Josef Horný: Architektúra je aj umenie nájsť medze

Ako by ste charakterizovali svoju tvorbu?

Niektoré moje projekty a realizácie možno niekomu pripadajú ako architektúra neformálneho provizória, akoby vychádzali z tvaroslovia chát alebo hospodárskych účelových stavieb. Snažím sa prekonať estetiku, ktorá má historické korene vo vitruviovských princípoch proportio alebo symmetria, v stĺpovom usporiadaní, v renesančnej symetrii, teda v dedičstve, ktorého sa ujala aj moderna. Aj keď celkom isto nemá funkcionalistický dom s pásovými oknami na prvý pohľad veľa spoločného s klasickým architrávovým tvaroslovím, jedno s ním predsa len spoločné má – a to primát estetiky nad účelnosťou, potrebu symbolického vyjadrenia, potrebu reprezentácie. Vo svojich projektoch a realizáciách som toto poradie priorít prevrátil.

Navrhujem domy pre konkrétne súčasné a budúce potreby ľudí, vrátane znižovania spotreby energie a materiálu. Takéto ekologické ašpirácie musia byť sprevádzané hľadaním určitého dobového estetického a spoločenského ideálu a výrazu. 

Jednou z vašich tém bola aj dostupnosť bývania. Ako z tohto pohľadu vychádza Česká republika v porovnaní s Austráliou?

Austrálčania sa z povojnovej bytovej krízy dostali vďaka využitiu jednoduchej stavebnej technológie drevenej konštrukcie domov a nízkopodlažnej výstavby na predmestských pozemkoch. Do centra mesta, do divadla a na koncert to síce mali ďaleko, ale aktívne športové, kultúrne a spoločenské vyžitie detí a dospelých bolo veľmi dobré. Tento druh suburbanizmu bol najmä v časoch lacného benzínu veľmi úspešný. Geometria mesta je neúprosná – na periférii je totiž vždy šesťkrát viac priestoru ako v centre. Brané čisto teoreticky, pridať dve ulice s dvojpodlažnými rodinnými domami po oboch stranách okolo obvodu celého veľkomesta, akým je Praha, by znamenalo možnosť ubytovať ďalších sto tisíc ľudí a zväčšenie polomeru mesta o 140 metrov. Opakujem však, je to iba teoretická ilustrácia problému centra a periférie. 

Je to podľa vás zdravý trend, že sa zmenila štruktúra životných nákladov v prospech bývania?

Pred pätnástimi rokmi bolo bývanie v Čechách cenovo oveľa dostupnejšie ako napríklad v Austrálii. Od tých čias možno zaznamenať niekoľkonásobný cenový vzostup. Cena panelákového holobytu na sídlisku bola vtedy síce nízka, ale vybavenosť s možnosťou športového, kultúrneho a spoločenského vyžitia detí a dospelých bola nedostatočná. Dobre vieme o politických aspektoch tejto otázky. Zhruba pred desiatimi rokmi k nám dorazil z Európy tlak na rast cien za bývanie. Je veľmi dôležité uvedomiť si hodnotu všetkých vecí, ktoré tvoríme alebo konzumujeme – aj na realistické ohodnotenie ich ekologickej ceny. Ľudia u nás sa takmer boja uvažovať racionálne a hlavne v súvislostiach. V Čechách je kúpa alebo postavenie domu či bytu skôr emocionálnou záležitosťou. Ľudia sa potrebujú presťahovať z mestského, uličného prostredia do polovidieckeho, satelitného, ale neuvažujú o následkoch takejto zmeny, nedomyslia zvýšené dopravné náklady na zaobstarávanie bežných vecí každodennej spotreby alebo veľkú vzdialenosť od spoločenských a kultúrnych centier. V tomto ohľade sú náklady v satelitnom prostredí neúmerne vysoké. 

Veľmi dobre viem, aké ťažké je zohľadniť kvalitu nízkoenergetického domu. Takýto dom drevenej konštrukcie má v Čechách nižšiu odhadnú cenu. V prípade jej realizácie je síce nutná pomerne vysoká investícia do izolácií alebo kvalitných okien, čo sú položky, ktoré banka – a dokonca ani trh – dostatočne nezhodnotia. Napriek tomu tvoria náklady na vykurovanie v tomto druhu výstavby iba zlomok bežných výdavkov. A tie možno v komerčných nehnuteľnostiach odpísať od zdaniteľného príjmu. 

Nedovolil by som si to akokoľvek generalizovať. Skôr mám podozrenie, že ľudia nemajú tušenie, do čoho idú. Uvidia dom, vnímajú krásu úplne iného prostredia, ale nedokážu zvážiť celkovú zodpovednosť za záhradu, za deti či za všetky komplexné náklady – finančné, energetické, dopravné, spoločenské. Je pekné mať záhradu, no venovať jej dve hodiny týždenne je málo. Potrebných desať hodín si skoro nikto nemôže dovoliť. Krása amerického alebo austrálskeho záhradného mesta je čosi, čo ešte nedokážeme oceniť. 

Nepovažujete teda za pozitívne, že sa ľudia sťahujú za mesto a vzniká tak tlak na ďalšiu poľnohospodársku pôdu a voľnú krajinu. Čo môže byť zdrojom zmeny postojov smerom k väčšej zodpovednosti? 

Snažím sa nájsť odpoveď v kompaktnejšom pláne. Napríklad v Roztokách-Žalove sme realizovali štyri radové domy, z ktorých tie menšie sú na pozemkoch s výmerou iba 176 m². Záhrada je minimálna, aby boli čo najmenšie nároky na vodu, ale aby tam bol zároveň dostatočne veľký súkromný a rekreačný priestor, ktorý by však nezaberal zbytočne veľkú plochu. Štyria majitelia týchto radových domčekov sa dohodli na spoločnom návrhu záhrady od jedného záhradného architekta. Dohodli sa na zjednotenej skladbe rastlín, na ich výške a vybraných druhoch vhodných popínavých rastlín. 

Ako by ste zhodnotili celkovú úroveň stavebnej produkcie v Čechách a v Austrálii?

Neustále sa zaoberám otázkou, či výstavba v pôvodných častiach na uličnom rastri, doplňovanie pôvodného, predvojnového urbanizmu vlastne nie je to najpozitívnejšie. Šafrov a Hájkov bytový dom Na Dolinách v Prahe-Podolí alebo domy Karla Mrázka a Karla Thera na Kavčích Horách sú krásne príklady. Veľmi milo ma prekvapil projekt Na Vyhlídce v Chýni, ktorého autormi sú Jan Snášel a Bohumil Průša. Podobné projekty existujú aj v Melbourne. V Austrálii som nebol už sedem rokov, takže nemám bezprostredné porovnanie. Z odbornej literatúry však viem, že sa tam snažia umožniť výstavbu rodinného bývania na stavebných blokoch s minimálnou plochou. 

Aký typ stavieb podľa vás v Čechách chýba?

V Melbourne sa na okraji City stavali radové domy, pretože tam existovala tradícia malých pozemkov. Takúto stavebnú typológiu používa práve projekt Na Vyhlídce. Pred piatimi rokmi by žiadny investor do ničoho podobného nešiel, pretože by to pre neho predstavovalo príliš veľké riziko. 

Takže podľa vás sa realitný trh predsa len trochu diverzifikuje?

Špeciálne v prípade tohto projektu, kde sa stretáva práca architekta a developera, sa ukazuje, že ľudia sú schopní prijímať obmedzenia. Veľa ľudí na to reaguje zdesene – prečo mám jazdiť tridsať kilometrov za mesto a bývať tam v ghette? No výsledkom je, že chcem byť na zdravom vzduchu, chcem byť vzdialený od priemyslu, chcem mať prírodu po ruke, ale pritom sa nechystám otročiť na pozemku. To, čo nechcem, tam nie je – iba to, o čo sa usilujem. Myslím si, že toto je ten chýbajúci článok. A mňa fascinuje, že projekt Na Vyhlídce pracuje takmer na totožnej báze ako jeden melbournský projekt. Poukazuje to na univerzalitu tohto problému. Samozrejme, niečo podobné nemožno realizovať vo vnútornom meste, pretože je tam vyšší tlak a nároky na využitie pozemku. V klasickom vnútroblokovom spôsobe výstavby (Vinohrady, Dejvice, Smíchov) je často aj sedemnásobne vyššia hustota zástavby pozemku. 

Mohli by ste porovnať sídelnú hustotu Prahy a iných európskych metropol?

Neviem, pred tromi rokmi som bol v Amsterdame, kde som videl východné doky a tamojšiu radovú zástavbu. U nás sa, bohužiaľ, urbanizmus chápe ako okrajová záležitosť, navyše celkom oddelená od vývoja architektúry. Súvislosť architektúry s urbanizmom dokonca chýba aj vo výučbe na ČVUT. Z toho vyplýva, že málokto chápe dlhodobý dosah toho, ako v súčasnosti neplánujeme, a napriek tomu staviame. Určite sme traumatizovaní postkomunistickým šokom, takže sa u nás o architektúre nepremýšľa v širších súvislostiach. Stále niečo dobiehame. Aj domy nakupujeme príliš spontánne. Máme v sebe prílišný poprevratový šok. Nepanuje tu pokoj a rozvaha holandských a dánskych sídlisk, ktoré sú projektované na stále bývanie. V Čechách sa často berie premýšľanie o sociálnej stratégii za prejav sociálneho inžinierstva a to sa chápe negatívne.

Takže podľa vás chýbajú na českých vysokých školách, kde sa vyučuje architektúra, spoločenskovedné odbory?

Bohužiaľ, u nás chýba koordinácia disciplín. Medzi urbanizmom, projektovaním a sociológiou absentuje nadväznosť. Ak by si chcel študent stanoviť svoj vlastný výukový program, nemôže. No toto všetko by sa do hlavnej výučby aj tak nepremietlo. 

Ako sa za tých desať, pätnásť rokov zmenil váš koncept nízkoenergetického domu?

Myslím si, že oveľa úzkostlivejšie pracujem s miestom. Dom, ktorý má približne sto metrov štvorcových, je vhodná forma bývania. Všeobecne povedané, v Čechách sa menej než v Austrálii pozerá na dom ako na reprezentatívne sídlo. To je veľmi pozitívne. Podľa mňa, naša kultúra sa prejavuje aj v tom, že ľudia už nestavajú také obrovské domy s veľkými energetickými nárokmi a že sa snažia uskromniť. 

V čom sa líši váš koncept nízkoenergetického domu od bežne chápanej ekologickej architektúry?

Snažím sa neprojektovať dom na základe jeho technického vybavenia, ale skúšam napríklad naplánovať profesionálne dispozície tak, aby sa neplytvalo miestom. Usilujem sa dosiahnuť kompaktnú budovu a veľmi účelné rozmiestnenie funkcií – nech nevznikajú zbytočné priestory. Považujem za základ, aby sa ruka v ruke s ekológiou uplatňoval dobrý profesionálny štandard všetkých prác. 

Možno znížiť investičné náklady, napríklad tlakom na dodávateľské firmy?

Je to skôr otázka administrácie celého projektu. Väčšinou to záleží na vynaliezavosti investora, či si dokáže vytvoriť súťažné podmienky. Ľudia u nás často kupujú zle postavené domy a platia za ne veľa peňazí. Zmene podmienok môže pomôcť iba kríza, no v takomto prípade nevieme, aké môže mať následky.

Aká je podľa vás vhodná stratégia na nápravu?

Je to otázka vhodných materiálov, veľmi prísnej, disciplinovanej architektonickej tvorby, plánovania, využívania pozemku, striedania rekreačného priestoru s čisto obytným. Je to otázka určitej tvarovej striedmosti a je to aj zvládanie energetických strát, prísnosť vzhľadu, ktorý vyjadruje, že nemôžem mať inteligentný dom, ak na seba svojou formou neberie určitú zodpovednosť. Takýto dom nemôže byť extravagantný. Tu v Prahe nestretnete príliš veľa ľudí, ktorí by boli oblečení ako španielsky hidalgo, na predmestiach však vidíte vilky s balustrádami, kde by španielsky šľachtic žiť mohol. Je potrebné nájsť koherentnú súvislosť medzi chápaním samého seba a hľadaním primeraného vyjadrenia životného štýlu. Či už ide o automobil, bicykel, alebo čokoľvek iné. 

Ak hovoríme o stratách 2 kW na 100 m² pri –15 °C, potom takýto dom paradoxne nepotrebuje nevyhnutne inštaláciu solárneho kolektora. Kolektor môže zabezpečiť v lete teplú úžitkovú vodu, ale na vykurovanie v zime nie je príliš výhodný, pretože sa neoplatí taká veľká investícia v dome s takými malými stratami. Ak hovoríme o technológii tepelných čerpadiel, bolo by to na takýto typ domu plytvaním, alebo dokonca by to bol prejav neekologického správania sa. Vezmeme si ako teoretický príklad štyri radové domy – nemôžeme inštalovať tepelné čerpadlo iba do jedného z nich, aby dodával tepelnú energiu aj ostatným. Prečo? Pretože české zákony zakazujú súkromnej osobe predávať energiu a administrácia akcie by pohltila výhody takejto operácie. 

Odtiaľto je to iba kúsok k téme drevostavieb. Čo pre vás znamenajú?

Drevostavba je technologicky náročná, pretože musí byť zabezpečená z mnohých hľadísk. Dôležitá je najmä chemická impregnácia dreva, ktoré musí byť impregnované aj počas stavby. Musí sa zabezpečiť jeho prevetrávanie. Ak by sa dostali do stien domu pary, mali by mať možnosť kondenzovať – aby nemohli zničiť drevenú konštrukciu. Tá sa teda musí zabezpečiť parozábranou vo vnútri domu na zabránenie unikaniu pár a ich kondenzovaniu v chladných častiach stien. Dôležité je aj samotné vetranie. Existujú spôsoby vetrania v domoch s rekuperáciou, ale existuje aj samoregulačná ventilácia prostredníctvom snímačov, detektorov vlhkosti vzduchu. 

V čom sa líši vaše poňatie drevostavby od tých minimalistických a esteticky apartných domov?

Nerád by som označoval svoje stavby za minimalistické architektonickou formou. Popritom sú ale ostentatívne jednoduché – skrátka, sú to domy, ktoré nerešpektujú tradíciu architektúry v Čechách, nemajú sedlovú ani valbovú strechu, ale plochú. Tá je pripravená na solárne kolektory. Sú prízemné, aby tam nebolo zbytočné schodisko pretože v dvojpodlažných domoch je prekvapivo desať až dvanásť metrov štvorcových vyplytvaných na schodisko. Pokiaľ to pozemok dovolí, potom je rozmer asi 10 × 10 m s obytnou terasou po obvode priaznivá a úsporná dispozícia. Ale nie je to módna minimalistická architektúra, ktorá sa stále znova a znova objavuje v časopisoch. V tomto dome je tienenie okien, ktoré zabezpečuje letný komfort bývania. Zimný komfort je zaručený izoláciou. 

V čom v súčasnosti vidíte svoju najdôležitejšiu architektonickú úlohu?

V navrhovaní malých domov a bytov. V prekonaní toho, že je u nás ťažké nájsť dobre vyriešené štyridsaťmetrové byty. V odstránení situácie, v ktorej nemôžeme komunikovať o mestskom plánovaní a rozvoji. To možno považovať takmer za kolaps. Keď sa objaví niečo na lacných pozemkoch, počujem od všetkých svojich kolegov, stavbárov či architektov kritiku. A pritom sa neustále zaoberáme vzhľadom a architektonickým štýlom stavieb – ako to vyzerá, ako to pôsobí. Niekedy to dokonca vyzerá tak, že španielska hacienda je niektorému českému srdcu svojím štýlom bližšia ako racionálne navrhnutá stavba na bývanie. 

Bohužiaľ, u nás sa bývanie vyberá podľa emócií a nikto nechce zaujať striedmu pozíciu, ktorá by bola čistejšia a účelnejšia, a tým pádom tiež ekologickejšia. Dobrým historickým príkladom bol rozvoj typológie bývania v dobe jozefínskeho racionalizmu. Vtedy dokázali postaviť napríklad pavlačové domy, ktoré boli dôstojné a zároveň ekonomicky a ekologicky striedme. 

Chýba nám parcelácia – základ plánovania predmestí, rekreačných priestorov a tiež spoločenských verejných priestorov. Nesprávne si myslíme, že vytvárame novú skvelú architektúru, ale v skutočnosti produkujeme chudobu, zúfalú nevybavenosť a neperspektívnosť.

Aby sme skončili optimistickejšie, aké sú vaše mimoarchitektonické záujmy? Chcete sa po Janovi Zahradníčkovi pustiť do prekladania poézie aj iných autorov?

V súčasnej situácii v českej spoločnosti by som bol úplne šťastný, keby sa Jan Zahradníček aspoň čítal. Jeho zobrané spisy vydané na začiatku deväťdesiatych rokov v Českom spisovateľovi, viazané v plátne, sa nedávno predávali vo výpredaji za dumpingovú cenu 30 Kč za jeden diel. 

Josef Horný, akad. arch., B. Arch.

24. septembra 1944, Pardubice 

Vzdelanie:
1963 – 1965    ČVUT Fakulta stavebná, Praha
1965 – 1969    VŠUP Praha, ateliér užitej architektúry, profesori: Adolf Benš, Pavel Smetana a Josef Svoboda 1970 – 1971 a 1975 – 1976    The Melbourne University, Faculty of Architecture and Planning 1977    Degree of Bachelor of Archtecture, titul B. Arch. 20. apríla 1977  Akademické pôsobenie v Čechách: Od začiatku školského roka 2003 až do roku 2005 – dizajn architektúry na ČVUT, Fakulta stavebná. Od septembra 2004 lektor na ISES solárnej akadémii, ktorá sa realizovala na ČVUT v Prahe. 

Akademická práca v Austrálii:
Počas výučby konštrukčnej praxe a stavebných materiálov v rokoch 1984 – 1993 na škole architektúry a staviteľstva, University of Melbourne, zodpovedal za prípravu a koordináciu študijného programu, prednášky, prácu v štúdiu, v technických laboratóriách a na stavbách, koordináciu dvanástich vyučujúcich a za známkovanie sto tridsiatich študentov. Výučba konštrukčnej praxe sa zameriavala na dôslednú koordináciu s ostatnými predmetmi, ako sú dizajn, história staviteľstva a architektúry, komunikácia (technické kreslenie) a stavebné konštrukcie.

Počas práce na University of Melbourne mu bol zapožičaný titul Lecturer. 

Výber z realizácií a projektov

• Projekt výstavby šestnástich nízkoenergetických chránených bytov, Proseč u Skutče, ocenený čestným uznaním Energetický projekt 2004
• Projekt výstavby ôsmich dvojpodlažných nízkoenergetických dvojdomov s garážami, Vysoké Mýto
• Štyri dvojpodlažné nízkoenergetické radové domy, Roztoky u Prahy, ocenené na Energetickom projekte 2002
• Projekt dvojgeneračného rodinného domu, Dolní Chabry
• Rodinný dom, Říčany u Prahy
• Rodinný dom, Praha-Ďáblice
• Rodinný dom, Police nad Metují
• Skupina štyroch domov, Odolena Voda (realizovali sa tri domy)
• Radový trojdom, Únětice

Michal Janata
Foto: archív Josefa Horného