„Nobelovka“ za architektúru putuje po prvýkrát do Indie

image 99274 25 v1

Tohtoročným nositeľom Pritzkerovej ceny sa stal Ind Balkrishna Doshi. V stredu 7. marca to vyhlásil Tom Pritzker, predseda Hyattovej nadácie sídliacej v Chicagu. Deväťdesiatročný tvorca je prvým architektom z druhej najľudnatejšej krajiny sveta, ktorý získal najprestížnejšie svetové ocenenia v oblasti architektúry. Balkrishna Doshi je 45. laureátom Pritzkerovej ceny a architektonickú „Nobelovku“ dotovanú sumou 100 tisíc dolárov si preberie v máji v Aga Khan Museum v Toronte.

Balkrishna Vithaldas Doshi sa narodil v roku 1927 v západoindickom meste Pune a neskôr študoval aj na J. J. School of Art v Bombaji. Do sveta architektonickej projekcie sa vydal v 50. rokoch minulého storočia učiac sa od tých najvplyvnejších tvorcov. Štyri roky strávil ako senior designer u Le Corbusiera (projekty v Ahmadábáde a Čandígarhe) a úzko spolupracoval s Louisom Kahnom pri návrhu kampusu Indian Institute of Management v indickom meste Ahmedabad.

Indický inštitút manažmentu, Bangalore, 1977 – 1992; Foto: VSF

Pocta Le Corbusierovi
Odvtedy sa datuje už takmer 70-ročná tvorivá cesta profesora Doshiho, ktorý dokázal tvorivo interpretovať architektúru spomenutých veľkých majstrov a premeniť ju na stavby rešpektujúce východnú kultúru a zároveň zvyšujúce kvalitu bývania v Indii. „Moje diela sú rozšírením môjho života, filozofie a snov, ktoré sa snažia vytvoriť pokladnicu architektonického ducha. Túto prestížnu cenu by som chcel venovať môjmu guru – Le Corbusierovi. Jeho učenie ma priviedlo k uvažovaniu o otázke identity a prinútilo ma, aby som objavil nové regionálne špecifiká a prijal súčasný výraz pre trvalo udržateľné prostredie,“ komentoval rozhodnutie poroty Doshi. „S pokorou chcem poďakovať porote Pritzkerovej ceny za toto hlboko dojemné uznanie mojej práce. Zároveň to potvrdzuje moju vieru, že život je príjemný vtedy, keď sa harmonicky spojí životný štýl s architektúrou.“

Kamala House, Ahmedabad, 1959, Foto: VSF

Doshiova architektúra je poetická i funkčná. Jeho Indický inštitút manažmentu (Bangalore, 1977 – 1992) je inšpirovaný tradičnými bludiskami ako indické mestá a chrámy. Je organizovaný cez spojené budovy, nádvoria a galérie, pričom poskytuje i rôzne priestory chránené pred páliacim slnkom. Štruktúrované murivo a obrovské chodby, ktoré sa nachádzajú v areáli plnom zelene, umožňujú návštevníkom byť súčasne v interiéri a exteriéri. Keď ľudia prechádzajú budovami a priestormi, Doshi ich priamo vyzýva, aby naplno zažili toto okolie.

Centrum environmentálneho plánovania a technológie, CEPT University, ­Ahmedabad, 1966 – 2012, Foto: VSF

Symfónia prírody
Tvorbu najnovšieho laureáta Pritzkerovej ceny charakterizuje aj stanovisko poroty, z ktorého vyberáme: „Balkrishna Doshi vždy tvoril architektúru, ktorá je zodpovedná. Nikdy nie je nablýskaná a nesleduje aktuálne trendy, ktoré vydržia niekoľko mesiacov. S hlbokým zmyslom pre zodpovednosť túži prispievať svojej krajine a jej ľuďom prostredníctvom vysokokvalitnej autentickej architektúry. Jej rozmanitosť je skutočne široká. Vytvoril projekty pre verejnú správu a verejné služby, vzdelávacie a kultúrne inštitúcie, ako aj súkromné rezidencie… Doshi si veľmi dobre uvedomuje kontext, v ktorom sa nachádzajú jeho budovy. Jeho riešenia berú do úvahy sociálne, environmentálne aj ekonomické rozmery, a preto je jeho architektúra naplno zapojená do trvalej udržateľnosti.“

Architektove štúdio v Sangath, Ahmedabad, 1980. Umiestnenie spoločných priestorov vrátane záhrady a vonkajšieho amfiteátra zdôrazňuje Doshiho pohľad na spoluprácu a spoločenskú zodpovednosť. Foto: VSF

Doshi skúma architektúru na základe vzťahov medzi základnými potrebami ľudského života v prepojení na seba a kultúru, ako aj pochopenie spoločenských tradícií v kontexte miesta a prostredia a jeho reakcií na modernizmus. V jeho návrhoch sú prítomné detské spomienky od rytmu počasia až po zazvonenie chrámových zvončekov. „Každý objekt okolo nás, ako aj prejavy samotnej prírody – svetlá, voda, či búrka – to všetko je v dokonalej symfónii,“ opisuje Doshi. „A práve táto symfónia je niečo, čo by mala architektúra obsahovať. Moja práca je príbeh môjho života, ktorý sa neustále rozvíja, mení, hľadá a nachádza… hľadá takú rolu architektúry, ktorá by sledovala len život.“

Detail mozaikovej dlaždice sa odzrkadľuje v streche inšpirovanej korytnačkou Amdavad Ni Gufa (Ahmedabad, 1994), Foto: VSF)

Podklady: PRITZKER PRIZE
Redakčná úprava: ĽUDOVÍT PETRÁNSKY

Článok bol publikovaný v časopise ASB 3/2018.