Benátsky dualizmus

Kurátorské bezvládie, ktoré vládlo v tíme Benátskeho bienále ešte na začiatku roku, ovplyvnilo aj podobu národných expozícií. Každá z krajín pristúpila k neexistujúcej téme či specifikácii po svojom a výsledok, ktorý možno vidieť v tamojších Záhradách, preto len ťažko môže reprezentovať určitý „národný“ postoj k téme špecifikovanej mottom „Out there: Architecture beyond building (Tam vonku: architektúra mimo budovy)“.

Benátske bienále slovo uniforma nepozná. Mnohé národné pavilóny tak tému úplne ignorovali, alebo sa spoľahli na maximálnu šírku takmer nepreložiteľného motta výstavy. Samozrejme, jej cieľom nemá byť unifikácia prístupov k tvorbe, jednotiaca téma však umožňuje konfrontáciu – ak sa hráči pohybujú na tom istom ihrisku, ľahšie identifikujeme špecifiká jednotlivých prístupov. Mozaika návrhov a inštalácií, ktorú spája iba jednota miesta a času, tak vypovedá najmä o invencii a hravosti konkrétnych architektov, respektíve národných kurátorov.

Ak by sme predsa len chceli hľadať paralely, ktoré by odpovedali na otázku aké bolo Bienále 2008, musíme sa sústrediť na dva aspekty. Prvým je skutočnosť, že najprestížnejšia prehliadka svetovej architektúry tak možno o čosi viac rozvírila diskusiu na tému ako prezentovať architektúru. Druhým spoločným menovateľom bola tematická orientácia na ekológiu a udržateľný rozvoj – prípadne pohľad na architektúru z hľadiska globálnej zodpovednosti za životné prostredie, snaha predikovať osud architektúry v čase (ako sa o to s úspechom pokúsili poľskí architekti).

Obr.: Udržateľnosť – Tématiku udržateľnej architektúry istým spôsobom reflektovali napríklad dánsky, austrálsky či japonský pavilón. Ukazuje sa pritom, že často jednotliví architekti neponúkajú konkrétne riešenia, ale skôr upozorňujú vyvolávajú diskusiu. Takým bol pavilón Dánskeho kráľovstva – v podstate diskusné fórum reagujúce na aktuálne problémy. „Ecotopedia“ je projekt, ktorý sa sústreďuje na funkciu mesta a jeho úlohu a vplyv na zmeny globálneho podnebia. Expozícia vznikajúca pod dohľadom Dánskeho architektonického centra (DAC) predstavila 7 prístupov k myšlienke udržateľného rozvoja – od programu medzinárodnej konferencie OSN ku klimatickým zmenám až po projekt obmedzenia vplyvov rockového festivalu Roskilde na životné prostredie. Dánsky pavilón však priniesol skôr všeobecné výzvy než konkrétne riešenia.
Foto: Fondazione La Biennale di Venezia

Jeden za všetkých…
Ďalšou z tradičných otázok, ktoré výstava otvára, je kurátorský koncept reprezentácie. Pritom „národnosť“ hrá v tomto prípade čoraz menšiu úlohu. Prvý prístup (dokumentovaný napríklad pavilónmi Dánska, Nemecka, Izraelu, Veľkej Británie, Francúzska, Austrálie, Hongkongu, Taiwanu a Číny) vedie k prezentácii viacerých domácich tvorcov zjednotených spoločnou témou (mnohokrát vôbec nesúvisiacou s témou bienále). Národný pavilón potom síce dokumentuje variabilitu a originalitu myšlienok architektov z jednotlivých krajín, snaha „uloviť príliš mnoho zajacov“ však prináša vo výsledku rozdrobenosť, neucelenosť. Priehrštie nápadov, ktoré nedostanú väčší priestor, tak mnohokrát zostáva v rovine študentských súťaží – nápad, ale bez šance dotiahnuť ho do konca. Národná expozícia tak pripomína skôr butik rôznych značiek, než výkladnú skriňu „národnej“ architektúry.

Obr.: Architektúra ako sociologický prieskum – Okrem československého pavilónu predstavili svoj príspevok k téme formou happeningu i Nóri. Obaja tvorcovia – Erlend Blakstad Haffner a Hakon Matre Aasarod, ukrývajúci sa pod názvom Fantastic Norway svoju metódu označujú sociologickým termínom „zúčastnené pozorovanie“. Tak sa snažia poznať a definovať skutočné potreby jedincov i „kolektívov“.
Foto: Fantastic Norway

Vo vyznení preto omnoho silnejšie pôsobia pavilóny, ktoré absolvovali kritickú diskusiu a užší výber už v rovine národnej súťaže. Návštevník si odnáša „čisté“ dojmy, ľahšie definované pocity (či už prijatia, rezervovanosti alebo odmietnutia) a identifikácia konkrétnej expozície s architektonickou reprezentáciou danej krajiny je zjednodušená. Touto cestou sa, okrem Česko-Slovenského pavilónu, vydali i najvýraznejšie expozície tohtoročného Bienále – estónske „Potrubie“, poľský „Nový život budov“, belgický „Po fláme“ či japonská „Extrémna príroda“. Česko-slovenská expozícia má rovnaký prístup. Napriek mnohým otázkam, ktoré vyvoláva, ucelená reprezentácia v štýle jeden za všetkých má v sebe jednoznačne vyšší potenciál než farebná mozaika architektonickej skladačky. Navyše, oveľa viac vypovedá o dospelosti architektúry – ucelený, do dôsledkov dotiahnutý výstavný projekt má za sebou podobný vývoj ako realizácia stavby.

Obr.: Rastúce mestá – Hongkong, Maďarsko či Nemecko reflektovali potrebu urbanistického vývoja a rozvoja – tzv. „developing city“. Corpora in Si(gh)te, autormi ktorého sú Sota Ichikawa, Ákos Maróy, Max Rheiner, Kaoru Kobata vystupujúci pod značkou doubleNegatives Architecture, ktorá našla uplatnenie v Maďarskom pavilóne, síce podnietila otázky týkajúce sa predovšetkým „národnej“ architektúry, návštevníkov však zaujala i celkovým konceptom „rastúceho mesta“, reagujúceho na aktuálne problémy obyvateľov.
Foto: doubleNegatives

Architektúra nie sú len stavby
Bienále pod vedením teoretika Aarona Betskyho už primárne nemôže byť o architektonickej matérii. Napriek tomu mnohé národné expozície ako keby túto tematiku nedokázali spracovať. Tohtoročné Benátky opäť stoja na dvoch nohách. Jednu tvorí prezentácia stavieb – či už v podobe modelov, počítačových vizualizácií, fotografií a plánov. Je toto prezentácia architektúry na takomto fóre? Má byť konkrétna realizácia v zmenšenej mierke príspevkom k diskusii? I keď stavebné umenie realizácia posväcuje a legitimizuje, spôsob prezentácie na takejto výstave je prinajmenšom diskutabilný. Bienále je predovšetkým o myšlienkach, konceptoch – krajinky ako z modelovej železnice prenášajú ťažisko pozornosti od myšlienky, konceptu k samotnému spodobneniu. Architektonická tvorba je redukovaná na svoje grafické stvárnenie.

Obr.: Home /away – Rozdielne prístupy k navrhovaniu obytných budov na kontinente a na britských ostrovoch sa pokúsili definovať kurátori britského pavilónu. Päť architektov prezentuje svoje návrhy pre kontinent i britskú pôdu. Inštalácia otvára témy ako hustota zástavby, dispozície či hodnoty typické pre realitný trh. Na obrázku model domu na Wansey Street a zákres do fotografie, všetko od ateliéru dRMM Architects.
Foto: British Council

Druhý prístup, druhý pilier architektonickej udalosti roka, vyrastá z presvedčenia o výstave ako „trhu ideí“. Ide o príspevok do diskusie, názor, ktorý reprezentuje expozícia v národnom pavilóne. Otvorenie problému, hypotéza, antitéza… syntéza buď naznačená, alebo priamo realizovaná architektonicky ba až scénograficky. Inštalácie v národných (štátnych) pavilónoch sa stávajú inscenáciou, opúšťajú tradičné poňatie architektúry ako stavby a prekračujú hranice ďalších vizuálnych umení. Tento prístup opäť nemusí byť po vôli každému, pri celkovom hodnotení tohtoročného bienále sa však opäť takáto stopa javí výraznejšia, dominantnejšia a v konečnom dôsledku i zmysluplnejšia – silnejšie rezonujúca myšlienka môže vyvolať adekvátnu odozvu a naznačené myšlienky priviesť k realizácii – i keď v úplne inom kontexte (témy ako recyklácia , architektúra ako sociálna zodpovednosť, vzťah k priestoru v globálnej i lokálnej rovine a pod. môžu byť podnetom pre ďalšie konkrétne riešenia na lokálnej úrovni).

Obr.: Prekypujúci – Spine and surface je názov projektu z dielne austrálskeho ateliéru JCY.  V austrálskom pavilóne sa predstavili dva prístupy k architektúre – miestnu staviteľskú minulosť a jej aktuálnu prítomnosť. Súčasnosť reprezentuje „les architektonických artefaktov“ – modelov a návrhov rôznych miestnych štúdií.
Foto: Fondazione La Biennale di Venezia

K vlastnej prezentácii sa viaže ešte jeden postreh – nadvláda kinetického zobrazenia architektúry ako takej. Kurátori a autori akoby nedokázali odolať vizuálnym médiám a snažia sa dokumentovať svoje projekty prostredníctvom kinetického zobrazenia formou audiozáznamu. Tento prístup prináša dve nástrahy – jednak autori vedome rezignujú na statickú podstatu architektúry (skutočne vnímame architektúru v pohybe?) a jednak spomínané videosekvencie (ktorých účelom je zjednodušiť vysvetlenie projektu) návštevníka paradoxne zdržujú… navyše len minimum pavilónov zvolilo videoprezentáciu ako hlavnú formu svojich projektov, vždy išlo o doplnkovú informáciu.

Matej Šišolák
Foto: British Council, Fantastic Norway, doubleNegatives, Fondazione La Biennale di Venezia

Autor je redaktor časopisu HOME