Sarah Williams Goldhagenová: Neutrálny priestor neexistuje

Americká kritička a teoretička architektúry Sarah Williams Goldhagenová.
Zdroj: Robert Tjalondo

Sarah Williams Goldhagenová je jedna z najznámejších amerických kritičiek a teoretičiek architektúry. Rozhovor s ňou vznikol v rámci iniciatívy Venetian Letter, ktorá popularizuje ľudskú architektúru na vedeckých základoch.

Rozhovor so Sarah Williams Goldhagenovou vznikol v rámci iniciatívy Venetian Letter, ktorá popularizuje ľudskú architektúru na vedeckých základoch. Založil ju psychológ Michal Matloň s neurovedkyňou a lekárkou Nataliou Olszewskou, ktorí americkú kritičku a teoretičku architektúry vyspovedali.

Sarah Williams Goldhagenová vyše 10 rokov prednášala na Harvard Graduate School of Design. Po tom, ako sa ponorila do výskumu biofilického dizajnu, neurovedy a environmentálnej psychológie, napísala knihu Welcome to Your World, v ktorej širokému publiku predstavuje účinky architektúry a miest na naše myslenie, cítenie a zdravie.

 

Nepresviedčame architektov

Natalia Olszewska (NO): Sarah, keď som čítala vašu knihu, uvedomila som si, že je potrebné viac vzdelávať tvorcov životného prostredia. Vplyvu budov na ľudské zdravie, poznávanie, emócie a rozhodovanie sa dnes nepripisuje primeraný význam. Čo si myslíte, ako by sme mali pristupovať k architektom, ako im tieto témy priblížiť? Prichádza koniec koncov veľká zmena paradigmy.

Sarah Williams Goldhagenová (SWG): V súčasnosti nezáleží na tom, aká úrodná je pôda, pretože je len na nás, aby sme ju poorali. Keď som písala knihu Welcome to Your World, bola som trochu naivná. Myslela som si, že keď ukážem princípy embodimentu a dizajnu zameraného na človeka a urobím ich skutočne zrozumiteľnými, všetci sa ozvú: „Ahá!“ No hádajte… nestalo sa to. Aj keď knihe sa, samozrejme, darí a má veľa čitateľov.

Napísala som ju, pretože som si uvedomila, že architekti nemajú poznatky o ľudskom vnímaní a psychike. Niektorým veciam môžu rozumieť intuitívne. Len veľmi málo ľudí si však uvedomuje, aký radikálny posun musí architektúra spraviť a ako výrazne sa môže zlepšiť.

Po vydaní knihy som, na moje prekvapenie, zistila, že ľudia, ktorí zareagovali najmenej, boli práve architekti. Práve tí, pre ktorých píšem a ku ktorým hovorím celý svoj profesionálny život! Mám doktorát z dejín architektúry a mnoho rokov som sa venovala kritike. Namiesto toho som našla silné publikum v odborníkoch zaoberajúcich sa fyzickým a duševným zdravím a neurovedou – boli knihou fascinovaní.

Jedným z problémov je, že embodiment a dizajn zameraný na človeka čerpajú z mnohých rôznych disciplín… Existuje environmentálna psychológia, evolučná psychológia, existujú kognitívne vedy. Na strane architektúry zas máme interiéry a exteriéry, krajinu a infraštruktúru.

Architektúra ako disciplína je veľmi rozdelená. Ak projektový architekt potrebuje urobiť krajinnú architektúru, najme si krajinného architekta. Ak potrebuje pomoc so stavbou, najme si inžiniera. Ale prístup, ktorý obhajujeme, tak jednoducho nefunguje – je multidisciplinárny.

Ďalšou prekážkou je, že architekti nakoniec nemajú v projektoch rozhodujúce slovo. Architekti poskytujú služby a poskytovatelia služieb musia pracovať podľa požiadaviek klientov. A práve to ma prinútilo uvedomiť si, že možno oslovujem nesprávnych ľudí.

Michal Matloň (MM): Raymond Neutra sa o tom zmienil aj v našom predchádzajúcom rozhovore. Povedal, že je dobré mať idealistických architektov, ale oveľa lepšie je mať idealistických developerov.

SWG: Áno, vlastne sme sa s ním o tom veľa rozprávali. Nie sú to však iba developeri. Sú to aj politici a úradníci, ktorí sa zaoberajú mestami. Sú to klienti architektov. A je oveľa jednoduchšie presvedčiť ich, než architektov, pretože od architektov dnes zrazu žiadame, aby sa naučili množstvo nových zručností, v ktorých nemajú takmer žiadny tréning či vzdelanie. Architektonické školy dostatočne neučia vedecké poznatky o ľuďoch.

Nie je to tak, že by architekti neboli zvedaví. Je to skôr tým, že sú zaneprázdnení. Takže na jednej strane sa na to musíte pozerať z politického a obchodného hľadiska. A na druhej strane musíte riešiť vzdelávanie architektov.

Americký systém vzdelávania architektov je neuveriteľne konzervatívny. Jedným z dôvodov je inštitút doživotnej profesúry. Akonáhle si ju niekto zaslúži, získa najvyššiu odmenu, ktorú akadémia ponúka, a zvyčajne ostane na jednom mieste (fyzicky a občas aj mentálne) ďalších 30 rokov.

Ak je našim cieľom podpora intelektuálnych inovácií a schopnosť reagovať na súčasné podmienky, je to šialený systém. Viem, že to znie strašne, a bola by som rada, keby sa to dalo povedať lepšie, ale na príchod architektúry zameranej na človeka a založenej na vede musíme počkať, kým súčasná vedúca generácia odíde do dôchodku.

MM: Oslovovanie politikov a developerov (klientov) je práve jeden zo zámerov iniciatívy Venetian Letter. Nechceme hovoriť iba s architektmi alebo environmentálnymi psychológmi, ktorí už o týchto veciach vedia. Chceme hovoriť s politikmi, úradníkmi, starostami…

SWG: Ľudia vo verejnej politike, ľudia v orgánoch podporujúcich sociálnu spravodlivosť v mestách, sa v týchto veciach intenzívne angažujú. Myslia si, že dizajn zameraný na človeka je najlepšou myšlienkou, akú kedy počuli. Chcú sa o ňom dozvedieť viac. Premýšľajú, prečo sa to tak nerobilo doteraz.

Vezmite si napríklad pedagógov. Bola som rečníkom na konferencii pre ľudí, ktorí navrhovali verejné základné, stredné a vysoké školy. Dokázali s týmito novými poznatkami rýchlo urobiť významný pokrok v myslení.

Interiér budovy škótskeho parlamentu od ateliéru EMBT Architects.
Interiér budovy škótskeho parlamentu od ateliéru EMBT Architects. | Zdroj: Wikimedia Commons

Zmena k lepšiemu

NO: Včera večer som si prezerala vašu knihu. Rozprávate príbeh o výlete do Florencie, keď ste boli tínedžerkou. Povedali ste, že to bol prvý okamih vo vašom živote, keď na vás nejaké mesto urobilo silný dojem. Páčil sa mi okamih, keď ste sa túlali ulicami mesta a cítili ste, že to bola architektúra ulice, ktorá vás postrkovala, aby ste išli určitým smerom.

Čo sa stalo s týmito znalosťami, ako používať materiály, tvary či pomery, aby mali ľudia príjemný zážitok a ich pozornosť bola nasmerovaná správnym smerom? Dejiny architektúry poznáte veľmi dobre. Čo si teda myslíte, že sa stalo?

SWG: Spomeňme pozitívny príklad. Počas pandémie koronavírusu v New Yorku, kde žijem, si všetci uvedomili, že potrebujeme oveľa viac verejného priestoru. A tak sa všetky tie škaredé a hrozné ulice začali zrazu meniť na dočasné verejné priestory. Teraz veľa ľudí hovorí: „Páni, to je pekné! Poďme sa pozrieť na to, ako ich môžeme zachovať.“

Myslím si, že pre New York je to skutočne zlomový okamih, keď môžu vytvoriť viac verejných priestorov, ktoré ľudí nabádajú socializovať sa, byť viac vonku a viesť menej sedavý život. Niekedy musí prísť kríza, aby si ľudia uvedomili, čo im chýba.

MM: Myslím si, že pandémia môže mať aj ďalší efekt. Možno si ľudia začnú viac vážiť to, že sú v prírode, ak ju prinesieme do mesta. Alebo že majú tieto verejné miesta, kde sa môžu stretnúť, akonáhle pandémia skončí.

SWG: Preto si myslím, že práca neurovedca architektúry Colina Ellarda je taká dôležitá. Pretože sa musíme pozerať nielen na dizajnové princípy, vďaka ktorým je určité miesto dobré, ale musíme myslieť aj na zle navrhnuté priestory – prečo sú zlé a aký majú vplyv na well-being človeka.

Ľudia sa v zle navrhnutých priestoroch cítia zle. Dostávajú úzkosť, sú nervózni, chcú sa z nich dostať preč. A myslím si, že je dôležité hovoriť o oboch stranách mince. Preto hovorím znova a znova, neexistuje neutrálny priestor. Každý priestor vás ovplyvňuje buď pozitívne alebo negatívne.

Architekti milujú vytváranie vzorcov a ukazuje sa, že z neurovedeckého hľadiska je to skutočne dôležité, pretože ľudia sú biologické stroje, ktoré hľadajú vzorce. Takže ak oslovíte architekta so slovami: “Dávam vám argumenty, aby ste mohli svojim návrhom spraviť viac dobrého pre používateľov,” ocení to.

NO: Začali sme túto diskusiu tým, že oslovenie architektov možno nemusí byť najefektívnejšou cestou, ale teraz sme sa dostali späť k tomu, že ich rozhodnutia predsa len môžeme nejako usmerniť. Môžeme im poskytnúť informácie…

SWG: Môžeme. No nie je to však tak, že sa postavím na javisko, poviem im, čo je dôležité, a oni odídu a urobia správnu vec. To sa nestane.

Tu je analógia. Keď som bola veľmi mladá, učila som vtedy asi päť rokov, mal Harvard pomerne konzervatívnych akademikov. Zvykla som sa rozprávať s kolegami a často sa diskutovalo o trvalej udržateľnosti. A oni odpovedali: „Udržateľná architektúra je škaredá, ľudia, ktorí to robia, sú hrozní architekti. Sme Harvard. Takéto niečo si nemusíme všímať.“

Vtedy som im veľmi neprotirečila. Bola som však v prijímacej komisii a rok čo rok sme dostávali ďalšie a ďalšie prihlášky od študentov, ktorí hovorili, že chcú študovať trvalú udržateľnosť, pretože je to dôležité. Mladí ľudia sú prirodzene viac politicky angažovaní.

Presne to isté sa teraz deje s embodimentom a architektúrou zameranou na človeka. To, o čom teraz hovoríme, je v skutočnosti politická otázka – ako využiť architektúru a urbanizmus na podporu ľudského blaha naprieč sociálnymi triedami, etnikami a jedincami.

Takže keď už sme na Harvarde dostali dostatok prihlášok, kde sa písalo: „Dobrý deň, naozaj chcem študovať udržateľnosť,“ tak sme najali učiteľov, ktorý sa jej venovali. Samozrejme, teraz po mnohých rokoch, je z nej dôležitá časť programu.

Verím, že k tomu dôjde aj v prípade well-beingu a psychológie architektúry. Ľudia, ktorí na moje knihy reagujú najviac, bývajú dosť mladí, ich kariéra je ešte len na začiatku. Teraz sa rozhodujú, akým smerom sa uberať.

Woermannhaus, bývalá škola, v meste Swakopmund v Namíbii je jednou z najstarších budov v meste a jednou z najnavštevovanejších pamiatok.
Woermannhaus, bývalá škola, v meste Swakopmund v Namíbii je jednou z najstarších budov v meste a jednou z najnavštevovanejších pamiatok. | Zdroj: Sarah Williams Goldhagenová

Tí zvedaví sú najinformovanejší

MM: Čo architekti najviac oceňujú pri spolupráci s vami? Je niečo konkrétne, o čom povedali: „Veľmi si vážim, že ste otvorili tieto témy.”?

SWG: Pamätám si na rozhovor s mojím známym, ktorý je pravdepodobne najlepším architektom, akého poznám. Spomenula som tému „manažmentu pozornosti” – ako je potrebné pri projektovaní budov a priestorov brať do úvahy psychológiu pozornosti. Porozprávala som mu o tom a on povedal: „Páni, to je fascinujúce. Vrátim sa späť a zamyslím sa nad všetkým, čo robím z pohľadu manažmentu pozornosti! “

Takže viete, tí zvedavejší si odnesú veľa vecí. Keď robím konzultácie, prizvú ma k projektu, pretože dávam váhu vedomostiam o človeku. To im dáva argumenty, ktoré im pomôžu dostať zo svojho návrhu viac.

MM: Takže sú to väčšinou už klienti, ktorí majú sklon uvažovať týmto spôsobom?

SWG: Zatiaľ sú to väčšinou nemocnice, univerzity a projekty v zdravotníctve. Hoci aj učitelia majú záujem. Predsa len, chcú, aby sa ich deti dobre učili.

MM: Myslím si, že je to podobné tomu, čo sme počuli od Raymonda Neutru, keď sme sa rozprávali o histórii dizajnu založeného na dôkazoch. Spomenul, že sa to začalo nemocnicami, ktoré potrebovali nové sídla a povedali: „Pozrite, tento prístup používame v medicíne. Mali by sme sa teda rovnako pozerať aj na svoje prostredie.“ V nemocnici môžeme veci skutočne zmerať, napríklad, aké dávky liekov proti bolesti pacient potrebuje. Prostredníctvom toho zistíme, či mu dizajn pomáha.

SWG: Na zdraví je pekné to, že je nespochybniteľné. Myslím tým, že nikto nechce privodiť ľuďom choroby, však? Nikto za to nechce byť zodpovedný. Zároveň budovy a všetko v zastavanom prostredí, je veľmi drahé. Ak tieto veci spojíte a poviete klientovi: „Ak nechcete zeleň, odstránime ju, ale uškodí to ľudskému zdraviu,“ zvyčajne to neurobia.

Všetko je individuálne

MM: Na druhej strane, keď sa ľudí priamo pýtate: „Radšej by ste sa zotavili z operácie v krásnej alebo obyčajnej nemocnici?“, občas povedia: „Je mi to jedno. Chcem len dobrú nemocnicu s najlepšími lekármi a vybavením.“ Ale práve preto musia odborníci zakročiť a povedať, že sa v dobrom prostredí ľudia skutočne liečia rýchlejšie. A nepochybujem, že pri výbere z dvoch rovnako dobrých nemocníc by zvíťazila tá krajšia.

Vezmite si napríklad nemocnicu Sant Pau v Barcelone. Je to krásna stará nemocnica, ktorá je na zozname UNESCO a bola postavená na začiatku 20. storočia v secesnom štýle. Je teda vizuálne veľmi bohatá a plná biofilických vzorcov a princípov. Všetko je veľmi detailné, farebné, sú tam oblé krivky a veľa fraktálov.

Nemocnica sa využívala do roku 2009. Potom však za ňou postavili novú nemocnicu. Takže stoja na tej istej ulici a môžete si ich porovnať. Na jednej strane stojí nádherná budova – pomaly  by som až chcel ochorieť, aby som sa do nej mohol dostať. A na druhej strane je nová budova, ktorá je zvonku na nerozoznanie od skladovej haly. Je to takmer iba prázdny obdĺžnik. Vyzerá príšerne.

A tak sa pýtam – čo sa stalo s myšlienkami ľudí, ktorí tieto budovy stavali v minulosti? Ľudia, ktorí si naozaj dali záležať na detailoch a snažili sa ich skrášliť. Dnes väčšinou architektov nepočujete ani len hovoriť o kráse. Nemusíme sa nevyhnutne zhodnúť na tom, čo je krása, ale dnes sa o nej ani nediskutuje.

Nemocnica Sant Pau v Barcelone, ktorá funguje od roku 2009.
Nemocnica Sant Pau v Barcelone, ktorá fungovala do roku 2009. | Zdroj: Michal Matloň

SWG: Krása je dnes v akademickom prostredí takmer až neslušné slovo. Dávajú vám tam najavo, že by ste o nej nemali hovoriť. Postštrukturalizmus a identitárna politika dlhý čas dominovali našim univerzitám. A z ich pohľadu je všetko sociálne konštruované. Všetko je individuálne. O kráse sa nedá hovoriť, pretože by to znamenalo, že v estetike je niečo, čo je vo svojej podstate univerzálne, a tým sa cítia hlboko ohrození.

Áno, samozrejme, veľa vecí je závislých na kultúrnom kontexte, samozrejme že existuje rod či etniká. Ale, predsa len, sme stále všetci ľudia – rovnaký druh. Existujú tiež veci, ktoré sú univerzálne, a máme výskumy, ktoré to dokazujú. Prečo ich nemôžeme aplikovať súčasne?

NO: Tiež zvyknem spolupracovať s architektmi a píšeme spolu aj články. Veľmi často si vymieňame nápady. Niektorí z nich sa skutočne zaujímajú o vedu, ale aj tí, ktorých to zaujíma, sú už často formovaní určitým vzdelaním.

MM: Myslím si, že často veci príliš komplikujeme. Zažívame kultúrnu explóziu: „Každý je jedinečný, sme podporovaní vyjadrovať svoju odlišnosť a nič nemôže byť univerzálne.“ Myslím si však, že k ľudskej univerzálnosti sa vraciame aj prostredníctvom technológie.

Nedávno prebehla zaujímavá štúdia. Výskumníci dali umelej inteligencii vypočuť zvukové záznamy hlasov rôznych ľudí. A ukázalo sa, že z týchto hlasov dokázal počítač so 70 – 80% presnosťou určiť niektoré parametre osobnosti daného človeka. Trochu to spochybňuje naše sústredenie sa na jedinečnosť jednotlivca a ukazuje, že sme omnoho predvídateľnejší, než si myslíme.

NO: Takéto zistenia nás urobia pokornejšími.

SWG: Svojím spôsobom je to dobrá vec. Pred pár týždňami som mala prezentáciu v jednom architektonickom ateliéri a nadhodila som tému krásy. Spýtali sa ma: „Ako môžete povedať, že existuje niečo ako ženský ideál krásy?“ Odpovedala som: „Chcete, aby som vám ukázala tých 400 štúdií, ktoré dokazujú existenciu univerzálnych základov pre ideály ženskej krásy?“

Často používam jeden príklad, týkajúci sa embodimentu. Pokiaľ nie ste telesne postihnutí, stojíte zvislo. V nohách cítite gravitáciu. Nevidíte za seba bez toho, aby ste otočili hlavu. Za vami je akési prázdne miesto a vy neviete, čo tam je. To sú tri fenomenologické skúsenosti, s ktorými sa stotožní takmer každý.

NO: Strávila som mnoho rokov štúdiom ľudskej anatómie a fyziológie a to vám ukáže, koľko vecí máme ako ľudia spoločných. Napríklad štruktúra nášho mozgu.

SWG: Presne tak. Myslíte si, že chirurgovia premýšľajú o kultúrnej konštrukcii povahy srdca, ktoré operujú? Nie, je to jednoducho ľudské srdce!

MM: Dobrá poznámka. Ako čerešničku mi dovoľte položiť otázku, ktorú sa na konci pýtame každého, s kým sa rozprávame. Chceme vždy ukázať niekoľko pozitívnych príkladov, ktorými by sa mohli čitatelia inšpirovať. Čo by bolo pre vás najlepším príkladom budovy alebo miesta, ktoré skutočne zohľadňuje všetky vedomosti, ktoré máme o ľudskej psychológii?

SWG: Za mňa by to bola asi budova škótskeho parlamentu od EMBT Architects. Je v nej zakomponovaných množstvo inteligentných metafor, ktoré pracujú s prirodzeným svetlom, ľudskou mierkou či zeleňou a prírodnými materiálmi… Tiež by som vyzdvihla bývalú školu Woermannhaus v namíbijskom meste Swakopmund, pretože je naozaj krásna. Pripomína nám, že architektúru môžeme nájsť naozaj všade na svete.

Venetian Letter
KategórieNázory a rozhovory