Architektúra, ktorá nepotrebuje monumentalitu. Dom smútku v Slovenskej Vsi vznikol s obmedzeným rozpočtom

Aj stavby, ktoré nevznikajú s ambíciou pútať pozornosť, môžu byť príkladom kvalitnej súčasnej architektúry. Dokazuje to nový dom smútku v Slovenskej Vsi, za ktorého návrhom stojí ateliér STOA architekti. V jeho návrhu sa spája citlivý prístup k historickému prostrediu, rešpekt k tradíciám aj premyslené architektonické riešenie.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

Niektoré typy architektúry sú prirodzene viac na očiach. Iné zostávajú takpovediac na okraji pozornosti, a to aj napriek tomu, že majú v živote miest a obcí dôležité postavenie. Často ide o stavby, ktorých kvalitu či nekvalitu si uvedomíme až vtedy, keď ich sami zažijeme a očakávame od nich pokoj, zrozumiteľnosť, dôstojnosť aj určitú mieru odstupu. 

Práve do tejto kategórie patria cintoríny a domy smútku. Na Slovensku sa na ne dlhé roky nazeralo čisto ako na funkčné priestory. V poslednom období sa však čoraz viac pozornosti venuje aj ich architektonickej a krajinárskej kvalite. Mení sa tak aj predstava o tom, čo môže takáto architektúra ponúknuť. 

Ateliér, ktorý má s podobnými stavbami skúsenosti 

Ateliér STOA architekti má vo svojom portfóliu viacero projektov tohto typu. V roku 2017 bola skolaudovaná prvá časť projektu Mestský cintorín Prešov – Šváby, ktorý sa svojho času dostal aj medzi diela nominované na cenu EU Mies Award. Kľúčovým prvkom návrhu bola kombinácia plôch pohrebísk a lesoparku. Základnú kostru vymedzujúcu sektory pohrebísk dopĺňa organická nadstavba v podobe mäkko modelovaného terénu. 

V rovnakom roku následne začala aj realizácia rekonštrukcie domu smútku, ktorý sa nachádza v areáli spomínaného cintorína. V roku 2024 bola pod taktovkou ateliéru STOA architekti dokončená aj revitalizácia verejného cintorína v Košiciach, konkrétne jeho predpolia a priľahlého parkoviska. 

Z mesta do obce 

Nedávno architekti predstavili aj jeden zo svojich najnovších projektov – novostavbu domu smútku v Slovenskej Vsi, ktorá doplnila historický cintorín v obci. Podľa autorov ide o príklad súčasnej verejnej architektúry, ktorej podobu formoval rešpekt k historickému prostrediu, tradičným stavebným princípom aj ekonomickým možnostiam investora. 

Začiatky projektu siahajú do roku 2020, keď obec oslovila architektonické štúdio s cieľom aktualizovať staršiu projektovú dokumentáciu z konca 90. rokov. Už po úvodných konzultáciách však bolo investorovi i architektom jasné, že lokalita si vyžaduje úplne nové architektonické riešenie. 

Východiskom návrhu sa stal charakter historického cintorína. „Prostredie formujú vzrastlé stromy, nepravidelný terén, pôvodné kríže a pozostatky starých hrobových miest. Hoci sa cintorín už niekoľko desaťročí nevyužíva na pochovávanie, naďalej predstavuje významnú súčasť historickej a priestorovej štruktúry obce,“ uvádzajú architekti. 

Miesto výstavby ako prvá výzva 

Pred samotným návrhom preverili v rámci štúdie celkovo 12 variantov umiestnenia objektu. Zvažovali pritom vzťah k historickým hrobovým miestam, existujúcej zeleni, prístupovým komunikáciám aj nadväzujúcemu novému cintorínu. Po dôkladnej analýze vyhodnotili ako najvhodnejšiu polohu pri západnom okraji historického cintorína. 

Zvolené umiestnenie umožnilo logicky usporiadať prevádzku budovy aj jej bezprostredné okolie. Architekti sa zároveň snažili obmedziť zásahy do pôvodného terénu a v čo najväčšej miere zachovať existujúcu zeleň. 

Medzi tradíciou a súčasnou architektúrou 

Samotný koncept dostal pracovný názov Naspäť k tradíciám. Autori pri jeho tvorbe vychádzali z jednoduchých tvarov tradičných vidieckych domov a hospodárskych stavieb, ktoré spojili s vertikalitou miestneho kostola. Výsledkom je pozdĺžna hmota so strmou sedlovou strechou so sklonom 59 stupňov. Práve jej výrazná geometria dodáva stavbe charakteristickú siluetu a umožňuje vytvoriť veľkoryso prevýšený obradný priestor. 

Napriek výraznému tvarovaniu pôsobí dom smútku pomerne nenápadne. Architekti sa vyhli historizujúcim prvkom a namiesto dekoratívnosti stavili na jednoduché proporcie, prírodné materiály a prirodzené svetlo. Dôležitú úlohu zohráva aj prepojenie interiéru s okolitým cintorínom prostredníctvom veľkých presklených plôch. 

Drevo v hlavnej úlohe 

Z konštrukčného hľadiska ide o jednopodlažnú nepodpivničenú drevostavbu, ktorej nosný systém tvorí drevená rámová konštrukcia. Obvodové steny využívajú stĺpy z lepeného lamelového dreva, pričom potrebnú tuhosť zabezpečujú drevené profily a OSB dosky. 

Objekt stojí na železobetónovej základovej doske uloženej na vrstve penového skla, ktoré znižuje tepelné straty do podložia. Nosnú konštrukciu zastrešenia tvorí drevený systém so strmými strešnými rovinami. Strechu uzatvára ľahká plechová krytina. 

Drevo sa pritom neobmedzuje iba na nosnú konštrukciu. Vnútorné nosné steny sú riešené ako drevené stĺpikové konštrukcie. Vonkajší plášť pokrývajú vertikálne lamely z tepelne upraveného dreva, ktoré fasáde dodávajú pravidelný rytmus. Ich usporiadanie zároveň vytvára abstrahovaný motív kríža, ktorý sa objavuje aj v interiéri v podobe surovej mosadze. 

Pri materiálovom riešení autori vedome počítali aj s pôsobením času. Drevená fasáda bude postupne sivnúť a prirodzene splývať s okolitými stromami či kamennými náhrobkami. Podobne sa bude meniť aj neošetrená mosadz, ktorá časom oxiduje, zatiaľ čo miesta, ktorých sa ľudia pravidelne dotýkajú, zostanú svetlejšie. 

Obradná sieň ako srdce dispozície 

Dispozičné riešenie prispôsobili architekti priebehu pohrebných obradov. Návštevníci vstupujú do objektu cez krytý nástupný priestor, ktorý tvorí prirodzený prechod medzi cintorínom a interiérom. Dominantou je prevýšená obradná sieň s kapacitou približne 50 osôb, vybavená dubovým mobiliárom, mosadznými detailmi a vyvýšeným chórom pre hudobníkov. 

Na hlavnú sálu nadväzuje menšia kaplnka určená na individuálnu rozlúčku, ktorú možno oddeliť posuvnými dverami. Samostatnú časť dispozície tvoria aj miestnosti na prípravu a uloženie zosnulého, zázemie kňaza, šatňa obsluhy, hygienické zariadenia a technické priestory. Prevádzkové zázemie má vlastný vstup, vďaka čomu sa jeho fungovanie nekrižuje s pohybom smútiacich. 

Dôležitou súčasťou návrhu je denné svetlo. Okrem presklených stien ho do interiéru privádzajú aj strešné okná, ktoré prirodzene osvetľujú priestor katafalku. Diaľkovo ovládané okná zároveň umožňujú prirodzené vetranie prostredníctvom komínového efektu. 

Posledná cesta pokračuje aj za stenami budovy 

Architektonické riešenie sa nekončí samotným domom smútku. Po obrade smútočný sprievod prechádza cez komornú rajskú záhradu a pokračuje po vyvýšenej drevenej lávke vedenej medzi stromami. Takto navrhnutá trasa umožňuje preklenúť pôvodné hrobové miesta bez rozsiahlych zásahov do historického terénu. 

Na lávku nadväzujú mlatové chodníky z miestneho kameniva, ktorých farebnosť korešponduje s liatou podlahou obradnej sály. Autori tak vytvorili prirodzené pokračovanie interiéru do exteriéru. Celá cesta zároveň sprevádza pozostalých postupnosťou priestorov s odlišnou atmosférou. 

Primeranosť ako jeden z hlavných princípov 

Pri návrhu zohrávali významnú úlohu aj finančné možnosti malej obce. Architekti preto hľadali riešenia, ktoré by zachovali požadovanú kvalitu bez zbytočne nákladných atypických prvkov. Namiesto drahého preskleného obvodového plášťa napríklad využili štandardné hliníkové okenné profily integrované do drevenej konštrukcie. 

Od partnerov ASB

Projektant: Výhody zateplenia s polystyrénom v porovnaní s inými materiálmi

Ako znížiť úniky tepla cez garážovú bránu?

Environmentálny prístup sa prejavil najmä v práci s krajinou, prirodzeným osvetlením a vetraním. Dažďovú vodu zo strechy odvádzajú do dažďových záhrad, ktoré podporujú jej zadržiavanie a postupné vsakovanie. Krajinárske úpravy tak okrem estetickej funkcie pomáhajú aj pri hospodárení so zrážkovou vodou. 

Od začiatku projektovej prípravy až po kolaudáciu v lete 2026 prešiel návrh viacerými úpravami. Niektoré pôvodne plánované prvky, napríklad mosadzný umieračik na fasáde či drevená zástena pred vstupom, zostali z ekonomických dôvodov nerealizované. Základná myšlienka projektu sa však nezmenila. Dom smútku v Slovenskej Vsi ukazuje, že dôstojná verejná architektúra nemusí byť monumentálna ani technologicky komplikovaná. 

„Projekt zároveň ukazuje, že aj menšia verejná investícia môže priniesť kvalitnú súčasnú architektúru, ak jej príprave predchádza dôkladná analýza miesta, jasne formulovaný koncept a konštruktívna spolupráca architekta s investorom,“ dodávajú architekti v závere opisu projektu, ktorého sila podľa ich vlastných slov spočíva v zdržanlivosti.