Ján M. Bahna: Som kritickejší k súčasnej produkcii, ktorá sa mení neskutočne rýchlo

Ján M. Bahna

„Po sedemdesiatke, keď som vykonal prvú inventúru v živote, som si prestal uvedomovať vek. Ale teraz, ako mám za sebou ďalšie jubileum, ma čas, ktorý je naším najväčším bohatstvom a výzvou, opäť dobieha,“ hovorí architekt Ján M. Bahna, ktorý si 8. apríla pripomenul životné jubileum – 75 rokov. „Čas je však pojem relatívny,“ hovorievali zo svojich legendárnych forbín Jan Werich s Miroslavom Horníčkom, a tak rozhovor s významným slovenským architektom, ale aj tak trochu teoretikom či historikom architektúry nechcel byť iba spomínaním.

V našom rozhovore pred piatimi rokmi ste mi okrem iného povedali, že „architektúra vám dala nadhľad pri vnímaní života“. Aké ďalšie poznanie vám prinieslo uplynulé obdobie?
Čím som starší, tým sa v mojom pohľade na svet a okolie viac prejavuje architektonické videnie sveta s globálnejším pohľadom na súčasnú architektúru v kontexte histórie. Som kritickejší k súčasnej produkcii, ktorá sa mení neskutočne rýchlo. Taký River Park v Bratislave bol pred desiatimi rokmi exkluzívny. Dnes sú už exkluzívne iné stavby. Mladí developeri, ktorí nemajú historický nadhľad, chcú rozhodovať o osude mesta na Dunaji.

Prečo? Myslíte, že sa nemôžu dovzdelať alebo aspoň obklopiť rozhľadenými ľuďmi?
Zdá sa, že človek, keď zbohatne, získa dojem, že tak, ako je úspešný v biznise, bude aj v architektúre. Myslím, že naši najúspešnejší developeri sa už poučili a častejšie angažujú zahraničných architektov, čím získavajú záruku medzinárodnej kvality. V ich stavbách je však často cítiť, že sú projektované v prvom rade pre zisk. Keď sa „vybývajú“, dostanú nový vzhľad a žijú ďalej.

Väčšina vašich projektov i teoretických prác sa dotýka Bratislavy, ktorá počas konjunktúry opäť mení svoju tvár. Ako tieto zmeny vnímate? Čo je vydarené a čo zase menej?
Bratislava je geograficky, historicky i strategicky zložité mesto. Vznikla na správnom mieste pri brode cez Dunaj, okolo výrazného skalného brala, kde sa od praveku usadzovali náčelníci, kniežatá či králi, alebo tajomníci. Bratislava zažila veľké premeny za minulého režimu. Žiaľ, z historického pohľadu to bolo obdobie chudobné, ktoré nám zanechalo nedoriešenú infraštruktúru, nafúknuté sídliská, nekvalitné stavby a nedoriešené sociálne prostredie. Ďalší skok zažíva aj v posledných desaťročiach. Zásahy do mesta sú však často nekoordinované, pretože neexistuje vízia mesta pri Dunaji. Takže obraz šťastného mesta pri rieke nám je ešte vzdialený.

Urbanista Peter Gero v nedávnom rozhovore pre ASB povedal, že individuálna doprava nie je kľúčový problém Bratislavy, ale dôležitejšie je zmeniť myslenie ľudí – aby nasadli do MHD, išli pešo či na bicykloch. Aké vidíte riešenie?
Peter má veľké skúsenosti s plánovaním veľkomesta Hamburg. Geograficky to je tiež mesto pri rieke, dokonca má aj svetový prístav. Na rozdiel od Bratislavy leží na rovine. Ťažko však zmeníte myslenie ľudí a budete im vysvetľovať, aby svoje auto nechali doma. Po desaťročí majú to správne SÚV-čko a teraz sa nezmestia na cesty či parkoviská. Stali sme sa montážnou špičkou Európy a teraz máme svoje nové autíčka nechať stáť pred domom? Cyklotrasy na bratislavských pahorkoch nemáme, električkové dráhy, metro a S-bahn sme prestali budovať, mesto je rozťahané, tak sme stále odkázaní na naše čoraz krajšie autá Made in Slovakia.

Neprehliadnite – Peter Gero: 90 % všetkého pohybu za prácou a z práce by sa malo uskutočňovať verejnou dopravou, peši alebo bicyklom

Primátorom hlavného mesta sa stal Matúš Vallo, obklopený svojím tí­mom, ktorý má ambíciu zmeniť fungovanie a tvár mesta. Čo všetko bude potrebné, aby sa mu to podarilo?
O Viedni sa hovorí, že jej trvalo 100 rokov od vypracovania Wagnerovho plánu mesta, kým bola vyhlásená za mesto s najlepšími podmienkami na bývanie. My ešte nemáme ani ten plán a nevidím, kto by to mohol urobiť. Matúš sústredil okolo seba najschopnejších odborníkov. Poučil sa Prahou, ale to je relatívne stabilizované mesto. V Bratislave je potrebné riešiť základné infraštruktúrne problémy. Súčasne bude potrebovať pestovať v ľuďoch mestskú kultúru a vychovávať z generácií obyvateľov panelákov komunitu Bratislavčanov-mešťanov.

Stále sa vyjadrujete k veciam verejným, ale aj k aktuálnym otázkam architektúry – napríklad nedávno k súťaži Art Campus pri VŠVU. Načo sú dobré architektonické súťaže a prečo sú u nás tak nejednoznačne prijímané?
Táto architektonická súťaž sa ma osobne týkala. Na prvý pohľad bola veľkoryso vypísaná, ale po vyhodnotení sa zistili viaceré prešľapy v príprave a hodnotení. Bývalý rektor si naivne myslel, že keď dá do podmienok poznámku, ako sa nové objekty nemajú dotýkať existujúceho objektu, zbaví sa nášho autorstva. Paradoxne súťaž vyhral návrh, ktorý nadväzuje na náš objekt a zasahuje do jeho prevádzky, čím porušil súťažné podmienky. Podobne ich porušila aj porota, keď vybrala takýto návrh. Gratuloval som rektorke, že toto je najlepšie, logické a racionálne riešenie, pretože ide o jeden komplex. Víťazný návrh potvrdil nezmyselnosť zadania a súťažných podmienok. Vypisovatelia tým poškodili viac ako stovku našich i zahraničných architektov. Súčasne sa poškvrnilo meno školy, ktorá vychováva architektov a umelcov.

O podstatných stretnutiach s architektúrou ste písali vo svojich memoároch s názvom Tak bežal čas. Skúsme sa k nim ešte v krátkosti vrátiť – v čom boli pre vás také významné?
Študoval som architektúru v optimistických 60. rokoch minulého storočia u dobrých profesorov Jozefa Lacka a Vojtecha Vilhana bez ideologického tlaku. Od roku 1971 som pracoval v Štátnom projektovom ústave obchodu (ŠPÚO) najmä na projektoch obchodných domov. Architekt Ivan Matušík tam mal rozpracované veľké projekty a spolu s ním sme robili veľké súťaže na parlament i hotel Forum. Dostali sme sa postupne k samostatným akciám obchodných domov. V ŠPÚO vznikla dobrá partia mladých architektov, ktorá sa presadila aj v nových privátnych ateliéroch. V roku 1990 sme s kolegami založili AA Atelier Architektúry a súčasne som na základe konkurzu nastúpil na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Vďaka tvrdej príprave v ŠPÚO sa náš ateliér presadil hneď v 90. rokoch.

Zastavme sa pri vašom Obchodnom dome Ružinov, ktorý patril k vrcholným príkladom postmoderny na Slovensku a vyvolal aj odozvu v zahraničí. Ako vníma autor „odchádzanie“ svojho diela?
Obchodný dom Ružinov bol vyvrcholením našej epizódy obchodných stavieb. Prvé štúdie vznikli už v roku 1975 a otváral sa v roku 1984. Bola to moja prvá veľká stavba, kde som zažil konfrontáciu s tým, čo som nakreslil – nielen na výkrese, ale predovšetkým v reáli. Spomínam si na tie časy, keď som chodil na hrubú stavbu poskladanú z monumentálneho skeletu a uvažoval, či je to dobre osadené v centre sídliska. V štrukturalistickej skeletovej stavbe sme počas realizácie aplikovali niektoré postmodernistické idey. Do sídliska sme priniesli kus mestskej pasáže s eskalátormi. Bolo to tak trochu tajné, pretože vtedy nikto nechápal, o čo nám ide. Áno, Ružinov mal výraznú dobovú odozvu aj v zahraničí, ale jeho osud je vďaka drastickému privatizérovi smutný. Spolu s pražským architektom Frantom sme spracovali projekt rekonštrukcie a dostavby na obchodné centrum. Naivný nový majiteľ však nedokázal získať financie na svoje prehnané predstavy.

Vyjadrili ste sa, že v prvej polovici 90. rokov to v stavebníctve ešte nikto korupčne nepreháňal, čo sa už dnes nedá povedať. Atmosféra sa teda zhoršila?
Začiatkom 90. rokov ešte zotrvačnosťou bežali pôvodné socialistické stavebné firmy. Všetci sme sa učili a poznávali nové technológie, materiály i organizačné systémy. Prichádzala menová reforma, vznikol nový štát. Až postupne so stabilizovaním „mečiarizmu“ sa do stavebníctva dostali korupčné zásahy. Už sa hralo o veľké peniaze a pravidlá kontroly sa ešte len vyvíjali. Etika sa ako-tak zachovávala v štátnych akciách.

Platí to aj pre vašu centrálu VÚB, ktorá bola rozbehnutá ako štátna zákazka?
Áno, ale v priebehu realizácie prebehla privatizácia HZDS a o peniazoch, ktoré si oni, vtedy Poór a trnavská skupina, delili, sme nesmeli vedieť. Seriózneho generálneho riaditeľa Mudríka nahradil ich nominant Gabriel. Mudríka som poznal ešte z banky v Čadci. Bol rád, keď sme vyhrali súťaž na VÚB, lebo nám dôveroval. Koncom 90. rokov postupne prichádzali zahraniční developeri a tí zavádzali nové korupčné metódy a maniere. Známa firma Breiter – Zvara nám dala školu biznisu na stavbe budovy ČSOB na Nám. SNP v Bratislave.

Vravelo sa, že kríza by mohla prečistiť stavebný trh, ale opäť sa schyľuje k prasknutiu realitnej bubliny. Sú to zákonitosti trhového vývoja alebo je chyba aj v nás?
Myslím, že to súvisí už s globálnym trhom. My, ako menej skúsení a slabší článok, môžeme na tieto bubliny viac doplatiť. Stavebníctvo u nás zápasí s nedostatkom pracovnej sily, pretože svet stavia a potrebuje kvalitných odborníkov, ktorých dokáže zaplatiť.

Do akej miery musí architekt ísť do kompromisu s investorom, ale aj s ďalšími okolnosťami, aby bol vo výsledku so svojím dielom stotožnený?
Počas desaťročí spolupráce sme sa snažili vyškoliť si investorov i dodávateľov. Vtedy sa dá tvoriť niečo kvalitné – architektonicky i spoločensky. Aj dnes sa snažíme podobne tvoriť. S investorom si musíte rozumieť. To platí aj pre spoluprácu s developermi. Ináč sú ich stavby iba tovarom. Pre architekta sú najlepšie prípady, keď si u neho investor objedná projekt, ktorý sa konzultuje, ale dá mu pomerne voľnú ruku.

Nezaznamenali ste teda žiadne inšpiratívne príklady developerskej architektúry?
Určite postupne vznikajú čoraz hodnotnejšie stavby. U nás nastáva určitý rozkol medzi developerskou predajnou architektúrou a architektúrou autorskou. Tú tvoria väčšinou mladí architekti, ktorým ide o ideu. Väčšina veľkej developerskej architektúry sa ani neoceňuje v súťažiach. Architektonické ceny dostávajú väčšinou malé diela, fragmenty či interiér. Úroveň developerských stavieb sa postupne zvyšuje. Konečne aj k nám zavítala svetová architektonická hviezda, ateliér Zaha Hadid, a realizuje obytný komplex.

Ešte projektujete alebo je už táto vaša činnosť v útlme?
Predvlani som už oficiálne odovzdal podnikanie. Zostali nám však rozostavané a rozprojektované stavby, ktoré už vedú moji spolupracovníci. Ďalej sú tu autorské dozory a rôzne požadované úpravy či aktualizácie v stavbách nášho ateliéru. Novým problémom sú obhajoby autorských práv. Vyprojektovali sme a realizovali desiatky objektov, takže tie problémy s autorskými právami mám na dennom poriadku. Vo viacerých etapách systematicky zachraňujeme Karfíkovu farmaceutickú fakultu. Plynule inovujeme interiéry VÚB. Spolupracujem na rekonštrukcii bývalého Domu obradov v Dúbravke na duchovný kostolný priestor. Konzultujem rôzne dostavby víl.

Aký je stav v oblasti autorských dozorov?
Niektoré autorské vzťahy prerastú do káuz, ale vo viacerých prípadoch sme sa dokázali s novými majiteľmi dohodnúť. Vrcholom nedorozumenia je spomínaný OD Ružinov, kde sa to vlečie už desaťročie a my s tým už nemôžeme nič urobiť.

Takmer celé tvorivé obdobie ste sa venovali aj teórii architektúry, akémusi mapovaniu či už súčasnej, alebo historickej architektúry. Patrí to k vášmu spôsobu uvažovania?
Písanie a rozmýšľanie o architektúre ma čoraz viac napĺňa. Architektúra je klasická disciplína, ktorá súvisí s históriou a kultúrou národa. Ukladá vedľa seba jednotlivé obdobia a štýly. Na Slovensku vyšli zo školy prví absolventi v roku 1952. Ešte ani Dušan Jurkovič nemal vyštudovanú vysokú školu architektúry. Naši architekti si zo začiatku mysleli, že vytvorili nesmrteľné diela. V krajine, kde nič nebolo, môže vzniknúť tento dojem. V krajine, kde vzniká architektúra po stáročia, nadväzuje súčasná na tú predchádzajúcu a vedie dialóg o zotrvaní. Proces rekonštrukcie je nekonečný.

V akom stave sú vaše knihy o vilách pod Bratislavským hradom a okolo Slavína?
Práve sme dokončili tretiu knihu o vilách – Vily okolo Slavína. Cez vily sledujem dianie v tejto oblasti architektúry v exponovanej lokalite nad mestom a jej vrstvenie v siluete mesta za posledných 150 rokov.

Stále pokračujete v pestovaní viniča v Pukanci?
Vyrastal som vo vinohradníckom kraji. Tu niekde je zakotvený aj môj vzťah k expresívnym a vulkanickým krajinám. Pátram po histórii Pukanca a baníckych miest z osmanských vojen a po talianskych staviteľoch našich mestských hradieb, po rodinách architektov Angielini i architekta Giulia Ferrariho. Víno sme tam s morušami pestovali od stredoveku a stále platí, že vo víne je pravda.

Akú ste mali úrodu?
Posledné roky priali vinohradníctvu. Vulkanické podložie v našej podsitnianskej oblasti produkuje v starých šesťdesiatročných viničoch hlbšie vína, ktoré vysávajú svoje autentické bukety z hĺbky zeme. Doceňujem a opatrujem staré viniče, ktoré sa v Rakúsku volajú „alte Rebe“. Naše vinice sú súčasťou zelenej krajiny s nádhernými starými stromami, ktoré pamätajú i turecké vpády. Ich najväčšia európska koncentrácia na južných viničných svahoch Štiavnických vrchov je stále tak trochu neobjasnenou záhadou.

A čo vaše vnúčatá, ktorým venujete čoraz viac voľného času? Pôjde niektoré po stopách starého otca?
Máme šesť, zdá sa, vydarených vnúčat. Z toho štyri sú krásne dievčence. Na to sme neboli zvyknutí, pretože mám dvoch bratov a dvoch synov. Takže si zvykám na príjemnú rodinnú atmosféru, ktorú u nás v dome a záhrade v Horskom parku vytvárajú hravé a milé dievčatká. Možno sa niektorá z nich inšpiruje aj atmosférou architektonického domu, kde vyrastá.

Ľutujete niektoré rozhodnutia, urobili by ste niečo inak?
Kľúčové rozhodnutia pre našu generáciu sa robili najmä v roku 1969. Zostať vonku alebo sa vrátiť? Vrátili sme sa, pretože sme tu mali silné rodinné a regionálne vzťahy. Neverili sme, že sa zatvoria hranice. Normalizačné desaťročia som strávil v dobrých ateliéroch, takže neľutujem. V tých rokoch sme vytvorili pre nás významné diela. Ďalší zlom v mojom živote a práci súvisel s rokom 1989. Hranice sa otvorili a my sme boli pripravení naštartovať novú etapu života i práce, v ktorej sme dostali lepšie podmienky na tvorbu a šancu dobiehať svet.

JÁN M. BAHNA
Narodil sa v roku 1944 v Pukanci. Architekt, profesor architektonickej tvorby na VŠVU v Bratislave. Vyštudoval architektúru na SVŠT v roku 1967 a VŠVU v roku 1970 v Bratislave. Bol členom „ legendárneho“ ateliéru v podkroví ŠPÚO. Do roku 1979 spolupracoval s profesorom Vojtechom Vilhanom. Z ich spolupráce vznikol vládny salónik a interiéry hál letiska v Bratislave. V osemdesiatych rokoch postavil viaceré obchodné domy. Po roku 1990 založil vlastný AA Ateliér Architektúry. V priebehu dvoch desaťročí realizoval viaceré významné budovy, Centrálu VÚB, ČSOB, nadstavbu Vysokej školy výtvarných umení, Evanjelickú bohosloveckú fakultu v Bratislave. Rekonštruoval Univerzitnú knižnicu v Bratislave, synagógu v Leviciach i Tvarožkovu Mestskú sporiteľňu v Bratislave. V roku 1990 nastúpil na VŠVU a viedol ako profesor majstrovský ateliér architektúry III. do roku 2012. Šesť rokov bol prezidentom a neskôr viceprezidentom Spolku architektov Slovenska. Okrem iných je nositeľom Ceny Dušana Jurkoviča, Ceny J. Satinského, ocenenia Osobnosť architektúry a stavebníctva ASB a Ceny Emila Belluša za celoživotné dielo. Jeho Vila Linea na Novosvetskej ulici bola publikovaná vo Svetovom atlase architektúry Phaidon v Londýne a nominovaná na Cenu EÚ.
Text: Ľudovít Petránsky
Foto: Miro Pochyba, archív J. M. Bahnu

Článok  bol uverejnený v časopise ASB 4/2019.

Komentáre