Keď malá stavba otvára veľké témy. V záhrade Divadla v Stodole vyrástla Šepkárska búdka

V bratislavskom Lamači vznikla Šepkárska búdka, drobná architektúra prepájajúca divadlo, záhradu a priestor na rozhovor. Dielo vytvorilo občianske združenie PRAKS spolu s účastníkmi sedemdňového workshopu. Stavba pracuje s drevom, hlinou, bambusom aj existujúcimi základmi po pôvodnom záhradnom sklade.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

Občianske združenie PRAKS organizuje od roku 2023 architektonické workshopy, v ktorých sa zameriava na hmatateľnú rovinu architektúry. Ich cieľom je oboznámiť účastníkov s praktickou stránkou architektúry, ako aj prehlbovať vzťah k nej aktívnou prácou na realizácii diela.

„Staviame na premyslenom experimente, rešpekte k lokálnemu a environmentálne zodpovednej tvorbe. Na slovenských školách architektúry podľa nás stále nedostáva praktická skúsenosť s materiálom, konštrukciou a stavaním taký priestor, aký si zaslúži. Vedieť stavbu nakresliť nestačí; potrebujeme rozumieť aj tomu, ako vzniká,“ približujú organizátori workshopov.

Od prednášok k realizáciám

Výsledkom workshopov sú rôzne drobné stavby a intervencie, ktoré sú realizované vlastnoručne spolu so študentmi architektonicky zameraných vzdelávacích inštitúcií. Praktická časť workshopov je zároveň doplnená rôznymi tematickými prednáškami.

„Naše aktivity prepájame aj s témami, ktoré architektúru presahujú. Otvorene hovoríme aj o pracovnej kultúre profesie – o tlaku na výkon, vyhorení či strachoch. Prebdené noci nad zadaním nepovažujeme za dôkaz talentu, múdrosti či nasadenia. Počas našich ,dumiek‘ (spoločného dumania) otvárame aj témy duševného zdravia, mäkkých zručností, etiky, feminizmu či vegánstva,“ dodávajú organizátori.

Sedem dní, 12 účastníkov a 4 000 eur

Šiesty ročník workshopu sa niesol v duchu spolupráce občianskeho združenia PRAKS a Divadla v Stodole. Výsledkom je dielo s názvom Šepkárska búdka. Drobná architektúra vznikla v bratislavskom Lamači, priamo v záhrade Divadla v Stodole. Stavba prepája dve odlišné funkcie. Počas kultúrnych podujatí slúži ako komorná exteriérová scéna, mimo predstavení ponúka návštevníkom divadla miesto na spomalenie, posedenie a dôverný rozhovor.

Realizácia diela prebiehala počas siedmich dní. Investičné náklady sa vyšplhali na 4 000 eur. Na výstavbe objektu sa podieľalo celkovo 12 účastníkov a účastníčok. „Pri spoločnej práci z nás postupne opadávali vrstvy tlaku na výkon a naučených póz, ktoré si často romantizujeme zo školy. Keď si všetci oblečieme montérky, sme si rovní a pri spoločnej práci, varení či oddychu na tráve sa z nás stáva partia kamošov,“ opisuje priebeh workshopu občianske združenie PRAKS.

Lamačská záhrada ako východisko návrhu

Divadlo v Stodole sídli v niekdajšej rodinnej záhrade pod lamačským lesom a tento charakter si podľa OZ PRAKS dodnes zachováva. Práve stretávanie intímneho, rodinného prostredia s verejným charakterom divadla sa stalo jedným z východísk návrhu. Polohu a pôdorysnú stopu stavby predurčilo deväť betónových pätiek po odstránenom schátranom záhradnom sklade.

Práve základy boli podľa organizátorov workshopu najväčšou technickou neistotou. „Pri sedemdňovej realizácii s minimálnym rozpočtom predstavujú zásadnú časovú, environmentálnu aj finančnú výzvu. Počas príprav sme zvažovali viacero polôh. Až v závere návrhu sme sa rozhodli využiť existujúce pätky po schátralom záhradnom sklade, ktorý sme ponúkli prostredníctvom inzercie za odvoz. Zistili sme, že približne pred 20 rokmi slúžili ako základy malého pódia pre rodinné podujatia,“ ozrejmujú.

Stav základov pritom overili až na začiatku stavebných prác. Ich opätovným využitím tak ušetrili čas, peniaze i materiál. Zároveň vďaka ich umiestneniu získala nová Šepkárska búdka polohu prirodzene orientovanú k átriu. „Jedno z najdôležitejších architektonických rozhodnutí tak nebolo o tom, čo nové postavíme, ale čo už nemusíme stavať nanovo,“ dodávajú.

Inšpirované divadelnou i japonskou históriou

Samotné dielo čerpá inšpiráciu z divadelnej histórie, archetypu stodoly a striedmej tesárskej tektoniky japonských brán. Dielo zároveň prináša princíp historickej šepkárskej búdky z javiska k návštevníkom.

Nosný systém tvorí päť stĺpov zo smrekových KVH hranolov, ktoré nesú sedlovú strechu a dve lavičky vykonzolované pomocou závitových tyčí. Jedna z lavičiek je orientovaná do spoločného átria, druhá do zarastenej záhrady s výhľadom na susedove kone.

„Dve lavičky oddelené čiastočne priehľadnou stenou umožňujú sedieť chrbtom k sebe aj tvárou v tvár. Bambusový výplet poskytuje čiastočnú anonymitu podobnú spovednici: prítomnosť druhého človeka vnímame, hoci mu nemusíme hľadieť do očí,“ približujú organizátori.

Od hliny až po bambusový výplet

Práve táto hranica medzi kontaktom a súkromím podľa ich vlastných slov môže viesť k odvahe vysloviť aj to, čo sa inde hovorí ťažko. „Šepkárska búdka stojí na rozhraní spoločenského átria a ovocného sadu, ktoré pôvodne oddeľoval plot. Počas prvého dňa workshopu sme ho otvorili, čím vznikol nový prístup do záhrady. Architektúra tak ponúka možnosť voľby – obrátiť sa smerom k spoločenskému dianiu a divadelnej scéne alebo k zarastenej záhrade, prírode a vlastným myšlienkam,“ dodáva OZ PRAKS.

Stena medzi lavičkami však nevyužíva len bambusový výplet. Naopak, vyznačuje sa rôznou mierou vizuálneho a fyzického kontaktu, od otvoreného spodného poľa cez polopriehľadný bambusový výplet až po plnú hlinenú výplň s jediným otvorom. Diagonálne prvky stavbu zavetrujú a slúžia ako bočné operadlá. Pohľadové latovanie podlahy a strechy je zo smrekovca.

Dôležitou vzdelávacou súčasťou workshopu bolo aj experimentovanie s materiálmi a so stavebnými remeslami. Bambusový výplet predstavuje podľa organizátorov cenovo dostupnejšiu alternatívu k vŕbovému prútiu. Hlinená omietka vznikla zo zmesi vody, hliny, piesku, slamy a konského trusu.

Široké uplatnenie

„Historická šepkárska búdka v divadle kedysi pomáhala hercom nájsť stratené slová. Tá súčasná vytvára priestor, kde ich môžu nachádzať aj samotní návštevníci – v dôvernom rozhovore či spoločnom zážitku z kultúry,“ dodáva OZ PRAKS v závere opisu projektu.

Od partnerov ASB

Bez certifikátu ani tehlu? Vyhradené stavby po novom

Protipožiarne pochôdzne sklo v historickom paláci: keď rozhodujú detaily

Na otázku, kde vo verejnom priestore by podľa nich mohli podobné objekty nájsť uplatnenie, odpovedajú pomerne rozsiahlo. „Podobné intervencie si vieme predstaviť v parkoch, komunitných záhradách aj na námestiach. A čo keby Šepkárska búdka vyrástla pred takou bratislavskou hlavnou železničnou stanicou? Uprostred hluku a pohybu by vznikol priestor na zastavenie a rozhovor. Nechceme, aby architektúra z prírodných materiálov zostala vyhradená lesu a vidieku. Drevo, hlina či remeselné techniky patria do súčasného aj budúceho mesta, no iba ich estetizácia z návrhu nerobí udržateľnú stavbu.“

V čase klimatickej krízy už podľa nich nemôže byť environmentálna záťaž len voliteľným kritériom. „O pôvode a množstve materiálov, uhlíkovej stope aj možnostiach opätovného využitia musíme uvažovať od prvého návrhového rozhodnutia, nie až pri výbere povrchov. Baví nás posúvať hranice nielen estetiky, ale aj etiky slovenskej architektúry. Veríme, že aj drobné stavby môžu otvárať veľké témy – o spotrebe zdrojov, starostlivosti o verejný priestor a zodpovednosti vytvárať miesta, v ktorých sa ľudia cítia bezpečne, vítaní a spolu.“