Múzeum zajedno s riekou
Najznámejším z parížskych nábreží, ak nerátame Quai d´Orfévre, ktoré ostalo v pamäti vďaka dvom filmom, bolo sídlo ministerstva zahraničných vecí na Quai d´Orsay. Teraz ho pravdepodobne zatieni veľmi navštevované novootvorené múzeum od Jeana Nouvela na Quai Branly. Geometrické tvary Múzea du Quai Branly sú v kontexte s organickými, sklené dosky sa stretávajú s drevom, betón s rastlinstvom, bieloba s teplými farbami. Nouvel vyhlásil, že chcel dosiahnuť, aby z pohľadu na stavbu nebolo zrejmé, čomu slúži. Rozhodne v nej nie je pátos „kamenného múzea“. Kontrasty napodiv pôsobia harmonicky a motív prírody, ktorý sa vinie stavbou ako červená niť, je tým presvedčivejší.
K múzeu na ľavom brehu Seiny priamo vedie pasarelle – pešia lávka. Z južnej strany je múzeum ohraničené úzkou, takmer trojkilometrovou uličkou Rue de l`Université, ktorá vedie cez Esplanade des Invalides až na úroveň Louvru a končí sa na blízkom nároží pri Eiffelovke. Západnou fasádou sa stavba od Jeana Nouvela dokonale zaradila medzi uniformované domy v tejto honosnej štvrti z čias Hausmanna, ba nenarušila ani atmosféru dvorov.
Pohrávanie sa so stabilitou
Zo severu aj z juhu je budova hlboko za uličnou čiarou, rozložená v záhrade. Nezaberá ani tretinu pozemku a nezacláňa dominanty, čo bolo jedným z tromfov oproti konkurenčným projektom Tadaa Anda, Petra Eisenmana alebo Rema Koolhaasa. Nouvel to dosiahol tým, že zázemie vrátane depozitov situoval pod záhradou, čo si vyžiadalo zabezpečenie proti spodnej vode: Seina je neďaleko…
Každá fasáda, hlavného bloku aj troch prevádzkových krídel, je iná. Na severnej strane vyčnievajú nad záhradou rôzne veľké kvádre so zemitými, možno dokonca povedať módnymi farbami v dizajne – najmä baklažánovou, ale aktuálna je okrová a žltohnedá, nechýba tu hrdzavočervená, ktorú Nouvel v posledných dielach rád používa. Na kvádroch sú škáry, akoby ich poskladali z obdĺžnikových dielcov, kladených raz naležato, raz nastojato ako v legu. Pod nimi je sklená fasáda, kde nosná oceľová konštrukcia vytvára ďalší geometrický rytmus.
Zážitky ako v divadle
Severná fasáda kopíruje ohyb rieky a neprekvapuje, že jej prostredie ovplyvnilo aj interiér. Riekou (Parcours de la rivière) sa volá aj hlavná muzeálna trasa, vlniaca sa prítmím, kde sú v plnom svetle iba diela. Zabezpečujú to clony na fasáde aj tónované sklá. Prichádza sa tam ako z foyeru do divadla – cez valcovitý vestibul, prekvapujúco biely, prázdny, ale nie neosobný priestor. Vchádza sa tu na rampu ovinutú okolo takzvanej sklenej veže a rampa stúpa tak jemne, že kým návštevník vojde do expozície, prejde 180 metrov.
Atmosféru výstavnej siene dotvárajú steny prikryté kožou vo farbe zeme, a najmä – napríklad na pódiach, kde sú položené diela – oblé organické tvary. Šupinatý povrch, piliere pripomínajúce stromy, hadovité tvary (na terase dokonca secesné krídlo vážky), to je u Nouvela nový trend. Priestor je jednoliaty a štyri geografické zóny, Oceánia, Ázia, Afrika a Amerika, odkiaľ pochádzajú exponáty, sú naznačené iba odlišnou farbou podlahy. Naoki Takizawa kreatívny riaditeľ módneho domu Issey Miyake, ktorý pre miestnosť vytvoril závesy, prirovnaním pôdorysu k tehotnej žene veľmi dobre vystihol atmosféru života a inštinktov, ktoré pulzujú v prítmí a ovplyvňujú vnímanie diel.
Názov stavby: Musée du Quai Branly
Miesto: Quai Branly, Paríž
Architekt: Jean Nouvel
Investor: Musée du Quai Branly
Výstavba: 12/2002 – 06/2006
Otvorenie: 23. júna 2006
Materiál: 3 500 ton ocele
Náklady: 232,5 mil. eur
Zastavaná plocha: 76 500 m2
Úžitková plocha: 40 660 m2
Výstavný priestor: 10 000 m2 (projekt: Unifor)
Stála expozícia: 6 500 m2, hlavná hala 4 740 m2
Záhrady: 18 000 m2 (projekt: Gilles Clément)
Jean Nouvel
Pochádza z Akvitánska na juhozápade Francúzska (1945). Pôvodne sa chcel venovať maliarstvu, absolvoval však štúdium architektúry na École des Beaux-Art v Paríži. Pred dvanástimi rokmi založil Ateliers Jean Nouvel. Dnes v ateliéri pracuje 140 ľudí a patrí medzi najväčšie vo Francúzsku. Jean Nuovel sa zaoberá aj dizajnom, najmä nábytkovým – pracuje napríklad pre firmu Alessi.
Do deväťdesiatych rokov realizoval stavby prevažne vo Francúzsku (Institut du Monde Arab v Paríži, 1987, rekonštrukcia opery v Lyone, 1993). V posledných rokoch dostáva početné zákazky aj zo zahraničia (prestavba jedného zo štyroch pamiatkových plynojemov Gasometer A na administratívno-obytný dom vo Viedni, 2001; dom Zlatý Anděl v Prahe, 2001; Veža Agbar, 144-metrové sídlo koncernu Aguas de Barcelona, 2003; Museo Nacional Centro de Arte Reina Sofía v Madride, 2005), najnovšie sa presadzuje aj v USA (divadlo Guthrie v Minneapolise, rezidenčný dom na 40th Mercier Street v New Yorku, 2006).
Karol Klanic
Foto: Museé du Quai Branly