V. Páleník: Finančná kríza je na Slovensku zažehnaná, ale hospodárstvo svoj rast spomalí

Staré poučky majú predsa len v niečom pravdu. Momentálne je kapitalizmus opäť zachvátený krízou z nadvýroby. Nie však z nadvýroby tovaru, ale z nadvýroby peňazí. Znova sa ukázalo, že štáty nemôžu beztrestne vyrábať peniaze, ktoré nie sú podložené tovarom. Čo kríza znamená? Koniec voľného trhu a liberalizmu? Sú na vine manažéri veľkých amerických firiem, ktorí zabudli na základné ekonomické pravidlo: čím je investícia ziskovejšia, tým býva väčšinou aj rizikovejšia. A čo to znamená pre slovenské hospodárstvo, ktoré je súčasťou najväčšej ekonomiky sveta – Európskej únie združujúcej 27 štátov? A aký dosah to bude mať na stavebníctvo, ktoré citlivo reaguje na vzostupy a pády ekonomickej krivky? Aj o týchto otázkach sme sa porozprávali s doc. RNDr. Viliamom Páleníkom, PhD., vedúcim tímu ekonomického modelovania na Ekonomickom ústave Slovenskej akadémie vied.

Začnime príčinami súčasného stavu. Naozaj sa „finančná cunami“ zdvihla zo Spojených štátov alebo boli aj iné – skrytejšie – epicentrá?
Všetky podstatné východiská súčasnej krízy naozaj pochádzajú zo Spojených štátov. Keď sa zatrasie druhá najväčšia ekonomika sveta, nevyhnutne to zasiahne celý svet. Trochu drsným spôsobom sa tak potvrdili základné ekonomické tézy, že aby mohla dlhodobo fungovať, musí mať ekonomika vyvážené parametre.

Čo všetko vplývalo na americkú krízu?
Ekonomika Spojených štátov mala veľký schodok verejných financií, nadmerný deficit obchodnej bilancie, dovážala veľké množstvo kapitálu, ktorým financovala zadlžovanie národnej ekonomiky a, navyše, bola zaťažená obrovskými výdavkami na vojenské akcie – a to sa nemohlo diať večne.

Podľa viacerých sa to dialo až prekvapujúco dlho. Prečo sa to držalo pod pokrývkou?
Určoval to politický cyklus. Každá vláda sa snaží vykazovať k voľbám tie najlepšie výsledky a aj Bush sa ich vo svojom druhom volebnom období snažil udržiavať. Aspoň navonok. Politike pravdepodobne podľahol aj bývalý šéf Federálneho rezervného systému – čo je americká centrálna banka – Alan Greenspan, ktorý mal povesť veľkej autority. Dnes ho mnohí obviňujú z vyvolania finančnej krízy, pretože sa ukázalo, že šéfoval nezodpovedne. Politické ciele teda zapracovali, hoci sa to vládnej garnitúre nakoniec vymklo z rúk a kríza vypukla tesne pred voľbami. Problémy boli zrejme hlbšie, ako si politici mysleli.

Ako sa na tom zúčastňoval zvyšok sveta?
Ochotne financoval zadlžovanie USA. Hoci po vojne je každý generál, s odstupom času sa zdá, že účastníci finančného trhu podcenili riziko.

Ktoré konkrétne?
Ako dôležitý aspekt príčiny krízy sa uvádza posilnenie významu finančných derivátov, ktoré dokážu výrazne znížiť až odstrániť individuálne riziko investorov. Teoretické súvislosti, logika veci a už aj praktické skúsenosti ukazujú, že keď si individuálni investori v masovom rozsahu znížia svoje individuálne riziká, môže sa to prejaviť zvýšením globálneho rizika trhu. Ďalšou stránkou je posilňovanie vplyvu manažérov vo veľkých spoločnostiach. Tí získali väčší reálny dosah na fungovanie spoločností ako vlastníci, ktorých často tvoria jednotliví rozdrobení akcionári. Manažéri potom môžu prehĺbiť problémy tak, že deformujú ekonomické výsledky a získajú toleranciu od ratingových agentúr. Ich odmenou je profit v podobe vysokých odmien či časti akcií v spoločnosti. To je však cena za veľké riziko, ktoré sa nedá podstupovať neustále. No a momentálne sa za to platí.

Krízu odštartovalo spľasnutie hypotekárnej bubliny. Je známe, že americké domácnosti akceptujú život na dlh a prijímajú spotrebiteľské úvery na nákupy hocičoho, ale prečo sa zrútil celý systém?
Opäť je za tým politika. Bushova vláda chcela podporiť sociálne slabších občanov a vytvorila verejné fondy, ktoré mali poskytovať hypotekárne úvery. Prirovnal by som to k nášmu Štátnemu fondu rozvoja bývania, ale v Amerike sa to uskutočňovalo formou hypotekárnych úverov. Keďže fond bol určený sociálne slabším, účastníci hypotekárneho trhu museli znižovať nároky na ručenie. Hypotekárne úvery z verejných fondov sa začali kombinovať s rôznymi finančnými derivátmi, čím vzniklo akési virtuálne ručenie. Bolo len otázkou času, kedy sa tento systém zrúti.

Ako sa to premietlo do bankového sektoru?
Finančná kríza spôsobila krach veľkých firiem pôsobiacich na kapitálovom trhu. Banky už neboli ochotné si navzájom požičiavať, lebo sa obávali nesplatenia dlhov. Vznikla kríza likvidity, ako aj nedôvera k bankovému sektoru. Hrozilo hromadné vyberanie vkladov, čo by položilo aj tie najväčšie banky. No a toto napätie na peňažnom trhu v USA sa prenieslo aj do západnej Európy a v určitých znakoch aj k nám.

Tvrdí sa, že finančná kríza Slovensku momentálne nehrozí. Je to pravda?
Naozaj sa zdá, že aspoň nateraz je finančná kríza zažehnaná. Obchody medzi bankami a samotný peňažný chod ekonomiky je zatiaľ bezproblémový. Štát sa zaviazal k ochrane finančných prostriedkov občanov, čiže ak by skrachovala nejaká veľká banka na Slovensku, občania by časom svoje peniaze dostali. Horšie by to bolo v prípade podnikateľov zamestnávajúcich ľudí a obchodujúcich s ďalšími firmami. Vtedy by sa zastavili dôležité finančné toky, ktoré by komplikovali situáciu národnej ekonomiky.

Čím sa u nás odklonila finančná kríza?
Dobrou kondíciou bankového systému, ktorý prešiel ozdravujúcou reformou počas prvej vlády Mikuláša Dzurindu. Banky odvtedy neprestali byť zdravé, a aj preto doteraz nedošlo k výraznému otrasu.

Po finančnej kríze však nasleduje hospodárska kríza, ktorá sa začína prejavovať už aj na Slovensku. Do akej miery sa jej treba obávať?
V USA sa už jasne hovorí o hospodárskej recesii, čiže o poklese hrubého národného produktu. Recesia spôsobuje, že Spojené štáty prestávajú dovážať tovar v takom rozsahu ako predtým. A to, samozrejme, platí aj pre obchod so západnou Európou, ktorá tak stratí časť zo svojich významných trhov. V západnej Európe recesia zatiaľ nie je témou dňa, ale hovorí sa o stagnácii. Posledné štatistické výsledky naznačujú, že u nás sa táto situácia zatiaľ prejavuje ako spomalený ekonomický rast. Ak sa teda tento rok predpokladal nárast o 7 až 8 %, bude to približne v rozpätí od 6,5 do 7,5 %, a ak sa pre budúci rok očakával rast 7 %, tak to bude asi len 6 %. Na zastavenie hospodárskeho rastu však zatiaľ nijaké dôvody nevidím.

Pri stagnácii vonkajšieho dopytu stagnuje aj vývoz. Môže sa stať, že táto situácia vyvolá pozitívnu reakciu na domácom trhu?
Ľudia začnú šetriť, ale súčasne zostanú solventní. Dvakrát obrátia korunu, či lepšie povedané euro v ruke, kým niečo kúpia, ale určite neprestanú kupovať kvalitné veci. A slovenské výrobky tieto parametre spĺňa­jú – sú kvalitné a nie sú mimoriadne drahé. Určitý problém by mohol nastať pri autách, ale aj tu bude záležať, či náš trh dokáže ponúknuť modely, ktoré sú dobré, pekné, trochu lacnejšie a súčasne úspornejšie.

A stavebníctvo?
To je azda ešte väčšia neznáma ako automobilový priemysel. Obytný dom, byt, banka, kancelária či fabrika sa môžu postaviť tento rok, ale aj na budúci. To platí aj pre rekonštrukcie. Treba teda očakávať, že investície v stavebníctve sa s veľkou pravdepodobnosťou spomalia. Opatrnejší prístup však napríklad našim výrobcom stavebného materiálu nemusí až tak prekážať, lebo ho môžu produkovať v rozumných cenách. Všeobecne však asi klesne dopyt po stavebných prácach, čím sa spomalí produkcia stavebného rastu. V horšom prípade môže prísť aj istá stagnácia. Tento vývoj však určite bude mať regionálne odlišnosti.

Ako sa na pozadí tohto vývoja bude pohybovať zamestnanosť? Podarí sa premiérovi SR udržať deklarovaná zamestnanosť za každú cenu?
V tomto smere nie som pesimista. Vlani bol medziročný rast zamestnanosti 2 %, ktorá tak za HDP zaostáva o niekoľko percentuálnych bodov. Keď teda bude rásť HDP o 6 %, tak môže rásť aj zamestnanosť. Dôležitejšie bude, aby sme zlepšili produktivitu práce.

Obavy sú aj z odlivu zahraničného kapitálu…
Ten je v neustálom pohybe – odchádza a prichádza. Možno že viac si všímame, keď odchádza, ako keď prichádza, ale zatiaľ je saldo kladné.

S pohybom kapitálu súvisí aj pohyb pracovných síl. Pri zlepšovaní jej úrovne na Slovensku ste spomínali jej produktivitu. Čo našu prácu ešte brzdí?
Ide o tzv. friction na trhu práce – čiže trenie. Keď niekto stratí prácu, tak si potom nejakú hľadá. Ideálne je, keď sa dopyt a ponuka stretne bez najmenšieho trenia. U nás je toto trenie oveľa väčšie ako v západnej Európe. Máme totiž najvyššiu mieru dlhodobej nezamestnanosti a štatistiky súčasne ukazujú, že máme veľké množstvo neobsadených pracovných miest. Ide asi o 20 000 miest oproti 200-tisícovej nezamestnanosti. S ich obsadením by teda nemal byť problém, ale opak je pravda.

Spôsobuje to slabá pružnosť trhu práce?
Áno, lebo nezamestnaní u nás nevedia, kam majú ísť pracovať. A to je škoda, lebo nezamestnaný je podľa definície ten, ktorý chce a môže pracovať. Povinnosťou vlády, a najmä súčasnej, je sprostredkovať prácu tým, ktorí chcú pracovať. Štatistiky ukazujú, že na aktívnu politiku trhu práce dávame veľmi málo peňazí a túto sumu aj veľmi neefektívne využívame. Nemáme systém na rekvalifikáciu ľudí podľa skutočnej potreby. Nezamestnaný ide väčšinou tam, kde práve otvárajú nejaký kurz. Politika na trhu práce je podľa mňa veľký problém slovenskej ekonomiky, no ministerstvo práce má na to asi iný názor.

Už onedlho vstúpime do eurozóny. Očakávate ťažkosti so zavedením novej meny – napríklad zdražovanie?
Z hľadiska techniky výmeny peňazí nečakám problém. Ostatne, len nedávno sme menili menu a ľudia si na nové peniaze rýchlo zvykli. Ani inflačný tlak by nemal byť aspoň na začiatku záťažou. Bude záležať najmä na samotných ľuďoch, aby neakceptovali snahy obchodníkov zvyšovať ceny. Eventuálne zdražovanie v prvých týždňoch teda nebude záležitosť eura. K dlhodobejším efektom sa môžeme vrátiť neskôr, po prvých skúsenostiach…

Na ich základe robíte prognózy. Aká je vaša úspešnosť pri ich projektovaní?
Príťažlivosť prognózy je práve v tom, že sa ťažko odhaduje jej úspešnosť. Dobrá prognóza dobre predpovedá vývoj, ale aj upozorňuje, kde môže nastať problém. Samozrejme, má svoje predpoklady: keď sa niečo udeje, tak výsledok bude takýto, ale keď sa to udeje inak, výsledok bude iný. Ak teda svetové ceny niektorých komodít budú mať isté hodnoty, rast našej ekonomiky bude mať daný priebeh. Keď budú iné, aj vývoj bude odlišný.

Môžete týmito prognózami ovplyvniť vývoj?
Svetové ceny ropy ovplyvniť síce nevieme, ale dokážeme čosi iné. Keď sme prognózovali hospodársky vývoj v tomto roku, tak sme predpokladali, že sa budú úspešne čerpať eurofondy. Logicky nám vyšla optimistická prognóza. Nám sa však zdá, že eurofondy sa nečerpajú úspešne. Vynára sa otázka: Urobili sme zlú prognózu? My odpovedáme: Mali sme zlý predpoklad. Mysleli sme si, že vláda sa bude eurofondom patrične venovať. Keď sa nesplní predpoklad, nenaplní sa ani prognóza. Samozrejme, tým sme chceli aj varovať vládu, ktorá sa čerpaniu eurofondov patrične nevenovala.

Vláda tvrdí, že na vine sú zle postavené projekty. Je to skutočne tak?
Do značnej miery ide o zavádzajúce vyhlásenia. Projekty sa totiž robia tak, že príslušné rezortné ministerstvo vypíše výzvu na ich prihlasovanie. Až keď sa prihlásia, dá sa posúdiť, či sú dobré. Ako však vláda môže tvrdiť, že projekty nie sú dobré, keď výzvy a ani podklady prakticky neexistujú?

Pôsobíte v Európskom hospodárskom a sociálnom výbore v Bruseli, v ktorom sa konzultuje európska legislatíva týkajúca sa sociálnych a hospodárskych vecí. Nemôže nám Európska komisia priškrtiť tieto fondy?
Európska komisia kontroluje, či sú pri výzvach splnené všetky náležitosti: kto, na čo a v akých termínoch môže tieto prostriedky čerpať. Keďže výzvy zverejnené nie sú, administratíva čerpanie asi dobre nepripravila. Má to robiť od roku 2007, ale realita potvrdzuje oneskorenie.

Kto by mal za to niesť zodpovednosť?
Zúčtovanie politickej zodpovednosti by mali priniesť voľby. Problém je však ešte inde. Peniaze sú rozpočtované v eurách. Ak sme teda na rok 2007 dostali miliardu eur, môžeme ich vyčerpať do roku 2010. V roku 2007 by sme ich čerpali v kurze 40 Sk za euro, v roku 2010 to bude 30 Sk za euro. V roku 2007 by sme za tie peniaze postavili viac, lebo odvtedy všetko zdraželo. Navyše, stratíme infláciou a kurzom. Aj tu platí ľudové: kto rýchlo dáva, dvakrát dáva.

V nedávnej televíznej diskusii ste tvrdili, že správne čerpanie eurofondov by vy­riešilo spomalenie hospodárskej krízy. Opatrenia vlády sú teda neefektívne?
Domnievam sa, že 27 opatrení vlády je príliš všeobecných a nie sú kvantifikované. Keby sa podarilo uplatniť všetky tieto opatrenia, náprava by určite nastala. Na­ozaj by stačilo, keby vláda nasadila všetky sily na účinné čerpanie eurofondov. A pre samotné stavebníctvo je tam obrovské pole možností. Niektoré časti sú vyslovene nasmerované v prospech stavebníctva, iné naň budú mať vplyv nepriamo – myslím na kvalitu pracovnej sily.

Na záver skúsme urobiť resumé pre stavebníctvo. Čo ho čaká?
Stavebníctvo bude kopírovať ekonomiku s určitým zosilnením. Keď sa spomalí hospo­dársky rast o dva percentuálne body, tak stavebníctvo spomalí o viac percentuálnych bodov. Napriek zvýšenej citlivosti však neočakávam prepad produkcie, iba jej mierny pokles. Naopak, mala by sa vylepšiť situácia v oblasti pracovnej sily. Mnohí ľudia sa vrátia zo zahraničia, čo bude dobré pre kvalitu stavebných prác. Veľká časť stavebníctva bude závislá od čerpania eurofondov, a tak zdôrazňujem, že ich efektívne využívanie bude veľmi dôležité.

Ľudo Petránsky
Foto: Dano Veselský