Architekt má byť katalyzátor
Sú mladí, draví a zdravo sebavedomí. Architekti Ondřej Chybík a Michal Krištof sa neboja a zo svojej brnianskej kancelárie vyrážajú do sveta. Ako sme sa presvedčili, prvé komerčné aj nekomerčné úspechy nenechali na seba dlho čakať.
Začnime českým pavilónom na Expo 2015 v Miláne. Vyhrali ste v súťaži prvú cenu. Čo vás čaká teraz?
Michal Krištof: Vrátim sa ešte späť k našim školským časom a skúsim vysvetliť, ako sa to celé začalo. Boli sme známi tým, že robíme veľmi veľa súťaží a veľa sme ich aj vyhrali. Vyhrali sme aj prvý ročník študentskej súťaže, ktorú organizovala firma Koma modular construction. Bola zameraná na modulárnu architektúru. Keď sme skončili školu a založili sme ateliér, tak sme hľadali možnosti, s kým spolupracovať na rôznych projektoch. Znovu sme sa skontaktovali s firmou Koma, oni práve hľadali architekta. Po niekoľkoročnej spolupráci sme sa spolu zúčastnili súťaže na realizátora českého pavilónu na Expo 2015 a vyhrali sme.
Ondřej Chybík: Informáciu o samotnej súťaži sme zachytili v novinách, a keď sme sa skontaktovali s firmou Koma, oni už vedeli aj podrobnosti súťaže, a tak sme sa pustili do práce.
(pozn. redakcie: Odborná komisia architektov v zložení Eva Jiřičná, Miroslav Řepa, Zdeněk Lukeš, Michael Klang, Vladimír Soukenka a David Vávra vybrala 13.12. 2013 v rámci verejnej súťaže na realizátora pavilónu Českej republiky na EXPO 2015 v Miláne ako víťazný projekt návrh architektonického štúdia Chybik+ Kristof Associated Architects. Budovu postaví vizovická firma KOMA MODULAR CONSTRUCTION. Celkové náklady na stavbu, údržbu a demontáž budovy bez vnútornej expozície a prevádzky dosiahnu 69 950 000 českých korún. Zdroj: www.czexpo.com)
M. K.: V tejto súťaži hľadal generálny komisár okrem architekta aj spoluinvestora pavilónu. Na rozdiel od výstavy v Šanghaji, kde prezentácia Českej republiky stála približne pol miliardy českých korún, sa tentoraz zvolil úspornejší rozpočet. Myšlienka bola, aby sa na prezentácii podieľal aj súkromný subjekt.
Aký je koncept pavilónu?
O. CH.: Základný koncept je, aby pavilón po výstave neostal ležať ladom, ale aby sa mohol rozobrať a presťahovať do Česka. Mohol by slúžiť ako reštaurácia na Náplavce v Prahe alebo niekde ako škôlka.
Čím je váš pavilón špecifický?
M. K.: V rámci projektu sme sa snažili zúročiť poznatky z dánskeho pavilónu na Expo v Šanghaji, ktoré som získal počas stáže v dánskom ateliéri B. I. G., ktorý na ňom pracoval. Pavilón bol jedným z najlepších na Expo, no, bohužiaľ, pretože bol klasickou monolitickou stavbou, stojí dnes na tom istom mieste – za plotom, posprejovaný, nevyužívaný, v polorozpadnutom stave. Snažili sme sa poučiť a navrhli sme pavilón ako unikátnu modulárnu dočasnú stavbu, ktorú je možné poskladať ako z lega v Miláne, rozložiť po pol roku a znovu zmontovať v Českej republike v rámci nového dlhodobého využitia.
Čo pavilón ponúkne návštevníkom?
M. K.: Podobne ako dánski kolegovia v Šanghaji, aj my sme chceli dať pavilónu ďalší rozmer, zážitok spojený s návštevou českého pavilónu. Napríklad Dáni v Šanghaji ponúkli možnosť navštíviť výstavný pavilón na bicykli, lebo bicykel je pre nich symbolom udržateľnej formy dopravy, ktorá bola základnou témou minulého Expa. Rovnako i my sme chceli prísť s niečím, čo ponúkne viac ako len ,,krabicu“ s výstavami. Na Expe bude približne 150 pavilónov, krajiny sa predbiehajú medzi sebou vysokými rozpočtami a snahou zaujať návštevníka. V areáli sa však návštevník môže týmto predbiehaním krajín a množstvom pavilónov rýchlo unaviť. My sme tam preto zakomponovali ako jeho súčasť verejný bazén.
O. CH.: Miláno je pojem, je to lifestyle, pekné ženy, v lete plavky. Chodenie po výstave je únavné, chceli sme, aby si návštevníci mohli u nás oddýchnuť. V bazéne si môžu namočiť nohy alebo sa môžu namočiť aj celí, podstata je v tom, aby u nás strávili nejaký čas, aby sme ich „chytili“.
M. K.: Bazén a voda sú len začiatok príbehu. Pokračuje to myšlienkou, že Česká republika síce nemá prístup k moru, ale je svetovou špičkou v nanotechnológii čistenia vody. Udržateľnosť, energetické a potravinové zdroje budú témou aj na Expo 2015, čistá voda je prazáklad všetkého živého a v tom Česká republika môže byť prínosom. V kontexte témy Expa: ,,Potraviny pre planétu, energia pre život“ bude voda základnou témou českého pavilónu.
Spomínali ste veľa študentských súťaží. Školu ste teda vyštudovali viac-menej súťažením alebo ste aj chodili na prednášky? Čo vás viac naučilo?
O. CH.: Súťažil som a robil som ateliérovú tvorbu. Na prednášky som chodil rád, ale rozhodne nie na všetky. Zároveň som mal relatívne dosť voľného času a mohol som sa venovať mimoškolským projektom vo forme architektonických súťaží. Momentálne si robím postgraduál na ETH v Zürichu, tam je odlišný prístup. Študenti sú pohltení prácou, ktorú im dáva škola, nemajú vôbec čas na niečo iné, nieto na študentské súťaže. Školy však majú spoločné prostredie plné energie, generujúce v oboch prípadoch super projekty.
M. K.: Ja som si najlepšie dokázal zapamätať nové poznatky zo štúdia tak, že som sa ich hneď snažil aplikovať do projektov. Doslova som si ukladal vedomosti do projektov. Vybral som si vždy nejakú tematicky vhodnú súťaž a urobil som projekt. Moje portfólio je vlastne obrazom toho, čo som sa kedy naučil. Na škole na nás vplývalo množstvo názorov a nie je nič lepšie, ako si ich vyfiltrovať a overiť na nejakom konkrétnom projekte. Tak človek zistí, čo ho vlastne zaujíma. S čím neuspeje v súťaži, s tým neuspeje ani v reálnom živote.
O. CH.: Dôležité bolo aj naučiť sa pracovať v tíme, prípadne ho viesť. Inak sa človek neuplatní. Keď sme robili súťaže, vždy sme mali nejakých kamarátov, ktorí nám pomáhali. Tak sme zistili, že sme nezamestnateľní, že si musíme založiť vlastné architektonické štúdio.
M. K.: Ja som po prvom ročníku na fakulte nastúpil na stáž k brnianskemu architektovi Petrovi Hrůšovi. Je to skvelý architekt a práca pre neho bola pre mňa výbornou školou. Zároveň som si však uvedomil, že v československom prostredí nevidím po škole perspektívu v zamestnaneckom pomere. Šesť rokov som sa súťažami, stážami v zahraničí a projektmi popri škole pripravoval na to, že po škole buď odídem do zahraničia, alebo budem mať vlastný ateliér a pôsobiť v Česku a na Slovensku.
O. CH.: Súťaže sú dobré v tom, že škola nás učí robiť autorské projekty, ale reálna prax je úplne iná, tam musíte pracovať v tíme.
Takže škola vás na prax nepripravila?
O. CH.: Pripravila a veľmi dobre, ale nám pomohlo aj to, že sme mohli pracovať v tíme na mimoškolských projektoch.
M. K.: Brnianska fakulta je skvelá v tom, že každý študent tam má v ateliéri svoje miesto, svoju stoličku a to, ako pracuje, je len na ňom. Dnes ako doktorandi spolu s docentom Havlišom vedieme aj ateliérovú tvorbu a nútime študentov pracovať v tímoch. Stáva sa im prvýkrát, že musia konfrontovať svoje názory, musia sa naučiť si svoj postoj vyargumentovať. Diplomové projekty sú však nastavené zle, pretože musia byť prácou jedného človeka. Ak by to malo kopírovať realitu, mali by byť tímovou prácou. Chápem však, že je ťažké potom urobiť individuálne ohodnotenie.
Učíte študentov svojmu vlastnému prístupu? Ako to berú?
O. CH.: K nám sa hlásia tí, ktorí sú dobrí. Majú chuť niečo robiť a privoňať k niečomu sviežemu, inému.
Máte už vybudovanú svoju povesť?
M. K.: Myslím, že áno. Za tri roky, čo učíme na škole, sme spolu s docentom Havlišom viedli ateliérovú tvorbu šesťkrát a trikrát sme vyhrali cenu Bohuslava Fuchsa za najlepšiu prácu na škole. Učíme študentov prezentovať architektúru, aby bola zrozumiteľná, aby svoju prácu vedeli vysvetliť a predať ľuďom, ktorí to budú raz platiť. Prezentácii by sa malo vo výučbe architektúry venovať všeobecne viac priestoru. Nútime ich robiť si vlastný výskum, aby projekt stál na faktoch a širších súvislostiach. V našom ateliéri sa pracuje tvrdo a niekedy dávame študentom fakt zabrať. Snažíme sa však získavať granty a z toho hradiť exkurzie alebo tlač. Za to očakávame, že budú pracovať a ak nie, dokážeme ich našou kritikou i rozplakať. Ale keď sa cez to všetko študenti prehryzú a ukážu záujem o architektúru, tak to zvyčajne stojí za to. Navyše sme pripravený konzultovať nad rámec ateliérových hodín, študenti chodia často za nami aj sem do ateliéru.
Ako si ustrážite, aby váš vplyv na projekty študentov ostal len pedagogický a nie tvorivý?
M. K.: V architektonickej tvorbe sú dva princípy: autorský a editorský. V prvom prípade to architekt vymyslí a jeho partička ľudí to „nakliká“. A potom je tu ten druhý, ako to bolo v B. I. G., kde funguje nejaký určitý zavedený systém práce a vedúci architekt ateliéru hlavne usmerňuje proces. Napríklad Bjarke Ingels projekty sám často nevymýšľa, ale ich konzultuje. Tento spôsob práce si vyžaduje kreatívny prínos od celého tímu, o to môžu byť však projekty lepšie. Snažíme sa zo študentov vyžmýkať ich nápad, ich základnú ideu a potom ju overenými postupmi rozvíjame ďalej.
Michal, vy ste absolvovali stáž v známom ateliéri Bjarke Ingelsa B. I. G. v Dánsku. Ako ste sa tam dostali?
M. K.: Bol som tam pol roka, bolo to super a ďalšieho pol roka som z toho bol K. O.
To vás tak vyšťavilo?
M. K.: Bolo to veľmi náročné. Za pol roka som urobil toľko práce a v takom šialenom tempe ako inde za dva roky. Ondro zažil niečo podobné v ateliéri PPAG vo Viedni.
O. CH.: To bolo trochu pokojnejšie. Máme kamarátov, ktorí pracovali v OME či pre Herzoga de Meuron, a všetky tie príbehy sú rovnaké, je to „psycho“.
Ako ste sa tam dostali?
M. K.: Bol som na jednom workshope, kde som sa zoznámil s architektom Adamom Gebrianom. Neskôr som odišiel študovať do Gentu v Belgicku a odtiaľ som chcel ísť na pol roka na stáž. Adama som požiadal o radu, kam by mi odporučil ísť. Povedal mi, že ak chcem ísť do B. I. G., nech napíšem email Janovi Magasaníkovi, architektovi, ktorý pre nich pracuje už dlhšie, a nech to skúsim s jeho odporúčaním. Napísal som a vzali ma. Neskôr som zistil, že môj mail Jan preposlal na HR oddelenie a pri posudzovaní môjho portfólia Jan kopol svojho kolegu zodpovedného za výber stážistov pod stolom, s tým, že: ,,toho vezmime“. Do pol hodiny mi prišla odpoveď o prijatí, zmluva a o dva týždne som sa už sťahoval do Kodane.
Čo vás momentálne živí?
O. CH.: Súťaže nás živia aj dnes. Boli sme pozvaní spoločnosťou Penta do vyzvanej súťaže, azda jednej z najväčších na našom území, na riešenie Waltrovky v Prahe. Je to brownfield, ktorý postupne vstáva z popola. Architekti Cígler a Marani tam robia kancelárie. Jedného dňa nám zazvonil telefón z Penty, že videli naše práce a chceli by s nami skúsiť spolupracovať. Prišli sme do Prahy, sedeli sme trochu ohúrení v tých ich kanceláriách, bol to pre nás trochu šok.
M. K.: A už pri prvom stretnutí sme si stihli urobiť meno vyjednávaním o honorári, lebo ponúkané „skicovné“, odmena za spracovanie súťažného návrhu, bola podľa nás príliš nízka.
O. CH.: Napokon sme nejaké to „skicovné“ dostali. Išlo však hlavne o to, že sme dostali príležitosť podieľať sa na naozaj veľkom projekte v Prahe, tak sme do toho dali všetku energiu a sily, ktoré sme mali, a po polroku rôznych stretnutí a prezentácií sme vyhrali. Je to územie Waltrovky so 700 bytmi a spoločne s ďalšími dvoma architektonickými kanceláriami sme spracovali urbanistický koncept, sme autori master plánu, sú tam byty, domy, park. S Pentou sa takto kamarátime už rok. O dva roky by 1. etapa projektu už mala stáť. Penta je silná a nám to veľmi pomohlo. Stali sme sa unikátom na trhu, že sme takí mladí a máme dôveru takého silného investora. To je zaklínadlo, ktoré nám otvorilo cestu k ďalším zákazkám a developerom. To bol krok, ktorý nás vystrelil úplne niekam inam a posledný rok sa stále sťahujeme, lebo sa zväčšujeme.
Nezamávalo to s vami trošku?
O. CH.: Vôbec nie, proces projektovania je taký nabitý, že na žiadne hviezdne maniere nemáme vôbec čas. Mediálne nás živí najmä pavilón na Expo, je to ale úplne iný druh zákazky.
Keď spolupracujete s takým veľkým developerom, darí sa vám presadiť svoj projekt bez ústupkov – tak, aby vaše architektonické svedomie ostalo čisté?
O. CH.: Pracujeme s Pentou v Prahe a musím povedať, že je to úplne osvietený investor. Majú všetko veľmi dobre spočítané, ale dali nám dôveru. Vytvorili sme otvorené prostredie s parkom, ktorý určuje kvalitu života v území. Je to miesto, kde by sme si obaja vedeli predstaviť žiť.
M. K.: V súťaži sme vyhrali s konceptom, ktorý mal najmenej štvorcových metrov bytov.
O. CH.: Suverénne najmenej, asi tak o polovicu menej ako ten najhustejší.
M. K.: Myslím, že Penta chápe dobu, trh aj konkurenciu, že developer si už nemôže robiť, čo chce, a že nejde len o postavenie čo najviac štvorcových metrov predajných plôch, projekt musí mať pridanú hodnotu. Zrejme im naša verzia nezarobí najväčší možný zisk, ale určite vytvoria referenčný projekt, ktorý so svojimi 700 novými bytmi nastaví inú latku v danom segmente na pražskom realitnom trhu.
Aký je dôvod, že máte sídlo v Brne? Okrem toho, že ste tu študovali?
O. CH.: Je to tu lacné, blízko do Viedne, kam by sme sa radi dostali. Máme v pláne sa stať medzinárodnou kanceláriou, ktorá nie je viazaná len na jeden trh. To je náš jednoznačný cieľ. Chceme pracovať v Rakúsku, skúšame Švajčiarsko.
Ako vás v týchto krajinách berú?
O. CH.: Vo Švajčiarsku je pre cudzincov jediná cesta – vyhrať súťaž, čo je veľmi ťažké. Konkurencia je tam veľká, Švajčiari sú veľmi dobrí a navyše tam architektom môže byť hocikto. Súkromný investor iba zriedka dá dôveru niekomu zo zahraničia. V Rakúsku je to trochu lepšie a tiež to skúšame cez súťaže. Prostredie som si trochu ohmatal, pretože som študoval v Grazi a pracoval som vo Viedni.
M. K.: Dôležité je pre nás to, že odtiaľto z Brna sa dostaneme na rokovanie na 9.00 hod. ktorýmkoľvek smerom: do Prahy, Bratislavy, Viedne, Ostravy – do všetkých miest, kde sa niečo deje. Máme klientov na Slovensku aj v Česku, snažíme sa preniknúť i do ďalších krajín, Rakúska, Švajčiarska. Napríklad z Prahy tá dostupnosť nie je až taká jednoduchá. Snažíme sa búrať klišé československého architekta, ktorý sa obmedzí na prácu vo svojej krajine či regióne. V Brne vlastne nemáme žiadnu veľkú zákazku. Aj napríklad pavilón v Miláne nám pomáha prekračovať hranice.
Sú vaše projekty rozpoznateľné? Máte už svoj vlastný rukopis?
M. K.: Nemáme. Hovorí sa, že najlepšie ateliéry sú také, pri ktorých na začiatku netušíte, čo dostanete. Je to, akoby ste si mysleli, že potrebujete pohár, architekt vám však ukáže, že to, čo potrebujete, nie je pohár, ale tanier. A ešte zaň zaplatíte dvojnásobok toho, čo ste pôvodne plánovali. (Smiech)
O. CH.: Ale ten tanier vám vydrží celý život.
M. K.: Architektúra nie je pre nás len to, čo fyzicky postavíme. Je jedno, či sú veci malé alebo veľké. Napríklad minulý rok bol jednou našou krásnou realizáciou vstup do moravskej galérie. Prepojili sme dve nádvoria len tým, že sme otvorili obrovské dvere. Malo to ten efekt, že predtým do moravskej galérie vošlo pár ľudí za mesiac a potom mali zrazu návštevnosť osemsto ľudí.
Vyzerá to tak, že ste veľmi vyťažení. Ako si vyvetráte hlavu? Máte čas aj na iné aktivity?
O. CH.: Máme veľa práce, ale momentálne relaxujem štúdiom vo Švajčiarsku, takže nanajvýš tam idem lyžovať.
M. K.: Sme v jednom kole. Pretože nás nik neučil, ako viesť kanceláriu, robiť zmluvy a podobne, učíme sa na vlastných chybách. Snažíme sa pritom nestratiť mieru inovácie a stále čo najviac času venovať tvorbe architektúry. A popritom sa aj vyspať, venovať sa rodine, priateľke a kamarátom. Čo sa športu týka, pravidelne behávam a hrám futbal. No a teraz som si napríklad kúpil bicykel.
O. CH.: Nemáme autá, ja dokonca nemám ani vodičský preukaz, sme takí mestskí ľudia.
M. K.: Do práce to mám 5 minút na bicykli.
O. CH.: Ja si chcem kúpiť čln. (Smiech)
M. K.: Okrem klasickej architektonickej tvorby robíme aj iné veci. V zahraničí je pozícia architekta úplne iná ako u nás. Chceme urobiť aj niečo prospešné pre verejnosť. V zahraničí architekt funguje ako garant verejných diskusií, keď ide napríklad o problémy mesta. Tu u nás to nie je veľmi zaužívané. Tu architekti strácajú nezávislosť, keď sa dostanú do objatia developerov či politických záujmov. Nemôžu vystúpiť proti svojmu mecenášovi, lebo by stratili prácu. Pre nás je nezávislosť dôležitá. Architekt by mal byt aktívnym v rámci celospoločenského diania. Preto sme urobili projekt nádražia v centre alebo teraz pracujeme na využití Južného centra.
Čiže sa zahryznete do problému verejného priestoru bez toho, aby to bola vaša zákazka?
M. K.: Presne tak. Zháňame si peniaze cez granty. Tak to bolo aj s projektom nádražia. Mesto malo koncept odsunúť nádražie preč, ale väčšina obyvateľov s tým nesúhlasí. Ľudia však nemali v rukách projekt dokazujúci možnosť zotrvania nádražia v dnešnej polohe, a kým myšlienka nie je vizualizovaná na papieri, sú to len reči. Architekt má tú možnosť dať myšlienkam a zámerom vizuálnu podobu. Urobili sme štúdiu nádražia v centre, priniesli sme ju do verejnej diskusie a po niekoľkých rokoch sa možnosť zachovať nádražie v centre mesta vrátila späť ako reálna možnosť.
O. CH.: Samozrejme, naším návrhom sme si pohnevali veľa ľudí, ktorí s územím majú iné plány. Ďalší projekt je Južné centrum. Je to úžasné miesto, lúka uprostred mesta. Zorganizovali sme tam divadelné predstavenie a ukázalo sa, že je vlastne trápne, že sa tam nič nedeje.
M. K.: Nebaví nás čakať, kým nás mesto pozve prestrihnúť pásku pri hotovom zrealizovanom projekte. Navrhujeme využitie verejného priestoru hneď. Keď priestor patrí mestu, môže ho predsa okamžite začať používať.
Najväčší kus práce a energie však zaberá to, aby ste našli na úradoch správnych ľudí, ktorí vás budú aj počúvať…
O. CH.: To sa nám našťastie podarilo.
M. K.: Máme pár dobrých ohlasov a zatiaľ môžeme povedať, že to vyzerá sľubne. Práca architekta však nespočíva v tom, že v takýchto projektoch musí zotrvať až do konca. Stačí, keď naštartuje ďalšie aktivity. Po našich prezentáciách však aj mesto pochopilo, že priestor Južného centra môže využívať. Najnovšie v južnej časti zbúrali ploty a odstránili krovie a proces už je naštartovaný. Architektovi stačí, ak je katalyzátorom zmeny k lepšiemu.
O. CH.: Toto je teda pre nás skôr koníček.
Takže takto si vetráte hlavu…
M. K.: Takýmito projektmi, športom a tiež učením na škole.
Funguje v Česku honorárový poriadok?
M. K.: Máme honorárový poriadok, niektorí si účtujú podľa neho, niektorí nie.
O. CH.: My pracujeme podľa neho, v Brne sme tým unikátni. Skôr sa rešpektuje v Prahe.
M. K.: Tam sú ľudia viac zvyknutí zaplatiť za odvedenú prácu a vedia viac o hodnote práce architekta ako v malých mestách.
O. CH.: Mali sme však jedného klienta, ktorý sa s nami jednal o cene a zjednal si 20-percentnú zľavu. Keď sme mu projekt odovzdali a on videl, aký kus práce sme pre neho urobili, tak to uznal a zaplatil nám plnú sumu, pretože, ako povedal, hanbil by sa prijať zľavu. Bol rozumný, pochopil, že ak bude s nami kamarát, tak mu na jeho projekty dáme najlepších ľudí a urobíme pre neho prvé i posledné.
Nemáte pocit, že vytŕčate svojím prístupom k práci, vekom a svojou komplexnosťou z davu?
O. CH.: Pre nás je meradlom svetová architektúra, ateliéry z celého sveta, aké fungujú v New Yorku, v Londýne, všade na svete. Našou snahou je mať medzinárodne známy ateliér.
M. K.: Vyzerá to tak, akoby od Viedne na východ bola akási hmla, kde nik netrčí, a my by sme radi boli východoeurópskou raritou. Kedysi všetci chodili do Holandska za architektúrou, potom do Dánska, kde sa mnoho ateliérov zviezlo po ceste otvorenej veľkými architektmi, a bolo by super, keby sa také niečo podarilo aj s českou architektúrou a my by sme boli pri tom.
O. CH.: Ak sa také niečo podarilo Slovincom a slovinská architektúra je dnes pojem, prečo by sa to nemohlo podariť nám?
|
Ondřej Chybík Michal Krištof |
TEXT: Mária Nováková
Foto: DANO VESELSKÝ
dokumentácia: Chybik Kristof associated architects
Článok bol zverejnený v časopise ASB.
