V obci Bodružal nedaľeko Svidníka nedávno dokončili pomník pre padlých vojakov prvej svetovej vojny. Leží na existujúcom obecnom cintoríne v tesnej blízkosti dreveného artikulárneho kostolíka, ktorý je zapísaný do zoznamu kultúrnych pamiatok. Pohrebisko tvorí spolu 39 masových hrobov, kde je pochovaných 400 vojakov rakúsko-uhorskej a ruskej armády. Susedstvo s dreveným kostolíkom do značnej miery ovplyvnilo aj celkový výraz bodružalského pohrebiska.
Prijatím dohovoru o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva z roku 1972 na úrovni UNESCO vyvrcholilo dlhoročné úsilie chrániť v celosvetovom rozsahu najhodnotnejšie prírodné a kultúrne objekty a lokality našej planéty. Prvé tri slovenské lokality – Banská Štiavnica a technické pamiatky okolia, Spišský hrad a pamiatky okolia a Vlkolínec pri Ružomberku – boli zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO roku 1993. Roku 2000 sa k nim pripojilo historické jadro mesta Bardejov. Aký je však praktický význam tohto zápisu pre dané lokality?
V roku 1970 sa vo Vysokých Tatrách uskutočnili lyžiarske majstrovstvá sveta v klasických severských disciplínach. Boli dôvodom na to, aby sa vybudovalo viacero zariadení, ako napr. obnova zubačky z Tatranskej Štrby na Štrbské Pleso s novými stanicami, hotely Patria a Panoráma, Park-hotel, hotel Bellevue, budovy Čedoku a Horskej služby, obchodný dom atď. K dominujúcim objektom však patrili skokanské mostíky a hotel FIS na Štrbskom Plese, ktoré vytvorili základné prvky nového lyžiarskeho areálu, ktorý sa v tom čase stal pýchou Slovenska.
Dubajský hotel Mall of the Emirates, ktorý patrí reťazcu Kempinski, je známy tretím najväčším krytým svahom s prírodným snehom na svete s rozlohou približne troch futbalových štadiónov. Nedávno mu udelili dve prestížne medzinárodné ceny: Zlatý kľúč v 27. ročníku podujatia v kategórii Najlepší dizajn hotela a Najlepšia izba. Ceny, ktoré sponzorujú americké časopisy Interior Design a Hotels, budú odovzdané 12. novembra v New Yorku. Autor interiérov, veľká firma Wilson and Associates, získal cenu v rôznych kategóriách už viac ako 20-krát.
S francúzskou dizajnérkou Matali Crasset sme sa stretli v Bratislave na Clubovke v októbri tohto roka. Svojou tvorbou i netypickým účesom rozvírila na pôde Erdödyho paláca v Starom Meste vášnivú diskusiu. Cieľom jej dizajnérskej práce je totiž oslobodzovanie od zaužívaných stereotypov, ktoré riadia náš život. Nečudo, že sa stretáva s klientmi, ktorí vyhľadávajú experiment, ako napríklad Hotel Hi vo francúzskom Nice. Svoj originálny pohľad na každodenný život pretavuje nielen do tvorby nábytku, ale aj interiérov či scénografií, ktoré s dizajnom úzko súvisia.
Prístavbu múzea Nelson-Atkins v Kansas City, otvorenú tento rok v lete, mnohí považujú za to najlepšie, čo sa v segmente múzeí a galérií vôbec postavilo od prestavby elektrárne Bankside na Tate Modern v Londýne (Herzog & de Meuron, 2000). Na prístavbe kansaského múzea od newyorského architekta Stevena Holla (SHA) je zaujímavé najmä špecifické osadenie v teréne a vzťah k neoklasicistickej budove z roku 1933 s výstavnou južnou fasádou. Zdanlivo prosté, v skutočnosti však asymetrické tvary prístavby, meniacej sa cez deň podľa svetelných podmienok a v noci žiariacej v deviatich odtieňoch, dopĺňajú mimoriadne dlhú, masívnu budovu s troma iónskymi portikmi. Zároveň ju nechávajú vyniknúť – vžité pohľady na budovu nezanikli.
Dostatok času je pre mnohých luxus, ktorý si – možno ani nevediac prečo – odriekame. Každú ušetrenú minútku venujeme behu za šetrením času na ďalšie okamihy – a napokon napriek tomu, či možno práve preto, na samotný život nejak neostáva čas. Tí najuvážlivejší si ho však doprajú. Mať čas na seba, na priestor, ktorý nás obklopuje, je totiž ekvivalentom kvality života. Dobrá architektúra a dostatok času idú v nedávno zrekonštruovanej Ville Nečas v Žiline ruka v ruke. Nielen tým, že si tvorcovia konceptu našli čas špekulovať, zhovárať sa, spoznávať potreby a cítenie klienta, ale aj preto, že vďaka tomuto prístupu vznikol architektonicky zaujímavý a „nerýchlený“ priestor reštaurácie, vinotéky, salónikov a hotela, v ktorom si návštevník rád posedí pri rozhovore, začíta sa do dobrej knihy či si len tak vychutná dobrú kávu pozerajúc von z okna.
Hrad Ľupča nefiguruje medzi najväčšími hradmi na Slovensku, no svoju popularitu stavia na pevnejších hradných múroch: dlhovekosti a zachovanosti. Jeho dejiny sa podľa nových výskumov začínajú v polovici 13. storočia, čo znamená, že je jedným z najstarších kamenných hradov na Slovensku. A čo sa týka stupňa zachovanosti, „podobne zachované sú iba Oravský hrad, Zvolenský zámok a Krásna Hôrka,“ hovorí Ivan Gojdič, ktorý viedol architektonický výskum Hradu Ľupča. Od kráľovského hradu cez sídlo rehoľného rádu mníšok až po reprezentačné priestory súčasného investora. Priam vzorová premena funkcií a kvalitná rekonštrukcia, ktorá je stále v procese.
Amsterdamská verejná knižnica, ktorú otvorili na začiatku júla, je budova superlatívov. Nezvyčajné je samotné prostredie. Stavenisko s rozlohou 21 hektárov na Ostrove východných dokov v bývalom prístave je jedným z najväčších súčasných projektov reštrukturalizácie mestských celkov v Európe. Okrem knižnice, ktorá je prvým dokončeným objektom z plánovaných desiatich a zároveň najväčšou verejnou ustanovizňou tohto druhu v Európe, má primát aj hotel s 550 izbami, ktorý bude stáť na západnom okraji ostrova. Bude najväčší v Holandsku.
Okrem prírodných krás, zdrojov a turisticko-rekreačných stredísk sú kultúrne pamiatky najväčším bohatstvom krajiny. Môžu spríjemňovať život obyvateľom aj návštevníkom z domova i zo zahraničia. Je známe, že na Slovensku si neuvedomujeme v dostatočnej miere pamiatkovú hodnotu a zahraniční návštevníci o nej vedia len málo. Podľa slov RNDr. Ľuboslava Škovieru z Pamiatkového úradu SR je však už známych niekoľko príkladov znovuobjavenej pamiatkovej hodnoty. V ostatnom čase sa v médiách objavili dve zaujímavosti v súvislosti s pamiatkami. „Kaštiele v Beladiciach a Belej by skončili ako ruiny, keby sa nenašli ľudia ochotní investovať do ich obnovy. V jednom kaštieli natáčali vlani reality show o nevestách a v druhom sa uskutočnila svadba európskeho rangu,“ vysvetľuje Ľ. Škoviera. Kaštieľov a iných pamiatok je na Slovensku stále dosť, no viacerým z nich hrozí zánik. Ich vlastníctvo a užívanie môže byť pritom symbolom prestíže nielen z pohľadu verejného, ale aj súkromného kapitálu.
Decentná fasáda z Hlavnej ulice v košickom Starom meste len opatrne napovedá o svojom dominantnom vnútri. Hotel Zlatý Dukát s cvengom štyroch hviezdičiek síce aj zvonka ponúka prísľub, svoju architektonickú tvár však naplno odkrýva až po otvorení vchodových dverí. Áno, estetika výrazu je tvorená zvnútra, kde je čitateľný aj autorský koncept pri rekonštrukcii pôvodne až stredovekého domu a následnej súčasnej prístavbe. „Do stredoveku sme vstupovali s rešpektom, ale to nám nebránilo, aby sme históriu nekonfrontovali so súčasnosťou,“ hovorí spoluautor rekonštrukcie Ing. arch. Štefan Pacák. Výsledkom je originálny košický dukát, ktorého lesk cizeluje aj narastajúca obľuba návštevníkov.
V Záhorskej Bystrici onedlho vyrastie nový bytový komplex Rezidencia Záhorská. Jeho výstavbu nedávno začala spoločnosť Mono, s. r. o., ktorá je dcérskou spoločnosťou islandského holdingu KGS. Developeri stavili na bývanie v jednej z menších mestských častí na severozápade Bratislavy, ktorá je vďaka diaľničnému obchvatu dobre dopravne dostupná. Ďalším lákadlom je prostredie s pokojnou atmosférou v blízkosti prírody. Architektúru zverili Islanďania do rúk architektonickému štúdiu K.F.A.
Hovoriť v súčasnosti o atraktívnosti lokality v dotyku s Bratislavou je v prípade výstavby rodinných domov rovnako zbytočné ako pýtať sa developera na zmysel jeho práce. Oveľa zaujímavejšie by bolo zaoberať sa úrovňou kvality týchto projektov, ktorých kobercový koncept začína obrastať Bratislavu ako popínavý a často aj poriadne divoký vinič. Občas sa však vyskytnú prípady, ktoré tento nepriaznivý trend mierne narúšajú. Patria k nim aj radové rodinné domy v Rovinke, ktoré by mali byť dokončené na jar budúceho roku.
História je ako vlastný tieň – nedá sa predbehnúť. Túto všeplatnú vetu pochádzajúcu z článku známeho slovenského fotoreportéra Andreja Bána by som azda ešte doplnil, že niekedy sa nedá ani dobehnúť. Veď ako nazvať stav blížiaci sa k schizofrénii, keď velebíme všetko staré a pamätihodné, no nehnuteľnosť s príchuťou storočí často slúži len ako nablýskaná kulisa na exhibíciu osobných záujmov. Čas je však rovnako úprimný ku všetkým, len my z neho občas usekneme aj to, čo by sme ešte mohli využiť a nechať ako odkaz budúcnosti. Rozpletanie uzla problémov nazývaný obnova pamiatok často závisí od mnohých, často protichodných motivácií. Určite je ideálne, keď pamiatkari, architekti a investori ťahajú za jeden povraz – ale ten má, ako je známe, dva konce…
Američanov od stavby mrakodrapov hneď tak niečo neodradí. Národná hrdosť im nedovoľuje podvoliť sa hrozbám, našťastie im však nepodliehajú natoľko, aby neumožnili prácu zámorskej kancelárii Foster and Partners. Tá je totiž podpísaná pod stavbou Hearst Tower v New Yorku. A prišla nielen s neobyčajným konceptom diagonálnej oceľovej konštrukcie, ale tiež s dôrazom na ekológiu a úsporu energií.
