Charlotte Perriand – dizajnérka v tieni Le Corbusiera
Minuloročná parížska výstava Charlotte Perriand – od fotografie k dizajnu v parížskom Petit Palais predstavila odbornej aj laickej verejnosti osobu, ktorá tvorila tak trochu v tieni svojho svetoznámeho kolegu architekta Le Corbusiera. Výstava odhalila mnohostranný talent tejto ženy, ktorá patrí k ikonám 20. storočia v oblasti architektúry a dizajnu.
Bar pod strechou
Charlotte Perriand (nar. 1903) možno označiť za osobu s neuveriteľným sociálnym cítením, športovým duchom a obrovským talentom, ktorý dokázala maximálne zúročiť. Využila pri tom nielen technické možnosti vtedajšej spoločnosti, ale aj osobný šarm a šťastie.
Hneď po ukončení štúdia na škole École de l´Union Centrale des arts décoratifs upozornila na svoj talent projektom Bar pod strechou, čo bol návrh interiéru jej vlastnej jedálne. Odvážne riešenie jedálenskej zóny s kovovým rozťahovacím stolom a otáčacím kreslom s estetikou v duchu oceľovej rúrky manifestujúcej jej radikálny rozchod s tradíciou dekoratívneho umenia vzbudilo pozornosť na niekoľkých výstavách (Salon d´automne a Salon des artistes décorateurs). Dlho na seba nedal čakať ani oslavný článok v časopise Maison pour tous. Táto udalosť rozhodla o prijatí Charlotte do architektonického ateliéru Le Corbusier, Jeanneret. Na 10 rokov sa stala ich rovnocennou spoločníčkou poverenou úlohou navrhovať interiéry ich projektov.
Interiéry víl
Charlotte spočiatku riešila náročné interiéry víl (napríklad vilu Savoye v Poissy – Le Corbusier, Jeanneret) a ako technickú podporu pri navrhovaní používala od samého začiatku fotografiu. Jej vysoko vyvinuté sociálne cítenie ju ale stále hnalo k problematike kolektívneho bývania. V rámci navrhovania interiéru útulku pre Armádu spásy sa mohla podieľať na projekte Casiers, chaises et tables (Skrine, stoličky a stoly). Kolekcia nábytku vrátane koženého kresla s lakovanou kovovou kostrou Grand komfort a Chaiselongue Basculante bola predstavená na Jesennom salóne v roku 1929 a o rok neskôr zaradená do výroby firmou Thonet Paris. Nové tvarovanie ohýbanej rúrkovej konštrukcie ako vrchol technických možností v tom čase umožnilo rúrkovému nábytku opustiť sféru nemocníc a vojenských objektov. Ako horlivý propagátor kovového nábytku prezentovala Charlotte Perriand svoje názory aj v početných článkoch. Autorstvo jej rúrkového nábytku sa však občas neprávom prisudzuje Le Corbusierovi. V súčasnosti vlastní práva na výrobu týchto ikon dizajnu talianska firma Cassina.
Sociálne cítenie
Hlboké sociálne cítenie mladej architektky podporil 2. kongres CIAM. V súvislosti s európskou krízou vytýčil aktuálnu tému: minimálny byt. Charlotte naprojektovala rad obytných buniek pre 1- až 5-člennú domácnosť s minimálnou plochou 14 štvorcových metrov na osobu. Veľmi starostlivo študovala každý úkon a gesto rôznych činností, aby pre ne mohla navrhnúť čo najvhodnejšie bytové zariadenie.
Svoju vášeň k fotografii použila aj ako prostriedok na uchopenie prírodných námetov. Starostlivo dokumentovala hory, more aj jednoduché predmety objavené v prírode: štruktúru dreva, objekty vyvrhnuté z mora na pláž, duny, ale aj kúsky železa. Tieto skúsenosti našli odozvu v jej tvorbe, ktorá vždy smerovala k zjednodušeniu tvarov a autenticite materiálov.
Športový duch Charlotte Perriand sa prejavil aj v oblasti architektonickej tvorby. Príkladom je víkendový dom na pilótach Au bord de l´eau (1934). Tvoria ho štyri obytné spálne s átriom. Predná stena buniek sa vysúva nahor a preklopením do vodorovnej polohy vytvára zastrešenie átria.
Hliníková turistická útulňa Bivuak s plochou 8 štvorcových metrov zase umožňuje v extrémnych prírodných podmienkach prespať šiestim turistom. Obsahuje nevyhnutné nábytkové vybavenie: palandy, jedálenský stôl a minimálnu kuchyňu. Po predstavení verejnosti na Exposition internationale des arts et des tecniques v roku 1937 ju štyri osoby za tri dni zmontovali na vrchole dvojtisícovej hory Mont Joly. Ďalšia ambiciózna útulňa Refuge Tonneau vznikla len ako prototyp.
Sociálne cítenie a kríza 30. rokov priviedli Charlotte Perriand blízko ku komunistickým myšlienkam. V roku 1931 sa v Moskve pripojila k Asociácii revolučných spisovateľov a umelcov a v roku 1934 navštívila Moskvu dokonca ako dozor stavby Centrálsojuzu (Le Corbusier, Jeanneret). V projekte La grande misère de Paris (Veľká bieda Paríža) zase riešila zariadenie obývacej izby v rozmeroch 4 × 3 m. Súčasťou práce bola fotomontáž s problematikou mestského bývania. Projekt bol predstavený na výstave Salon des arts ménagers v roku 1936.
Japonsko a osudový muž
Samostatnou etapou života Charlotte Perriand bol jej pobyt v Japonsku, kde mohla na pozícii poradkyne japonského Inštitútu priemyselného umenia študovať japonskú tradíciu a kultúru. Tamojší minimalistický pohľad na zariadenie bytu úplne korešpondoval s jej predstavou funkčnosti. Najznámejším objektom tvorby japonského obdobia je bambusová chaiselongue (1941) a stohovateľná stolička Ombre z morenej preglejky (1954), jednoduché objekty plné fantázie.
Z Japonska odišla Charlotte do Vietnamu. V Hanoi spoznala svojho budúceho manžela, riaditeľa generálnej inšpekcie baní a priemyselných zariadení Jacqua Martina. V roku 1953 v Tokiu zariaďovala interiér manželovho bytu a realizovala výstavu Syntézy umeleckých disciplín v interiéri, ako aj interiér sídla Air France. Japonskú bytovú kultúru, naopak, predstavila na výstave Japonský dom v roku 1957 v Paríži a nasledoval projekt interiéru japonskej ambasády.
Sociálne cítenie umocnené skúsenosťami z Japonska akcelerovalo jej angažovanosť v projektoch kolektívneho bývania. Pre Le Corbusierovo Unité d´habitation v Marseille (1947) vyriešila interiéry mezonetových bytov. Harmóniu priestoru tu spojila s minimálnou telesnou námahou užívateľov uplatnením podávacieho okienka, pracovnú dosku obdarila keramickým povrchom a sporák vstavala do úložnej zostavy.
50. a 60. roky
Projekty kolektívneho bývania prerušila v roku 1950 realizácia interiéru a vybavenia budovy Air France v Brazzaville. Nasledoval rozsiahly projekt parížskeho univerzitného mestečka. V roku 1952 vybavila v Pavilóne tuniských študentov 40 izieb, kaviareň a konferenčnú sálu. Potom prišiel na rad Mexický dom a v roku 1959 Dom brazílskych študentov. Uplatnila tu aj svoje skúsenosti z predvojnového projektu Švajčiarskeho pavilónu (1933, Le Corbusier, Jeanneret). V tomto období ešte stihla navrhnúť interiér sídla Air France v Tokiu (1953), v Londýne (1958) a interiér japonskej ambasády v Paríži (1957).
Šesťdesiate roky sa nesú v duchu projektovania konferenčných sál budovy OSN, vznikla francúzska ambasáda v Bejrúte, japonská ambasáda v Paríži, početné projekty bytov a chát vrátane vlastnej chaty v Meribel a projektu interiéru jej manžela v Rio de Janeiro.
Azda najväčšiu odvahu prejavila Charlotte Perriand vstupom do projekčného tímu architektov lyžiarskeho strediska Les Arcs v Savojsku. Mala totiž už 64 rokov. Napriek tomu sa jej podarilo ovplyvniť architektonické aj urbanistické riešenie rezidencie La Cascade v Arc 1600. Použila veľké zasklené steny s výhľadom na zjazdovku z každej obytnej bunky a zdvihnuté balkóny, ktoré nebránili výhľadu z nižšieho poschodia.
Interiéry s revolučným činom
Pre rezidencie Archeboc, Cascade, Chantel Haut, Les Belles Chalettes, La Nova a Mirantis vytvorila interiér. Dala prednosť mezonetovým bytom. Navrhla štúdiá rôznej veľkosti s integrovanou kuchyňou, ktorá umožnila žene zostať aj počas prípravy pokrmu uprostred rodiny. Nábytkové zariadenie bolo v duchu jej filozofie uchopené veľmi funkčne a jednoducho. Revolučným činom bolo uplatnenie prefabrikovanej kúpeľne z dvoch plastových škrupín. Ich montáž vo vysokohorskom alpskom prostredí bola totiž šetrnejšia než klasické technológie. Realizácia Les Arcs trvala takmer 20 rokov.
Svoj aktívny život zavŕšila Charlotte Perriand v roku 1993 projektom čajovne pre parížsku budovu UNESCO, vypracovaným pod vplyvom japonskej kultúry.
Hľadanie čistého tvaru
Plodný život svetobežníčky žijúcej na osi Paríž – Tokio – Rio de Janeiro sa uzavrel 27. októbra 1999. Zasvätila ho sústavnému hľadaniu jednoduchého a čistého tvaru. Bola nesmierne citlivá k prírodnému a sociálnemu prostrediu, vedela spravodlivo pozorovať svet a neváhala sa akokoľvek angažovať, aby chránila svoje presvedčenie a mohla tvoriť celkom slobodne. Zrejme preto navždy zostane nekonečným zdrojom inšpirácie pre ďalšie generácie architektov a dizajnérov.
doc. Ing. arch. Ludvika Kanická, CSc.
Foto: Ludvika Kanická,
Musée Georges Pompidou, Paris
Autorka pôsobí v Ústave nábytku, dizajnu a bývania na Lesníckej a drevárskej fakulte v Brne.
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
