Izolácia proti zemnej vlhkosti vzduchovou vrstvou

Izolácia vzduchovou vrstvou sa môže realizovať troma spôsobmi: vzduchovým priestorom, vzduchovou dutinou alebo vetracími kanálikmi.

Vzduchovým priestorom možno izolovať a presvetliť suterénne priestory podpivničených objektov.
Priestor musí byť vytvorený opornou stenou, ktorá je postavená v určitej vzdialenosti od vonkajšieho líca muriva suterénu, a vzduchovou medzerou medzi nimi. Oporná stena môže byť samostatne stojaca alebo čiastočne opretá o stenu suterénu pomocou príložiek (opierok). Vyhotovuje sa z materiálu, ktorý je odolný a pevný (tehly, betón, železobetón a kameň). Hrúbka opornej steny závisí od jej výšky, tlaku priliehajúcej zeminy, prípadne náhodného zaťaženia. Rovné steny z tehál môžu byť 30-centimetrové, oblúkové alebo zalomené 15-centimetrové. Lícnu i zadnú stranu steny možno omietnuť alebo škárovať cementovou maltou, čím sa zlepší jej nepriepustnosť a trvanlivosť. Dno opornej steny by malo byť 20 cm pod úrovňou vodorovnej izolácie suterénu, aby sa voda prenikajúca do vzduchového priestoru nedostala aj do suterénu. Zo vzduchového priestoru sa voda odvádza otvormi v stene do drenážneho potrubia, ktoré je umiestnené pozdĺž steny.

Širší izolačný priestor, ktorého účelom je tiež presvetliť priestory suterénu, sa nazýva anglický dvorček. Jeho prístupné dno má šírku aspoň 45 cm, v prípade hlbšieho dna 60 cm. Vzduchový izolačný priestor môže byť otvorený a doplnený zábradlím alebo prekrytý oceľovou mrežou.

Izolovanie suterénu vzduchovým priestorom má i svoje nevýhody, ako napr. oddeľovanie konštrukcie od vlastného muriva objektu alebo pri nefunkčnom drenážnom systéme zatopenie priestoru dažďovou vodou. Problémy sa môžu objaviť aj pri padaní lístia a pod.

Tieto úpravy možno realizovať ako súčasť novostavby alebo dodatočne ako sanáciu.
Alternatívne riešenia izolácie vzduchovým priestorom sú znázornené na obr. 1 a 2.

Obr. 1 a 2 Vyústenie vzduchového priestoru

Vzduchovou dutinou sa izolujú zvislé aj vodorovné plochy.
Zvislé plochy sa umiestňujú podobne ako vzduchové priestory na vonkajšom líci suterénneho muriva, v prípade dodatočného izolovania obvodových stien na vnútornom líci. Šírka dutiny, ktorá musí byť dobre odvetrávaná, je zvyčajne 15 až 30 cm. Vzduch sa privádza do dutiny na jednej strane prívodným prieduchom, ktorý ústi do obvodovej steny objektu vo výške 20 až 30 cm nad úrovňou upraveného terénu. Na opačnej strane steny na dne dutiny je odvádzajúci prieduch, ktorý vyúsťuje na priečelí čo najvyššie, prípadne až nad strechou, aby bol medzi prívodom a odvádzaním vzduchu čo najväčší výškový rozdiel a aby sa zabezpečila cirkulácia vzduchu. Dutinu môžu rozdeľovať opierky, v ktorých sú striedavo hore a dole otvory na prechod vzduchu, aby sa vetrali aj kúty. Zhora dutinu uzatvárajú betónové, prípadne železobetónové krycie dosky so sklonom 3 % od budovy. V obvodovej stene sa pred uložením dosiek vynechá ryha a škáry medzi doskami sa ošetria vápenno-cementovou maltou. Aby sa zamedzilo prenikaniu vlhkosti do steny objektu, ryha sa dvakrát natrie asfaltom.

Vodorovné izolácie vzduchovou dutinou sú vhodné pri nepodpivničených stavbách. Ich výhodou je súčasné využitie priestoru na rozvod inštalácií. Naproti tomu nevýhodou je vnikanie studeného vzduchu v zimnom období a s tým spojené zvýšené náklady na tepelné izolácie. Toto riešenie sa odporúča aplikovať tam, kde vlhkosť muriva nepresahuje rádovo 7 až 8 % hmotnostného obsahu vody v murive. Vyžaduje zvýšené priestorové nároky a je nevhodné tam, kde treba zachovať líce muriva v historickej podobe.

Izolácia vzduchovou dutinou sa vykonáva takisto ako súčasť sanačných prác.
Alternatívy izolácie vzduchovou dutinou sú znázornené na obr. 4 a 5.

Obr. 4 Izolácia vzduchovou dutinou	Obr. 5 Účinnosť vnútornej dutiny

Vetracími kanálikmi sa obyčajne dodatočne vysúša murivo nosných stien pôvodne neizolovaných alebo s poškodenými izoláciami.
Na vonkajšej strane muriva sú navŕtané šikmé kanáliky so sklonom 10 až 15°, do ktorých sa vyparuje vlhkosť z ostatných častí. Vzduch v kanálikoch sa nasýti, ochladí, stane sa ťažším a vyteká spodnou časťou kanálika von. Cirkulácia sa neustále opakuje, a to tým rýchlejšie, čím je vzduch vonku suchší. Kanáliky sú od seba vzdialené 50 až 100 cm, podľa množstva vlhkosti v murive. Do každého sa vyparuje vlhkosť z plochy ohraničenej polomerom asi 50 cm, a preto by sa tieto kružnice mali navzájom čiastočne prekrývať. Od vnútorného líca muriva majú byť kanáliky vzdialené približne 20 cm. Do navŕtaného kanálika sa osadí drenážna rúrka s priemerom 5 až 6,5 cm. Na lícnej strane muriva sa kanáliky prekryjú sieťkami z pozinkovaného drôtu alebo dierovaného hliníkového plechu. Konce kanálikov možno spojiť priebežnými vodorovnými kanálikmi pozdĺž vnútorného líca muriva, vďaka čomu sa urýchli výmena vzduchu a zlepší sa vysušovanie muriva. Riešenie je znázornené na obr. 6.

Ďalším variantom sú vodorovné diery v murive, ktoré ústia do zalomeného kanálika v líci muriva. Vzduch prúdiaci v kanálikoch odvádza vlhkosť z dier a prednej časti muriva. Kanálik začína asi 20 cm nad podlahou, mierne stúpa k druhému okraju steny, tu sa opäť zalomí a smeruje hore, vo vzdialenosti 30 až 60 cm sa znovu zalomí a smeruje v miernom stúpaní na začiatok steny. Vyústenie kanálika by malo byť čo najvyššie, aby prúdenie v ňom malo čo najväčší ťah. Ukončenie kanálika je vhodné viesť popri komínovom telese, ktoré zohrieva vzduch v kanáliku a urýchľuje tým cirkuláciu.

Vetracie kanáliky možno realizovať ako súčasť sanácie suterénneho muriva.

Uvedené vzduchové metódy sú zásadnými stavebnými opatreniami, ktoré si obyčajne vyžadujú zásahy do podláh, terénu a soklovej časti muriva. Sú vhodné najmä pri rekonštrukciách starších objektov a z hľadiska metodiky pamiatkovej ochrany nadväzujú na historické systémy, pokiaľ neznamenajú príliš veľké zásahy do muriva.