Broňa Tarnócy 
Tomáš Boroš z DOXA Architekti: Verejnému priestoru veľmi prospieva, keď je doň orientovaná kvalitná architektúra
Tvorba košického kolektívu DOXA stojí na neustálom procese objavovania kontextu a hľadania autentického architektonického názoru. Na pozadí kritického premýšľania o zavedených princípoch stojí snaha nezostať na mieste. Spochybňovanie vlastných postupov a sebareflexia sú spôsobom, ako si nevytvoriť ustálený rukopis, ktorý by sa sám stal cieľom. Rozprávali sme sa s Tomášom Borošom.
Vaše projekty často pracujú s „nedopovedanosťou“ a priestorom pre interpretáciu. Bol nejaký konkrétny projekt, pri ktorom ste mali pocit, že návštevník alebo používateľ dotvára dielo rovnako silno ako samotný architekt?
Architektúra je fascinujúca práve tým, že vytvára abstraktný rámec pre množstvo príbehov a situácií, ktoré nedokáže autor nikdy úplne kontrolovať. Počas projektu Sensitive about Brutalism v rámci EHMK 2026 v Trenčíne sme vytvorili jednoduchú intervenciu vo verejnom priestore. K existujúcim mestským prvkom sme umiestňovali zmenšené ľudské figúrky, ktoré sa hrali s mierkou priestoru – podobne ako brutalistická architektúra často pracuje s pocitom malosti človeka voči hmote stavby.
Táto jednoduchá intervencia vyvolala na sociálnych sieťach veľmi živú diskusiu medzi obyvateľmi mesta. Ľudia začali riešiť, prečo sa tam postavičky objavili, kto ich tam umiestnil a čo jednotlivé kompozície uloženia postáv znamenajú. Interpretovali ich vzájomné vzťahy, situácie či symboliku. Bolo fascinujúce sledovať, ako si verejnosť sama vytvára vlastné významy a príbehy. Veľmi nás bavilo tieto reakcie čítať. Neviem, či ide ešte stále o architektúru v tradičnom zmysle slova, ale vlastne mi na tom ani nezáleží.
Krajská knižnica v Prešove silne zarezonovala u verejnosti a získala i ocenenie CE ZA AR 2025 v kategórii Interiér. V čom podľa vás tento projekt najviac posunul vaše vlastné uvažovanie o architektúre?
Dlhodobo zastávam názor, že architektonický návrh nemusí byť nevyhnutne zrealizovaný na to, aby naplnil svoje poslanie. Pri projekte Krajskej knižnice v Prešove sa však toto moje presvedčenie začalo jemne otriasať. Prekvapilo ma, ako intenzívne verejnosť prijala pomerne jednoduché technické riešenie, ktoré sa nesnaží skrývať za prehnanú estetizáciu.
Knižnici sa dnes napriek nepriaznivej politickej situácii veľmi darí a stala sa obľúbeným verejným priestorom Prešovčanov. Vnímam obrovský dopad, aký tento priestor priniesol samotnej inštitúcii aj mestu. Nič z toho by sa nestalo, keby projekt zostal iba na papieri.
Stále si nemyslím, že nerealizovaná architektúra je menejcenná oproti realizovanej. Existujú projekty, ktoré majú význam aj ako idea alebo kritický komentár. Pri knižnici som si však veľmi intenzívne uvedomil rozdiel medzi potenciálom návrhu a reálnym spoločenským účinkom postaveného priestoru.
Moravská obec Zašová vypísala súťaž na zdravotnícke stredisko. Porotu ste zaujali nekonvenčným prístupom. Môžete ho bližšie priblížiť?
Zdá sa, že sme si už postupne zvykli na to, že bývame oceňovaní za trochu odlišný prístup. Pri návrhu zdravotníckeho strediska v Zašovej sme pracovali s témou rurálneho prostredia, domov a plotov. Dôležitou súčasťou návrhu bola existujúca zeleň, na ktorú sme sa snažili citlivo reagovať.
Vytvorili sme dve rozdielne záhrady. Jedna fungovala ako exteriérová čakáreň pre pacientov polikliniky, druhá bola intímnejšia a určená pre lekárov a personál. Zaujímala nás predstava zdravotníckeho zariadenia nie ako sterilného objektu, ale ako miesta, ktoré dokáže vytvárať pokojné a prirodzené prostredie pre ľudí. Návrh sme oplotili konštrukciou, ktorá mala záhradu zadefinovať, no nie uzatvoriť. Priestory záhrad mali byť stále otvoreným verejným priestorom.
Nie je to tak dávno, čo ste sa spomedzi 33 prihlásených tímov do architektonickej súťaže na Centrum kultúry Kežmarok umiestnili na 4. mieste. Aký význam prisudzujete tejto téme?
Keďže sa v ateliéri dlhodobo venujeme verejným stavbám a verejným priestorom, toto zadanie nám bolo veľmi blízke. Zároveň sme mali pocit, že rozsah navrhovaného programu bol pre mesto veľkosti Kežmarku možno až príliš veľkorysý.
Navrhované spoločenské sály sme preto mierne zmenšili a namiesto jedného dominantného objemu sme vytvorili kompozíciu menších stavieb osadených vo verejnom priestore. Snažili sme sa doplniť existujúcu urbanistickú štruktúru mesta a vytvoriť prirodzenejší vzťah medzi novou architektúrou a okolím.
V určitom zmysle bolo trúfalé urbanisticky nadväzovať na jedny z najvýznamnejších stavieb v meste, no práve takéto výzvy sú pre nás zaujímavé. Dôležité bolo nevytvoriť izolovaný objekt, ale súčasť mestského organizmu. A to sa nám podarilo.
Zvíťazili ste v súťaži o návrh slovenského pavilónu pre Pražské Quadriennale 2023. Váš projekt „Domov je teplo“ bol vybraný do sekcie Zemí a regiónov. Prosím, môžete tento projekt a jeho význam priblížiť?
Táto skúsenosť bola úplne odlišná od všetkého, čo sme dovtedy robili. Už dlhšie sme mali chuť navrhnúť divadelnú scénu, preto sme sa do súťaže prihlásili. Pražské Quadriennale má pre scénografiu podobný význam, aký má Benátske bienále pre architektúru.
Po postupe do druhého kola sme prizvali do tímu sochára Michala Machcinika a zakladateľov Divadla Na Peróne z Košíc. Reagovali sme na tému quadriennale – „Rare“, teda niečo vzácne, zriedkavé alebo surové. Zaujímala nás problematika osobného priestoru, blízkosti a vzdialenosti medzi ľuďmi.
Navrhli sme plnú polystyrénovú kocku s rozmermi 4 x 4 x 4 metre. Počas celého trvania podujatia performeri postupne vytvárali v jej hmote dutiny, vyrezávali a vyhlodávali vlastné priestory, vstupovali do kontaktu s návštevníkmi a menili charakter objektu. Pavilón tak nebol hotovým dielom, ale neustále sa meniacim procesom.
Počas trvania quadriennale náš pavilón z hornej strany snímala termokamera. Tá premietala tepelné stopy, ktoré vznikali pri aktivite performerov na obrazovku za pavilónom. Teplo evokujúce domov vzniká pri aktivite a snahe vytvoriť si osobný priestor. Aj táto aktivita má však svoje hranice, keď pri prílišnej snahe prehrievame náš spoločný domov – našu planétu.
Projekt mal mimoriadne silný ohlas a rezonoval aj v zahraničných médiách dlho po skončení podujatia. Intenzita zážitku bola pre niektorých návštevníkov natoľko silná, že si podobu pavilónu nechali vytetovať. Pre nás to bol dôkaz, že architektúra alebo priestorová inštalácia môžu fungovať aj ako veľmi osobná skúsenosť.
Ako vnímate súčasný stav verejných priestorov?
Vzťah k verejnému priestoru a k spoločnému vlastníctvu bol výrazne deformovaný počas minulého režimu. Dodnes sa z toho ako spoločnosť spamätávame a ešte dlho budeme. Veľmi často nevieme verejné priestory ani stavby systematicky udržiavať. Údržba verejných budov v mnohých prípadoch u nás prakticky neexistuje.
Často sa opakuje rovnaký scenár – priestor sa nechá postupne chátrať až do momentu, keď je v takmer dezolátnom stave, a následne sa kompletne prerobí, neraz do horšej podoby, než mal jeho pôvodný návrh. V Košiciach sme tento proces zažili už viackrát a je to veľmi smutné sledovať. Samozrejme, situácia sa postupne mení a vznikajú kvalitné verejné priestory aj citlivé rekonštrukcie. Z môjho pohľadu je však tento proces stále príliš pomalý.
A ako vnímate stav občianskych stavieb?
Žiaľ, správcovia väčšiny verejných stavieb – mestá, obce či samosprávy – dnes často nie sú v dobrej kondícii. Dlhodobo nefunguje systematické plánovanie ani kvalitná projektová príprava. Neustále sa opakuje situácia, keď sa objaví grant alebo výzva, no neexistuje pripravený projekt, a preto treba všetko riešiť narýchlo. Výsledkom býva tlak na čas, absencia architektonickej súťaže a často aj nižšia kvalita výsledku.
Máme skúsenosť aj s českým prostredím, kde sme sa k viacerým verejným zákazkám dostali cez otvorené architektonické súťaže. Celý proces, komunikácia aj rešpekt voči profesii architekta sú tam podľa našej skúsenosti na výrazne vyššej úrovni. Architektonická súťaž tam nie je vnímaná ako komplikácia, ale ako prirodzený nástroj na hľadanie kvalitného riešenia.
Je možné vytvoriť zaujímavú a kvalitnú kooperáciu medzi stavebnými dielami a verejným priestorom? Ako najlepšie?
Samozrejme, že áno. Ideálne je, keď má autor možnosť pracovať nielen s budovou, ale aj s verejným priestorom v jej okolí. Nestáva sa to často, no pri projekte Bieleho domu v Košiciach sme mali práve túto možnosť.
Verejnému priestoru veľmi prospieva, keď je doň orientovaná kvalitná architektúra a keď medzi budovou a mestom vzniká prirodzený vzťah. Skvelým príkladom je podľa mňa Kulturpark v Košiciach, kde sa podarilo vytvoriť fungujúce prepojenie medzi architektúrou, verejným priestorom a každodenným životom mesta. Verejný priestor by tak nemal byť iba zvyškom medzi budovami, ale rovnocennou súčasťou architektonického návrhu.
