamihov. Patrí k nim pochopenie daného miesta a výzva doplnenia priestoru. Zaujímavý je aj koniec – keď stavba rýchlo rastie a dá sa overovať hmotná predstava s bezprostredným vplyvom pri realizácii. Medzitým je však obrovský objem doslova otrockej práce, do ktorej vstupuje množstvo ľudí. „Musíte sa s nimi dorozumievať, pričom viacerí z nich vám nie sú podriadení,“ hovorí architekt. „Preto si to vyžaduje veľa trpezlivosti a zrozumiteľnej argumentácie. Výsledok je však naozaj čarovný – za relatívne veľké peniaze vznikajú veľké objemy a vy ste za to spoluzodpovedný. Ste režisérom i dirigentom orchestra, v ktorom musíte zosúladiť rôzne záujmy.“
A otázka umeleckého štýlu? Peter Sticzay-Gromski pôsobil koncom 80. rokov minulého storočia už v legendárnom libereckom ateliéri SIAL, ktorý za minulého režimu poskytoval útočisko mnohým významným architektom. Tam sa rozvíjalo mašinistické myslenie pohybujúce sa medzi funkcionalizmom a rodiacim sa postmodernizmom. Tento pragmatizmus presadzoval pre určité funkcie objemy, ktoré akoby vzájomne fungovali a vytvárali stroj architektúry. Akási telesnosť a objemovosť architektúry v precíznom priemete funkcie do tvaru zostala u Petra Sticzaya-Gromského dodnes. „Už sa to príliš nenosí, ale pre mňa je dôležité, aby architektúra fungovala aj vnútri,“ uzatvára architekt, pre ktorého sú lákavé aj iracionálne veci: neviditeľný vzťah medzi tiažou domu a nebom ako vyššou inštanciou, výtvarné pôsobenie svetla či hra rôznych spoločenských významov. Jednoducho, snaha o dobrý dom.
Ľudo Petránsky
Foto a vizualizácie: archív Grido, Vasil Stanko, Soňa Sadloňová, neoVISU
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
