Múzeum zajedno s riekou

Múzeum zajedno s riekou

Najznámejším z parížskych nábreží, ak nerátame Quai d´Orfévre, ktoré ostalo v pamäti vďaka dvom filmom, bolo sídlo ministerstva zahraničných vecí na Quai d´Orsay. Teraz ho pravdepodobne zatieni veľmi navštevované novootvorené múzeum od Jeana Nouvela na Quai Branly. Geometrické tvary Múzea du Quai Branly sú v kontexte s organickými, sklené dosky sa stretávajú s drevom, betón s rastlinstvom, bieloba s teplými farbami. Nouvel vyhlásil, že chcel dosiahnuť, aby z pohľadu na stavbu nebolo zrejmé, čomu slúži. Rozhodne v nej nie je pátos „kamenného múzea“. Kontrasty napodiv pôsobia harmonicky a motív prírody, ktorý sa vinie stavbou ako červená niť, je tým presvedčivejší.

Zriaďovatelia múzea chceli neutrálnym pomenovaním Quai Branly utlmiť kritiku. Nie je totiž jednotný názor na to, ako súhrnne pomenovať staré mimoeurópske objekty, masky, kreslá, plastiky, hudobné nástroje, textílie, odevy, šperky a keramiku, ktoré sú tam vystavené, a či je dobré ich takto sústrediť. Názov „primitívne“ ani „rané umenie“ nepripadal vhodný.

K múzeu na ľavom brehu Seiny priamo vedie pasarelle – pešia lávka. Z južnej strany je múzeum ohraničené úzkou, takmer trojkilometrovou uličkou Rue de l`Université, ktorá vedie cez Esplanade des Invalides až na úroveň Louvru a končí sa na blízkom nároží pri Eiffelovke. Západnou fasádou sa stavba od Jeana Nouvela dokonale zaradila medzi uniformované domy v tejto honosnej štvrti z čias Hausmanna, ba nenarušila ani atmosféru dvorov.

Pohrávanie sa so stabilitou

Dlhý blok hlavnej budovy nepôsobí monotónne, hmota je komponovaná ako abstraktná plastika, ktorej hlavnou pointou je zalomenie v tupom uhle. Pod časťou stojacou na pilieroch sa dá prechádzať. Ich rozmiestenie pôsobí náhodne, aleatórne. Dajú sa prirovnať k stromom v lese, čomu by pravdepodobne architekt neprotirečil. Kupola reštaurácie na diagonále vyvažuje oblú bielu budovu s vestibulom a Záhradnou galériou určenou na dočasné výstavy. Biela sa tu stretáva s nouvelovskou živelnou červenou na hlavnej budove, ktorá akoby svojou váhou pritláčala vestibul. Architektovu hru s nestabilitou si uvedomia najmä návštevníci prechádzajúci pod krídlom, ktoré ich obklopí ako veľký baldachýn, ale na druhej strane sa v nich pravdepodobne ozve pochybnosť, či piliere nie sú prištíhle na takú masívnu stavbu. Až závrat z lability vzbudzuje pohľad na kryté mostíky medzi hlavnou budovou a knižnicou.

Zo severu aj z juhu je budova hlboko za uličnou čiarou, rozložená v záhrade. Nezaberá ani tretinu pozemku a nezacláňa dominanty, čo bolo jedným z tromfov oproti konkurenčným projektom Tadaa Anda, Petra Eisenmana alebo Rema Koolhaasa. Nouvel to dosiahol tým, že zázemie vrátane depozitov situoval pod záhradou, čo si vyžiadalo zabezpečenie proti spodnej vode: Seina je neďaleko…

Každá fasáda, hlavného bloku aj troch prevádzkových krídel, je iná. Na severnej strane vyčnievajú nad záhradou rôzne veľké kvádre so zemitými, možno dokonca povedať módnymi farbami v dizajne – najmä baklažánovou, ale aktuálna je okrová a žltohnedá, nechýba tu hrdzavočervená, ktorú Nouvel v posledných dielach rád používa. Na kvádroch sú škáry, akoby ich poskladali z obdĺžnikových dielcov, kladených raz naležato, raz nastojato ako v legu. Pod nimi je sklená fasáda, kde nosná oceľová konštrukcia vytvára ďalší geometrický rytmus.

Zážitky ako v divadle

Podľa architektových slov mal vzniknúť priestor zorganizovaný okolo „symbolov lesa, rieky a vracajúcich sa predstáv smrti a zániku“. Keď stromy vyrastú, okolie bude tienisté, v lesíku sa rozplynie hranica medzi západom a ostatným svetom, medzi pozorovaným a pozorujúcim, Parížom a zvyškom sveta. Na tomto území bude azda možné vystavené diela „objavovať“ tak, ako to Nouvel predpokladá.

Severná fasáda kopíruje ohyb rieky a neprekvapuje, že jej prostredie ovplyvnilo aj interiér. Riekou (Parcours de la rivière) sa volá aj hlavná muzeálna trasa, vlniaca sa prítmím, kde sú v plnom svetle iba diela. Zabezpečujú to clony na fasáde aj tónované sklá. Prichádza sa tam ako z foyeru do divadla – cez valcovitý vestibul, prekvapujúco biely, prázdny, ale nie neosobný priestor. Vchádza sa tu na rampu ovinutú okolo takzvanej sklenej veže a rampa stúpa tak jemne, že kým návštevník vojde do expozície, prejde 180 metrov.

Atmosféru výstavnej siene dotvárajú steny prikryté kožou vo farbe zeme, a najmä – napríklad na pódiach, kde sú položené diela – oblé organické tvary. Šupinatý povrch, piliere pripomínajúce stromy, hadovité tvary (na terase dokonca secesné krídlo vážky), to je u Nouvela nový trend. Priestor je jednoliaty a štyri geografické zóny, Oceánia, Ázia, Afrika a Amerika, odkiaľ pochádzajú exponáty, sú naznačené iba odlišnou farbou podlahy. Naoki Takizawa kreatívny riaditeľ módneho domu Issey Miyake, ktorý pre miestnosť vytvoril závesy, prirovnaním pôdorysu k tehotnej žene veľmi dobre vystihol atmosféru života a inštinktov, ktoré pulzujú v prítmí a ovplyvňujú vnímanie diel.

Názov stavby: Musée du Quai Branly
Miesto: Quai Branly, Paríž
Architekt: Jean Nouvel
Investor: Musée du Quai Branly
Výstavba: 12/2002 – 06/2006
Otvorenie: 23. júna 2006
Materiál: 3 500 ton ocele
Náklady: 232,5 mil. eur
Zastavaná plocha: 76 500 m2
Úžitková plocha: 40 660 m2
Výstavný priestor: 10 000 m2 (projekt: Unifor)
Stála expozícia: 6 500 m2, hlavná hala 4 740 m2
Záhrady: 18 000 m2 (projekt: Gilles Clément)

Jean Nouvel

Pochádza z Akvitánska na juhozápade Francúzska (1945). Pôvodne sa chcel venovať maliarstvu, absolvoval však štúdium architektúry na École des Beaux-Art v Paríži. Pred dvanástimi rokmi založil Ateliers Jean Nouvel. Dnes v ateliéri pracuje 140 ľudí a patrí medzi najväčšie vo Francúzsku. Jean Nuovel sa zaoberá aj dizajnom, najmä nábytkovým – pracuje napríklad pre firmu Alessi.

Do deväťdesiatych rokov realizoval stavby prevažne vo Francúzsku (Institut du Monde Arab v Paríži, 1987, rekonštrukcia opery v Lyone, 1993). V posledných rokoch dostáva početné zákazky aj zo zahraničia (prestavba jedného zo štyroch pamiatkových plynojemov Gasometer A na administratívno-obytný dom vo Viedni, 2001; dom Zlatý Anděl v Prahe, 2001; Veža Agbar, 144-metrové sídlo koncernu Aguas de Barcelona, 2003; Museo Nacional Centro de Arte Reina Sofía v Madride, 2005), najnovšie sa presadzuje aj v USA (divadlo Guthrie v Minneapolise, rezidenčný dom na 40th Mercier Street v New Yorku, 2006).

Karol Klanic
Foto: Museé du Quai Branly