Multifunkčná sála pod kostolom ponúka aj lezeckú stenu

Väčšina z nás si rímskokatolícku sakrálnu architektúru spojí s pompou, pozlátenými detailmi a úchvatnými priestormi. Málokomu napadne niečo také svetské, ako je lezecká stena či inštalácia vzduchotechniky.

Pre bratislavský ateliér Lang Benedek nebolo sakrálne zadanie novinkou. Na konte majú už napríklad Kaplnku sv. Terézie z Avily, Kaplnku Univerzitného pastoračného centra sv. Jozefa Freina­dementza v Mlynskej doline, a dokonca rekonštrukciu Kláštora Kongregácie sestier najsvätejšieho spasiteľa na Jakubovom námestí v Bratislave.

Táto výzva však bola predsa len o niečo iná – trochu svetskejšia, trochu technickejšia, ale s rovnako výborným výsledkom.

Scéna

Saleziánsky kostol Dona Bosca v Trnávke vznikol v mimoriadne skromných pomeroch vtedajšej periférie Bratislavy z iniciatívy dp. Jozefa Šimončiča. Projekt vypracoval významný domáci staviteľ Ing. Gabriel Schreiber. Kostol mal byť trojloďový, postavený na spôsob baziliky, zároveň jednoduchý, účelný a moderný.

Výsledná stavba síce z finančných dôvodov stojí v značne okresanej podobe, no stále patrí medzi pekné príklady účelovej, funkcionalisticky ladenej stavby. Všetko sa realizovalo zväčša svojpomocne. Konštrukčne ide o železobetónový skelet vyplnený tehlovým murivom.

V areáli postupne pribudol štadión, šatne, kolkáreň a ubytovanie pre bratov. Od začiatku pôsobenia saleziánov v Trnávke je však súčasťou kostola aj multifunkčná sála, ktorá sa nachádza pod ním. Už pred vojnou sa tu konali pravidelné divadelné predstavenia, prednášky či premietania filmov. Oratórium fungovalo ako „kultúrny dom“.

A keď sa saleziáni vrátili po roku 1989, rýchlo sa s nimi vrátil aj komunitný život. Sála leží v podzemí, okná ako zdroj denného svetla a čerstvého vzduchu sa nachádzajú len na jednej strane. Na predstaveniach, koncertoch, či dokonca športových zápasoch sa tu niekedy zišlo až tristo ľudí a v interiéri už bolo výrazne cítiť opotrebovanie a vek, no najmä nevyhovujúce technologické zázemie.

Akcia

Architekti boli pôvodne prizvaní len na projekt inštalácie vzduchotechniky, ktorá by zabezpečila efektívnu výmenu vzduchu v podzemnom priestore. Nakoniec sa projekt rozrástol na komplexnú rekonštrukciu, ktorá zasiahla aj samotný kostol.

Hlavou úlohou architektov teda bolo zabezpečiť svetelnú, akustickú a klimatickú pohodu, a až v druhom kroku riešiť modernizáciu priestoru ako takého. O svetlo sa postarali nové LED svietidlá, v priestoroch chrámu sú líniové, kopírujú trámový strop hlavnej lode. V sále sú svietidlá umiestnené pri styku trámov a stropnej dosky.

Na rozptyl svetla slúžia biele lamely zavesené pod stropom, ktoré, v rámci efektivity, slúžia aj ako akustické „baffle“ (zvukovoizolačné prvky) na pohlcovanie zvuku. Podobnú dvojfunkciu plnia akustické lamely z netkanej, mäkko pôsobiacej textílie, ktoré okrem vylepšenia akustickej pohody maskujú rozvody vzduchotechniky v bočných lodiach.

Keďže sála slúži aj ako divadelné javisko, aj ako športovisko, na zadnej strane (za hľadiskom) použili architekti akustické panely odolné proti mechanickému poškodeniu. Javisko a strojovňu vzduchotechniky oddeľuje ťažká akustická stena.

Pri premietaní sa dá priestor zatemniť tzv. blackoutovými závesmi. Biela farba nebola len dizajnovým rozhodnutím, prispieva aj k rovnomernej distribúcii svetla a k vizuálnemu členeniu priestoru podľa funkcie. Biele hľadisko (tiež športovisko a komunita) je jasne oddelené od čierneho javiska.

Materialita a farebnosť

Čierny náter dostalo aj úplne nové vložené schodisko. Tiež je multifunkčné – v priestore pod ním vznikol sklad na stohovateľné stoličky a jeho bočná strana slúži ako tabuľa na kreslenie. Nové schodisko prepája sálu s pastoračnými priestormi a čajovňou.

Tento nový, druhý vstup do sály vytvoril spoločný komunikačný bod, spájajúci hlavný vchod kostola, ubytovací blok a námestie za kostolom. Ako hlavný vstup do sály slúži replika pôvodných dvojkrídlových dverí, osadených do oceľových zárubní.

Neprehliadnite – Dom pre horolezca: Načo ísť do spálne po schodoch, keď sa dá ináč?

Prvky „nad zemou“ sa dočkali dôsledného a citlivého repasovania, architekti zachovali pôvodné terazzové stupne a medzipodesty. Detail, ktorý si zaslúži pozornosť, je medená dilatácia podesty schodiska. Podlaha v sále je liata, polyuretánová, červená farebnosť je odkaz na pôvodnú krytinu. Sokle a ostenie dvojkrídlových dverí dostali kryt z vysokotlakového laminátu (HPL).

Za laminátovými platňami sú ukryté aj nevzhľadné, no stále funkčné radiátory. Pokorné a triezve narábanie s nevyhnutnými zmenami, monochromatická farebnosť a citlivé zakomponovanie nevyhnutných technológií určite posunuli kvalitu komunitného života.

Článok  bol uverejnený v časopise ASB 4/2019.