Terunobu Fujimori: Hľadám najmenší priestor

Prvý krok k originalite

O prepojenie architektúry s prírodou sa snažil už kdekto, no výsledky sa väčšinou redukovali na estetické pôsobenie prírody v rámci architektonického objektu. Fujimori sa snaží ísť ďalej. Vedu a techniku doslova zaobaľuje prírodou. Odmieta priemyselné výrobky a pracuje výlučne s prírodnými materiálmi (stromy, stromová kôra, kamene, zem, drevené uhlie) pri zachovaní ich prirodzenej tváre. Aj preto ich často využíva v surovej podobe.

Už pri svojej prvej stavbe – Jinchokan Moriya Historical Museum v jeho rodnej dedine Moryia – štiepal drevo podľa tradičných japonských techník. Hoci konštrukcia je betónová, jej povrch pokryl kameňom, drevom, hlinou, rastlinami a trávou. Dovnútra – do jej stredu – umiestnil kamenný oltár na obety božstvám, po bokoch zase drevené stoly, ktoré vytvoril z jedného kusa dreva.

„Dedina sa totiž nachádza pod úpätím hory vysokej 1 650 metrov a – podobne ako ostatné vysoké kopce – ju obývajú podľa šintoistickej viery božstvá,“ vysvetľuje prítomnosť oltára Fujimori, ktorý sa k tomuto náboženstvu hlási.

Beetle’s House – Terunobu Fujimori, Tokyo, Japan from Victoria and Albert Museum on Vimeo.

„Samotné múzeum malo obsahovať vzácny materiál, ktorý zhromaždil vtedajší šintoistický kňaz. Pochopil som však, že môj dom musí byť inakší. Nechcel som vychádzať z postupov modernej architektúry, ale zároveň som odmietol kopírovať tradičné japonské staviteľstvo. Po dlhších úvahách a meditáciách som prišiel k bodu, keď som sa dokázal zbaviť vplyvov tohto sveta.“

Vznikla tak architektúra, ktorá nie je typická pre žiadnu krajinu na svete a na prvý pohľad ani nie je zrejmé, z akého obdobia pochádza. S odstupom času sa aj samotnému Fujimorimu zdá jeho prvotina zvláštna, pričom aj domáca architektonická scéna ju v tom čase prijala zdržanlivo. Veď čo s takou architektúrou, ktorá sa nedá zaradiť? Autority Ando a Itó však podporili tvorivý experiment uznávaného historika a z Fujimoriho sa postupne stával aj rešpektovaný architekt.

Strechu na Tsubaki-jo – čiže na zámku Tsubaki – pokrýva hustý trávnik.		Ku-an je ďalším čajovým domom, ktorý Fujimori dokončil v roku 2003.

Od histórie k praxi

Terunobu Fujimori je profesorom na Tokijskej univerzite a špecializuje sa na pôsobenie českých architektov v Japonsku pred II. svetovou vojnou. Zaoberal sa Janom Letzelom, Bedřichom Feuersteinom a Antonínom Raymondom, ktorí sú spolu s Američanom Frankom Lloydom Wrightom v Japonsku dôležitými autormi a míľnikmi vo vývoji miestnej architektúry prvej polovice 20. storočia. Pri mene Jana Letzela pripomeňme, že ide o autora Priemyselného paláca v Hirošime, ktorý ako jediný – vďaka konštrukcii – prežil atómový útok.

Spomenutí traja českí architekti boli príčinou aj niekdajšej Fujimoriho návštevy ešte socialistického Československa. „Praha sa za tých vyše dvadsať rokov zmenila na nepoznanie – a to v dobrom. Keď som v nej nedávno bol, takmer som ju nespoznával,“ odpovedal architekt na otázku ASB o dojmoch zo súčasnej metropoly ČR počas tlačovej konferencie v Turíne. „Bol som tam tesne pred novembrom 1989 a akoby ju obťahovala sivá atmosféra, hoci jej potlačená krása sa ani vtedy nedala prehliadnuť. Dnes je Praha plná ľudí, hrá všetkými farbami. Pribúda aj súčasná architektúra. Iste, mne ako historikovi architektúry veľmi imponuje jej narábanie s architektonickými pamiatkami. Zachovávanie stôp minulosti je aj pre mňa tým najdôležitejším motívom.“

A čo Fujimoriho priviedlo k architektúre? „Náš rodinný dom,“ odpovedá. „Mal už vyše dvesto rokov a moji rodičia sa rozhodli, že ho zrekonštruujú. Otec ho chcel mať nový, takže ho dal rozložiť a postaviť nanovo – pravda, v štýle klasickej japonskej architektúry. Renovoval ho môj strýko, ktorý u nás nejaký čas aj býval. V priamom prenose som si pričuchol, aké to je, stavať dom, a doteraz ma táto vôňa neopustila. Navyše, gény som mal aj po maminej strane, ktorá pochádzala zo starej tesárskej rodiny.“

Kjokušó kúkan

Kjokušó kúkan, čiže hľadanie najmenšieho priestoru. Terunobu Fujimori si povedľa začlenenia prírodných materiálov a rastlín do architektúry pridal aj túto tému medzi svoje tvorivé leitmotívy. Pri skúmaní typológie čajového domu, ktorý sa v Japonsku pokladá za tzv. masterpiece staviteľského umenia, sa rozhodol hľadať minimálny priestor. Stáročia udržiavaný kánon pitia čaju mu na experiment ponúkal ideálny priestor. Aký malý však môže byť priestor, aby si udržiaval ešte svoje architektonické kvality a zároveň vyvolával v ľuďoch príjemnú náladu?

„V prvom rade treba poznať pravidlá, ktoré sú pre čajový dom podstatné,“ odpovedá Fujimori. „Priestor musí byť malý a vo vnútri musí byť miesto na oheň, čo symbolizuje ľudské obydlie. Samozrejme, musí tam byť miesto pre hosťa, ale potom je to už o tvorivej slobode. Inými slovami, jednotlivé prvky sú dané, s priestorom si však môžem robiť čo chcem.“

Pred štyrmi rokmi realizoval Fujimori čajový dom s názvom Takasugi-an House (vo voľnom preklade Veľmi vysoký čajový dom), ktorým ostatným vyrazil dych. Umiestnil ho na vrcholky dvoch gaštanov, ktoré zasadil do poľa. Dom sa ocitol vo výške 6 metrov, a japonský architekt sa tak definitívne zbavil noriem architektúry minulého storočia. „Tak nanajvýš pol roka,“ odpovedá architekt na otázku dĺžky takejto stavby, ktorá sa kompletne stavala ručnou cestou. „Dôležitý je však zohraný tím mojich spolupracovníkov a komunikácia s klientom, ktorý musí už vopred presne špecifikovať, čo odo mňa chce.“

Žiadna imitácia dreva rafinovanou železobetónovou konštrukciou. Všetko je nefalšovaná príroda, ktorú spolu s Fujimorim formujú tradiční japonskí tesári. Architekt však zdôrazňuje, že ani zďaleka nie je jediný japonský architekt, ktorý pracuje s drevom. „Ando alebo Isozaki tiež majú skúsenosti s drevom,“ prízvukuje Fujimori. „Vlastne, všetci japonskí architekti pracujú s drevom. Záleží len na miere ich nápadov a remeselníckej zručnosti ich tímu.“

Nedávno vyšla v angličtine dlho očakávaná kniha o čajových domoch, ktorú Fujimori pripravil so spomenutými kolegami Andom a Isozakim. Obsahuje state o histórii čajových domov a čajovom obrade. Zaoberá sa aj majstrom zo 16. storočia Sen No Rikyu, ktorý je zakladateľom tejto kultúry a, samozrejme, sleduje najnovšie príspevky svetových architektov na túto tému.

Iné myslenie

Fujimori však so svojimi domami nelieta len v korunách stromov. Občas zosadne aj na zem a výsledkom je napríklad skvelý japonský pavilón na architektonickom bienále v Benátkach spred dvoch rokov. Do jeho priestoru ste sa museli prestrčiť úzkou dierou a, pravdaže, vyzutí. Všade sa nachádzala vôňa dreva a harmónia rozloženia interiérových predmetov. Minimálny priestor sa zrazu poskladal do vzťahov, ktoré boli blízke aj európskemu mysleniu.

Posadnutosť súčasného stredoeurópskeho stavebníka za metrami štvorcovými sa zrazu zrelativizovala iným myslením. Takým, ktoré chce poskytnúť súčasnú alternatívu prirodzeného prístupu.

Súčasťou japonského pavilónu bola aj výstava Architektúra Terunobe Fujimori a ROJO – neznáma japonská architektúra. Povedľa prezentácie svojej originálnej a do značnej miery aj experimentálnej architektúry predstavil aj teoretickú prácu skupiny ROJO, ktorú založil pred vyše dvadsiatimi rokmi. Nepoznané stránky súčasnej architektúry v Japonsku tak ešte viac vyplávali na povrch a Fujimori sa stal jej neoficiálnym guru. Sám by si však toto prirovnanie určite nedal.

Chce totiž len jedno – cez svoje ojedinelé objekty sprostredkovať ľuďom príjemné pocity a vytvoriť silné zážitky.

Ľudo Petránsky
Foto: Akihisa Masuda