Ateliér Raketoplán: Architekti by mali otvárať témy, ktoré sa budú aktívne riešiť

Ateliér Raketoplán: Architekti by mali otvárať témy, ktoré sa budú aktívne riešiť

Svoj ateliér vybudovali v bývalej večierke. Odtiaľ denne štartuje Raketoplán spoznávať neprebádané kúty architektonického vesmíru. Cieľom mladého tímu priateľov z libereckej fakulty architektúry je uvádzať prostredie do pohybu a ponúkať ľuďom dobré miesto na život a snívanie.

Nejaký čas ste obaja žili a pracovali v zahraničí. Čo vám dala táto skúsenosť?

Radek Vaňáč: Po dokončení školy som tri roky pracoval v ateliéri Cuboid architekti. Hneď ako doštudovala aj priateľka, ktorá je tiež architektka, odišli sme na stáž do Paríža. Predovšetkým sme si chceli ujasniť, čo nás bude v architektúre baviť a čo nám bude rozširovať obzory. Mali sme málo peňazí, skoro všetko sme dali za nájom. Aj napriek tomu sme žili skvele a veľmi rád na to spomínam. Najskôr som pracoval u Dominiqua Perraulta, čo bola drina pod tvrdým dohľadom. Bol som tam päť mesiacov ako stážista a robilo sa najmä na súťažných štúdiách. Drelo sa a malo to „drive“. Páčilo sa mi, ako bola skupina 6 – 8 ľudí schopná „vypáliť“ jeden kvalitný projekt za mesiac a pol. Potom som išiel k Jeanovi Nouvelovi. Tam sa „zlomil chlieb“ a s priateľkou sme si uvedomili (práve vtedy robila pre štúdio Lacaton & Vassal), že sa chceme vrátiť do Čiech. Dostali sme ponuku ísť do Juhoafrickej republiky či Spojených arabských emirátov, ale to by bolo na ďalšie štyri alebo päť rokov, čím by sme úplne stratili kontakt s Českom. Nebol by to už náš život, ale život nejakej veľkej stavby alebo nadnárodnej spoločnosti. Chceli sme sa venovať svojim projektom, a aj keď oveľa menším, tak najmä svojim vlastným. U Nouvela, hoci to bolo veľmi priateľské a oproti Perraultovi aj veľmi voľné prostredie, to stále bolo v zajatí veľkofiremných dogiem. Bola to továreň na architektúru. Ale aj tak som si odniesol dobrý zážitok – niekoľkých ľudí som tam napríklad naučil piť slivovicu. Tiež som však zistil, že práca v takej veľkej firme nie je úplne mojou „šálkou kávy“.
Pavel Nalezený: Pôvodne som chcel ísť do Číny alebo do Japonska. Plánoval som to vziať cez Britániu a neskôr pokračovať ďalej. Nakoniec som ale na ostrovoch na pár rokov zakotvil. Ako študent som tam chodil skoro každé prázdniny. Mali sme kapelu a potreboval som si zarobiť peniaze na bicie. Preto som cez leto chodieval pracovať do Británie, buď na farmu, alebo variť do kuchyne. Keď som si dorobil vysokú školu, využil som kontakt na nadnárodnú spoločnosť Jacobs Architecture, zameranú na verejnú sféru a inžinierske stavby. Bol som u nich asi trištvrte roka a nechával sa vtiahnuť do víru britskej metropoly. Londýn je veľká tlama, ktorá človeka doslova zhltne – a to sa stalo aj so mnou. Prijali ma do menšieho ateliéru ­Brooks/Murray Architects, v ktorom sme robili prevažne na konverziách bytových domov a víl pochádzajúcich zo 17. až 20. storočia. Pri tejto práci ste predovšetkým veľmi dobre museli poznať jazyk pôvodnej architektúry a to nové a súčasné potom bolo kladené do protikladu. V tomto sú Angličania veľmi dobrí.

Raketoplán vediete spoločne. Ako vznikla táto spolupráca?

P. Nalezený: Raketoplán som založil so svojím kamarátom Kubom Adamcom. Ten však po dvoch rokoch rozbehol vlastný ateliér so svojou ženou. Takže som musel zháňať nového „parťáka“. S Radkom sme sa trochu poznali už zo školy, po rokoch sme sa znovu stretli na večeri u nášho spoločného známeho. Zistili sme, že si v mnohých veciach dobre rozumieme. Prebrali sme naše hodnoty, dohodli sa a začali riešiť, kam sa s ateliérom uchýlime. S Kubom a neskôr s Radkom sme mali krásnu kanceláriu nad riekou v Liberci, kde nás pôvodne vzal náš kamarát architekt Petr Stolín. S mojou ženou sme vtedy žili vo väčšom byte v Prahe na Žižkove a tam sme dočasne „zaparkovali“ aj náš ateliér.
R. Vaňáč: Rekonštrukcia nášho ateliéru trvala päť mesiacov, čo je obdobie, za ktoré sa dodnes v určitom zmysle hanbím. Veci sa mali hýbať oveľa rýchlejšie. Do opráv ateliéru, v ktorom teraz sedíme, sme mali ísť s omnoho väčšou energiou.
P. Nalezený: Moja žena vtedy pracovala pri Jakubovi Cíglerovi, a keď prišla večer z práce, tak sme tam väčšinou ešte sedeli. Keď raz „maródila“, bol u nás Josef Velčovský. Išla si do kuchyne po tabletku a Pepa tam sedel v rozopnutej košeli. Myslím, že práve táto scéna nakoniec rozhodla o presunutí ateliéru z bytu do jeho súčasných priestorov.

Prečo názov Raketoplán?

P. Nalezený: Ten vznikol po pomerne dlhom hľadaní. Mne sa najskôr príliš nepáčil. Potom ale prišiel Petr Stolín a povedal, že ak si tento názov nezoberieme my, vezme si ho on. Tak sme si Raketoplán radšej nechali. Hľadali sme názov, ktorý by vyjadril, že chceme byť nositelia energie. Zdalo sa nám dobré, že „raketoplán“ je české slovo. Jeho význam je pre mňa okamih, keď sa všetci stretneme pri jednom stole a niečo spoločne vymýšľame. Spojenie mozgov, keď vzniká nejaký metavýsledok.
R. Vaňáč: Ja mám na tom mene rád rýchlosť a švih. Ale tie prichádzajú až po štartovacom pohybe, po výdaji energie. Mám rád, keď sa veci uchopia, akcelerujú, robia sa v tempe, ale aj v racionálnom zmysle. Najviac zo všetkého si vážim čas nás všetkých. Čas je, žiaľ, iba jeden. Kiež by bol aspoň jeden a pol, aby sme si mohli niečo dať bokom a potom si to ešte niekedy znovu pekne užili. V Raketopláne vidím hodnotu času a kvalitu, ktorú čas prinesie.

Ako sa pozeráte na súčasnú rezidenčnú architektúru? Ako sa líši prístup v tomto segmente v Česku a v zahraničí?

R. Vaňáč: V oblasti bývania vidím v Česku veľké rezervy a myslím, že sa ich zatiaľ príliš nedarí napĺňať. Chýba všeobecné povedomie o tom, ako priestor, ktorý vytváram sám pre seba, uchopiť aj s ohľadom na priestor spoločný. Mrzí ma, že si nevážime hodnoty našej krajiny. Na západe už hodnotu krajiny nemajú. Možno už na to prišli a snažia sa pre to niečo urobiť, ale za tú skúsenosť dosť platia. My ju teraz získavame. Túto situáciu ale rozhodne nevnímam ako nezmeniteľnú.
P. Nalezený: Po skúsenostiach s minulým režimom sa nemôžeme diviť, že sa ku krajine nevieme správať. Pripadá mi to ako vyhasnuté manželstvo, kde sa ľudia znovu učia mať radi seba samých. Bolo by skvelé, keby sme v sebe našli akúsi kultúru a dokázali postaviť napríklad novú dedinu, ktorá by bola skutočne dobrá. A pokiaľ to zatiaľ nezvládneme, mali by sme si aspoň dokázať stanoviť niektoré menšie ciele. Architekti by mali otvárať témy, ktoré sa budú aktívne riešiť. Je to práca na 50 – 70 rokov a my sme len na začiatku toho všetkého. Zaslúžili by sme si dobré vzdelanie. To je asi jediné, čo nás môže z toho vyviesť von. Ďalšou z ciest je aj konverzia, využívanie toho, čo už máme. K ďalším možnostiam patrí aj vhodné dopĺňanie zástavby – dedinskej aj mestskej. To sú úlohy, ktoré sa tu zatiaľ vo väčšej miere neplnia.

Vaším najznámejším projektom je obytná stodola, ktorá v roku 2014 získala cenu Grand Prix architektov. Ako funguje po niekoľkých rokoch prevádzky, ako sa v nej býva? Urobili by ste na nej s odstupom času niečo inak?

P. Nalezený: V stodole sa býva dobre. Ľudia by si ale mali najskôr dobre premyslieť, aký chcú pre svoj dom stavebný program. Aby sa potom napríklad neocitli sami v obrovskom dome. V stodole bývajú moji rodičia, dosť často je nás tam aj šesť, ba dokonca aj pätnásť. Či by som niečo urobil inak? Asi nie. Veľmi si vážim, že rodičia do takéhoto pomerne smelého životného rozhodnutia išli, že sú oveľa liberálnejší a odvážnejší než ja a možno aj ako celá naša generácia.

Keby ste mali vybrať jeden svoj tak­zvaný srdcový projekt, ktorý by to bol a prečo?

R. Vaňáč: Skôr než srdcový projekt sú to pre mňa niektoré momenty v priebehu našej práce. Napríklad sa mi páči jedna konkrétna miestnosť, stôl, lavička, výhľad… Alebo okamih odovzdania projektu. Pokiaľ by som si mal vybrať jednu konkrétnu realizáciu, asi by to bola Radničná pivnica v Liberci. Je to miesto, kde sa stretávajú ľudia, čo je definícia dobrého miesta podľa môjho vkusu. Keby som mal hovoriť o celistvom dotiahnutí vecí, bola by to zubná klinika v Jablonci.
P. Nalezený: V tej pivnici som sa bol nedávno najesť, ale nekontroloval som, či majú všetko správne zaskrutkované. A ten priestor funguje skvele. Je tam perfektná obsluha, krásne svetlá, dobrá atmosféra. So zubnou klinikou je to azda podobné, tiež sme ju navrhli pre ľudí. Architektúra by mala byť najmä zábava. Kto sa baví, cíti sa dobre.

Na akých projektoch pracujete v súčasnosti?

R. Vaňáč: Nedávno sme do priestoru starej vojenskej pekárne z konca 18. storočia v Olomouci navrhli pracovné prostredie pre grafických dizajnérov reklamnej agentúry Rency a jej spolupracovníkov. Onedlho po dokončení získala táto realizácia jednu z cien v súťaži Zasadačka roka. Iný, oveľa zaujímavejší výsledok našej práce sa dostavil omnoho skôr – obrátila sa na nás majiteľka objektu s ďalším projektom. Ide o väčší dom, ktorý práve navrhujeme do jednej prieluky v centre Olomouca.
P. Nalezený: Stále sa snažím prísť na iný názov než „polyfunkčný dom“, ktorý sa mi výrazne nepáči. Dole bude banka a vestibul, ktorý prepojí priestrannú piazzettu s ihriskom vo vnútrobloku. Bol to dlhé roky nevyužitý priestor, ktorý teraz mesto konečne sprístupní miestnym ľuďom. Bude tam veľká reštaurácia s kaviarňou, o poschodie vyššie laserová klinika, IT firma a nad tým všetkým ešte deväť bytov. V spoločných priestoroch vo vnútrobloku si ľudia budú môcť dať kávu a porozprávať sa. Nie je to polyfunkčný dom, je to mestský dom.

Aký je váš architektonický sen? Nejaký vysnívaný projekt, ktorý by ste chceli raz realizovať?

R. Vaňáč: Chcel by som urobiť niečo, čo moju budúcu rodinu poteší na celý život. Rád by som postavil niečo vlastnými rukami pre vlastnú rodinu. Zrekonštruoval jeden malý dom, ktorý uspokojí potreby viacerých ľudí vo viacerých životných etapách. Bol by to živý dom. Chcel by som pracovať s ľuďmi rôznych profesií na kvalitnom mestskom priestore, ulici, triede, ktorá sa dokáže patrične „obklopiť“ domami. A ako bude pokračovať, tak sa napojí do menšieho rozmeru ulice s rodinnými domami, povedie niekde do uličky smerom z dediny, ktorá sa nakoniec zmení len na chodník v lese. Rád by som vytvoril hmatateľný dôkaz toho, že naša práca je všeobjímajúce remeslo citlivo formujúce krajinu.
P. Nalezený: Vždy ma veľmi poteší, keď sa podarí objaviť alebo posunúť nejaký princíp. Prial by som si, aby sme také princípy skladali vedľa seba a občas sa nám podarilo vďaka tomu prísť na niečo podstatné. Myslím si, že našou úlohou je posúvať sa stále ďalej. Môžeme opakovať, ale predovšetkým musíme transformovať to dobré a neustále sa sami seba pýtať, či sme pre výsledok urobili dosť. Dobré veci sa často rodia pri stole, okolo ktorého sa zídu ľudia rôznych profesií a zamerania, robia si z niečoho „srandu“ a spoločne rozmýšľajú. Tak sa budeme posúvať ďalej. Keď si nenájdeme čas, budeme sa stále opakovať.

 

Radek Vaňáč (nar. 1983)

Radek Vaňáč (nar. 1983)
Štúdium architektúry začal na FA ČVUT, neskôr odišiel do Liberca, kde v roku 2010 absolvoval u architekta Jana Hendrycha. Po škole začal pracovať v ateliéri Cuboid architekti. V roku 2013 odišiel do Paríža, kde pracoval v ateliéri Dominique Perrault Architecture, potom u Jeana Nouvela. Od roku 2014 vedie s Pavlom Nalezeným štúdio Raketoplán. S priateľkou často lieta po našich i cudzích krajinách, hrá florbal a hokej.

 

Pavel Nalezený (nar. 1979)

Pavel Nalezený (nar. 1979)
Študoval na Stavebnej fakulte VUT v Brne a na FA ČVUT v Prahe. V roku 2006 promoval na Fakulte umenia a architektúry v Liberci. Po škole pracoval v anglických ateliéroch Jacobs Architecture a Brooks/Murray Architects. V roku 2008 založil s kamarátmi z libereckej školy spoločnosť Mjölk architekti, odkiaľ spoločne s Jakubom Adamcom v roku 2012 vyrazil na nekonečnú cestu Raketoplánom. Od roku 2014 vedie štúdio Raketoplán s Radkom Vaňáčom v ateliéri na Vinohradoch. Má ženu, dcéru, rád varí, cestuje, pozoruje, díva sa, číta, behá a hrá futbal.

Vybrané projekty – Raketoplán

Stodola, Benešov pri Semilách, 2013 Konverzia pôvodnej poľnohospodárskej stavby z polovice 20. storočia.

Stodola, Benešov pri Semilách, 2013
Konverzia pôvodnej poľnohospodárskej stavby z polovice 20. storočia.

 

Radničná pivnica, Liberec, 2014 Nová prevádzka reštaurácie libereckej radnice.

Radničná pivnica, Liberec, 2014
Nová prevádzka reštaurácie libereckej radnice.

 

Vila Osek, 2016 Podlhovastá rezidencia na veľkom pozemku so záhradou.

Vila Osek, 2016
Podlhovastá rezidencia na veľkom pozemku so záhradou.

 

Stodola Křemenica, Česká Sibíř, 2016 Konverzia starej kamenice.

Stodola Křemenica, Česká Sibíř, 2016
Konverzia starej kamenice.

 

Vault 42, Olomouc, 2017 Vstavba prevádzky „zdieľaných“ kancelárií do bývalých pekární z 18. storočia.

Vault 42, Olomouc, 2017
Vstavba prevádzky „zdieľaných“ kancelárií do bývalých pekární z 18. storočia.

 

Zubári nad Mlynom, Jablonec na Nisou, 2017 Nová zubná klinika na okraji historického jadra mesta.

Zubári nad Mlynom, Jablonec na Nisou, 2017
Nová zubná klinika na okraji historického jadra mesta.

 

TEXT: TEREZA JANIŠOVÁ
FOTO: LUKÁŠ PELECH, ARCHÍV ŠTÚDIA RAKETOPLÁN

Článok bol uverejnený v časopise ASB 5/2018.

Komentáre