„Raz budeme všetci v mestách,“ hovorí jubilejné Bienále architektúry v Benátkach

Päťdesiatročný profesor architektúry a urbanizmu na Londýnskej škole ekonomiky a politických vied Richard Burdett vie o mestách svoje. Veď niekoľko rokov bol aj poradcom starostu Londýna pre architektúru, čo je veľmi výhodný predpoklad pre to, aby ustriehol leitmotív prestížnej udalosti. Podarilo sa mu to najmä v priestoroch Corderie dell`Arsenale, kde mal k dispozícii 300 metrov dĺžky. Burdett si k tomu vybral 16 svetových megapolisov z rôznych kontinentov a vyskladal pôsobivú mozaiku, ktorá nenudila bežných divákov a zároveň neurazila naslovovzatých odborníkov. Kontrasty, symbióza, rozdiely, štatistiky, konštatujúce slogany, ale aj krutá realita, či príjemná poetika – to všetko prinieslo jeho Metamesto chápané v širších urbanistických koncepciách tvorby miest. „Všetko spolu súvisí, ale zároveň má od seba veľmi ďaleko,“ komentuje Burdett svoju expozíciu, ktorou nastolil otázky o prítomnosti, ale aj o budúcnosti mesta. Najzákladnejšie štatistiky tvrdia, že pokiaľ v minulom storočí žilo v mestách 10 % obyvateľov, v roku 2050 to už bude 75 %, čiže okolo 8 miliárd ľudí. „A to je prognóza, pri ktorej nemôžu byť architekti a urbanisti ľahostajní,“ pokračuje Burdett. „Áno, chceli sme položiť otázky – o globalizácii mesta, urbanizovanom spôsobe života, ale najmä o pochopení života ľudí v tomto priestore. Neustále sa hovorí o návratoch k prírode, ale tendencia je iná – mestské štruktúry sa zlievajú a vytvárajú nové aglomerácie.“

Samozrejme, Burdettovi v jeho skladbe jubilejného bienále pomáhali aj ďalší renomovaní kolegovia, ktorí doplnili vydarený obraz toho najdôležitejšieho, čo sa na poli architektúry deje. Nechýba ocenenie uznávaným tvorcom (Richard Rogers získal Zlatého leva za celoživotné dielo), prezentácie progresívnych laboratórií architektúry (OMA + AMO, Berlageho inštitút v Rotterdame), futuristické vízie (Royal College of Art v Londýne), digitálne databanky, politické a sociologické presahy, vizuálne strhnutie pozornosti cez aktuálne médiá, ale aj relaxačné meditácie s úvahovým podtónom.

V tomto smere zaujali dve sprievodné výstavy Burdettovej koncepcie, a to Cities of Stone v kurátorstve Claudio d’Amato a City-Port, ktorú pripravil Rinio Bruttomesso. Obe rozvíjajú tému bienále cez dva aspekty a na pôdorysoch juhotalianskych miest. Zaoberajú sa vyhliadkami obnovy celkovej krajinnej architektúry a zároveň reflektujú vzťahy medzi mestami na mori a ich prístavmi. V tomto kontexte rezonuje aj talianska celonárodná diskusia, ktorá sa sústreďuje nielen na rozvoj zaostalejšieho južného Talianska, ale aj na historické miesta tejto krajiny na Apeninskom polostrove.

A čo národné pavilóny v Giardini? Tie si už tradične vybrali ústrednú tému len za prostriedok vlastnej koncepcie, ktorá problémy mesta akcentovala iba veľmi vzdialene. Občas sa stalo, že vzdialenejšia rezonancia nebola na škodu a do popredia vystúpil podnetný experiment – ako v prípade Francúzskeho pavilónu, ktorého tvorcovia na čele s architektom Patrickom Bouchainom tému Metamesto premenili na Métavilla , kde architekti aktívne počas trvania Bienále pracovali, žili a vystavovali. V japonskom pavilóne zase surrealistický architekt Terunobu Fujimori predstavil neznámu japonskú architektúru a mestá vo vlastnej, trochu surrealistickej interpretácii, ktorá sa ponárala do hraníc snových vízií. Naopak, s konzervatívnejším konceptom prišli škandinávske krajiny, ale prekvapujúco aj Holanďania, ktorí predstavili historický prierez urbánnymi štúdiami Amsterdamu. Spojené štáty zase nemohli obísť traumatickú udalosť uplynulého roku, ktorou bol hurikán Katrina a ním prelomené hrádze mesta New Orleans. Projekt štúdia Eight Inc. zo San Francisca vedeného Timom Kobe sa logicky zaoberal obydliami – Building on Higher Ground – vzdorujúcim živelným pohromám.

Česko-slovenský pavilón tentoraz obsadili len naši západní susedia. Radomíra Sedláková a architekt Ivan Kroupa vystavujú Metacity CZ – spoločný projekt školského ateliéru Ivana Kroupu na FA ČVUT a profesného ateliéru Ivan Kroupa Architekti. Ak aj zhovievavo vynecháme jeho hodnotenie, ktoré sa nestretlo s veľkým odborným záujmom a diváckym pochopením, na škodu veci zostáva neúčasť slovenského tvorcu, ktorú spôsobilo problémové vypísanie súťaže.

Workshopy, stretnutia s hviezdami svetovej architektúry počas trojdňovej vernisáže Bienále, množstvo sprievodných akcií – to všetko boli kroky organizátorov smerom k popularizovaniu architektúry. Bez veľkých gest, ale s o to väčším efektom. Podľa tlačovej hovorkyne Lucii Veronesi svedčí o tom nadpriemerná návštevnosť, ale aj reakcie publika, samozrejme, v názorovej rozmanitosti, ale vo väčšinovej zhode o potrebe tohtoročného Bienále. Nie všetko bolo ideálne, ale náznaky rozpakov sa eliminovali naliehavosťou výpovede.

Téma mesta sa vybrala správne a zdôraznila jeho súčasnú naliehavosť. Jej obsah má množstvo kapitol a riešení. Záleží aj na architektoch, aby príbehy miest získali novú tvár a priliehavejší kabát pre ľudí, ktorí ich svojím životom píšu.