Autobusom za kvalitou – Archtrip 2016

image 88082 25 v2

Ani tento rok nebola porušená kontinuita každoročného októbrového zážitku menom Archtrip. Krátka poznávacia cesta umožnila skupine architektov osobne spoznať súčasné aj kultové stavby Rakúska, Švajčiarska a Talianska.

Po úvodnej noci v  autobuse sme sa v  Rakúsku zdržali len krátky poldeň. Hneď na prvej zastávke sa ukázala kvalita výletu. V prihraničnom Lustenau bol vybavený vstup do oceneniami ovenčenej budovy 2226 od Baumschlager Eberle. K  tejto prvotriednej architektúre sa viaže jedno špecifikum. Za pomoci nezávislého systému dokáže bez obvyklého stavebno-technického vybavenia vytvoriť vnútornú klimatickú pohodu.

Úvodná prehliadka s prednáškou sa konala v unikátnej „polyfunkcii“ 2226, ktorá nepotrebuje technológiu na chladenie, vykurovanie či ventiláciu (Baumschlager Eberle).

Úvodná prehliadka s prednáškou sa konala v unikátnej „polyfunkcii“ 2226, ktorá nepotrebuje technológiu na chladenie, vykurovanie či ventiláciu (Baumschlager Eberle).

Foto: Zuzana Bojdová

Následne sme mohli v kultúrnom centre Bregenzu kriticky skonfrontovať hneď dve navštívené múzeá umenia. Kunsthaus Bregenz od Petra Zumthora svojou dvojitou transparentnou fasádou krásne reaguje na zmeny svetla nad Bodamským jazerom a zároveň vytvára želateľnú svetelnú atmosféru v expozíciách. Prestavba a rozšírenie Vorarlberského múzea (Cukrowicz Nachbaur Architekten) na prvý pohľad zaujme plastickou fasádou. Ornament zo svetlého betónu je vytvorený zo 17 000 odliatkov dna rôznych PET fliaš.

Rurálne Švajčiarsko a jeho poklady

Poobedný presun do švajčiarskeho kantónu Graubünden nás oslovil rozprávkovou prírodnou scenériou spolu s teplým slnečným počasím. Malé mesto Chur sa od minulého roku pýši realizáciou autonómnej prístavby, podzemím pripojenej ku galerijnému palácu Bündner Kunstmuseum. Laureáti ostatnej Ceny Miesa van der Rohe, architekti Barozzi Veiga, vytvorili súbor priestorovo aj expozične bohatého labyrintu. Z materskej budovy, ktorú v 80. rokoch 20. storočia rekonštruoval aj Peter Zumthor, ich inšpirovala paladiánska geometria a  ornament.

O pár blokov ďalej zarezonoval špičkový brutalistický kostol z roku 1969 od Waltera Förderera. Všadeprítomný surový betón v kombinácii s mnohonásobnou formálnou hrou hmoty a prázdna, ako i svetla a tieňa na nás zapôsobili svojou dramatickosťou a celistvosťou.

Silný zážitok v nás vyvolal Fördererov brutalistický kostol, ktorý sa vo svojej komplexnosti ani nedal zachytiť na fotografii.

Silný zážitok v nás vyvolal Fördererov brutalistický kostol, ktorý sa vo svojej komplexnosti ani nedal zachytiť na fotografii.

Foto: Mateja Vonkomerová

Ďalším bodom programu bola práca dvoch bývalých žiakov profesora M. Šika z  univerzity ETH v Zürichu. Najprv to bola pokorná dostavba mediatéky a dvoch posluchární k pedagogickej škole z pohľadového betónu od Pabla Horvátha. S osobitou architektúrou druhého z nich – Valeria Olgiatiho – sme sa stretli v dedinke Flims. Olgiati sa rozhodol pôvodne banálny dom radikálne konštrukčne aj výrazovo pretvoriť, aby plnil potreby galérie. Kompletne biely Žltý dom (nazvaný podľa predošlej farebnosti) sa dnes vyznačuje netradične otvoreným a svetlým interiérom s  jediným asymetricky umiestneným stĺpom.

Priam za vedľajším rohom sa celá naša architektonická skupinka zhrčila okolo nenápadne pôsobiacej budovy. Výstavba vlastného ateliéru V. Olgiatiho na mieste bývalej stodoly podliehala prísnym kritériám zachovania siluety a farebnej i materiálovej príbuznosti. Architekt túto úlohu bravúrne vyriešil za pomoci konštrukčných delikátností. V kopcoch rázovitej dedinky Scharans navštevujeme ďalšiu jeho realizáciu, ateliér Bardill navrhnutý pre priateľa – skladateľa. Vyčnievajúce štítové steny z červeného betónu s ornamentom ručne vyrezávanej rozety taktiež povinne interpretujú pôvodnú stavbu.

V skutočnosti introvertný ateliér Bardill od Valeria Olgiatiho v sebe ukrýva vlastný svet – jednoduché intímne átrium a pracovisko skladateľa za veľkým zasklením.

V skutočnosti introvertný ateliér Bardill od Valeria Olgiatiho v sebe ukrýva vlastný svet – jednoduché intímne átrium a pracovisko skladateľa za veľkým zasklením.

Foto: Denisa Kubinová

Unavení sme sa presunuli na poslednú obhliadku prvého dňa do mesta Ilanz. Nachádzame bývalé priestory kováčskej dielne, ktoré sú pretvorené na alternatívne kino Sil Plaz s barom s malým pódiom. Nielen o  špecifických stenách kinosály z utlačenej hlinenej zmesi nám prišiel porozprávať jeden z autorov z kancelárie Capaul & Blumenthal. Pred presunom do Talianska si za podmanivej prítomnosti úpätia Álp a Lago Maggiore nájdeme ešte trocha času na locarnské realizácie Livia Vacchiniho.

Talianska klasika

S príchodom k jazeru Como nás čaká jedno z vyvrcholení itineráru Casa del Fascio (Giuseppe Terragni). Architektúra pochádzajúca z roku 1936, ktorá oplýva harmonickými proporciami a elegantnou civilnosťou, má veľa rôznych interpretácií. Jej osobitosť spočíva v  protirečení, že táto špička medzivojnovej moderny v európskom meradle slúžila fašistickej ideológii.

K projektu Casa del Fascio od G. Terragniho sa tesne pred Archtripom konala špeciálna prednáška vedená teoretičkou a kritičkou Monikou Mitášovou.

K projektu Casa del Fascio od G. Terragniho sa tesne pred Archtripom konala špeciálna prednáška vedená teoretičkou a kritičkou Monikou Mitášovou.

Foto: Mateja Vonkomerová

Autobus následne smeruje do Milána, kde z celej cesty strávime najviac času. Ešte nedostavaná centrála Nadácie Feltrinelli od architektov ateliéru Herzog de Meuron nás ohromuje radikálnou dĺžkou v rozpätí celého uličného bloku s repetíciou jedinej témy. Nové striedame s klasikou a obchádzame železobetónovú ikonu Milána zo 60. rokov – elegantnú Pirelli Tower (G. Ponti, P.L. Nervi).

Medzi viacerými novými „výškovkami“ v oblasti Porta Nuova sme si vybrali vertikálne bývanie v zeleni Bosco Verticale (Boeri Studio), no ešte viac priťahuje pozornosť jednoduchá „krabica“ budovy archívu. Jej veľkorozmerné tehlové mozaiky sú inšpirované viacerými dokumentárnymi portrétmi a výjavmi pohnutej talianskej histórie 60. a 70. rokov 20. storočia.

Obytná „výškovka“ Bosco Verticale od ateliéru Boeri studio prekvitá bujným porastom.

Obytná „výškovka“ Bosco Verticale od ateliéru Boeri studio prekvitá bujným porastom.

Foto: Denisa Kubinová

Zaujatú skupinku slovenských architektov si všimol náhodou prítomný autor projektu z ateliéru Baukuh a  ochotne porozprával príbeh budovy. Vybavil nám vstup dovnútra a z obhliadky sa stal nečakane sympatický zážitok. Na zostávajúce podvečerné hodiny sme sa podľa ľubovôle rozdelili do Chipperfieldovho múzejného komplexu Mudec, respektíve na potulky historickými uličkami Milána so zakončením dňa výhľadom na mesto zo strechy dómu.

Čerstvo realizovaný archív (Baukuh), ktorý slúži piatim kultúrno-historickým inštitú­ciám z Milána.

Čerstvo realizovaný archív (Baukuh), ktorý slúži piatim kultúrno-historickým inštitúciám z Milána.

Foto: Zuzana Bojdová

Pri výstavbe múzea Mudec nebol podľa jeho autora Davida Chipperfielda dodržaný vysoký štandard vyhotovenia, čo považuje za neakceptovateľné.

Pri výstavbe múzea Mudec nebol podľa jeho autora Davida Chipperfielda dodržaný vysoký štandard vyhotovenia, čo považuje za neakceptovateľné.

Foto: Zuzana Bojdová

Druhý milánsky deň začíname prechádzkou parkom v štvrti Portello. Omnoho väčšiu mierku reprezentuje rastúca luxusná časť City Life, kde o pozornosť súperia solitéry Zahy Hadid, Arata Isozakiho a Daniela Liebeskinda. Po ceste sme sa zastavili mimo programu pri razantnej a veľkoryso rozvrhnutej univerzite Bocconi, pod ktorou je prekvapivo podpísané ženské tvorivé duo Grafton z Írska.

Park so zatrávnenými terénnymi vlnami a špirálovým kopcom vytvoril krajinár Ch. Jencks v milánskej štvrti Portello.

Park so zatrávnenými terénnymi vlnami a špirálovým kopcom vytvoril krajinár Ch. Jencks v milánskej štvrti Portello.

Foto: Zuzana Bojdová

Susedstvo obytného súboru Zahy Hadid s 50-poschodovou „administratívou“ Arata Isozakiho v milánskej štvrti City Life.

Susedstvo obytného súboru Zahy Hadid s 50-poschodovou „administratívou“ Arata Isozakiho v milánskej štvrti City Life.

Foto: Martin Dubiny

Očakávaná zastávka vo Fondazione Prada (OMA) nás zaviedla do bývalého industriálneho komplexu, ktorý je dotvorený množstvom reflexných povrchov, pletiva a zlatej farby. V súdobej extravagantnej galérii plnej kontrastov na nás rovnako kontroverzne pôsobili aj vystavené zbierky súčasného umenia.

Rem Koolhaas premieňa a dostavuje areál liehovaru z roku 1910 na kultúrno-umeleckú inštitúciu Fondazione Prada.

Rem Koolhaas premieňa a dostavuje areál liehovaru z roku 1910 na kultúrno-umeleckú inštitúciu Fondazione Prada.

Foto: Mateja Vonkomerová

Po vyčerpávajúcom Miláne nám na tento deň ostali ešte dve talianske mestá. Vo Verone sme v múzeu Castelvecchio zažili vzrušujúcu koláž architektúry stredovekého hradu premiešanú s unikátnymi zásahmi majstra Carla Scarpu z 50. – 60. rokov minulého storočia. V obrazárni s Tizianom, Tintorettom či Rubensom fascinuje Scarpov zmysel pre spôsob vystavenia každého jedného diela.

11 Premena stredovekého hradu Castelvecchio na múzeum podľa Carla Scarpu.

Premena stredovekého hradu Castelvecchio na múzeum podľa Carla Scarpu.

Foto: Zuzana Bojdová

Záver dňa vyvrcholil na okraji Vicenzy, kde sme navštívili vilu všetkých víl. Palladiova La Rotonda spočíva na miernom návrší s výhľadom do okolitej krajiny. Prepojenie architektúry a prírody bolo pri projekte jednou z priorít. Dokonalé proporcie a celková harmónia domu pochádzajú z Palladiovej legendárnej symetrickej schémy. Vila je zážitkom a každý architekt by ju mal aspoň raz osobne navštíviť.

12 Ikonická vila La Rotonda architekta Andreu Palladia je veľkým zážitkom.

Ikonická vila La Rotonda architekta Andreu Palladia je veľkým zážitkom.

Foto: Zuzana Bojdová

Finálnou zastávkou Archtripu 2016 bolo benátske Bienále architektúry, ktoré každé dva roky uzatvára náš výlet. Na motívy témy Správa z frontu skúma čílsky kurátor Alejandro Aravena spolu s oslovenými architektmi potenciál architektúry pri riešení sociálnych tém, globálnych a environmentálnych problémov s odpadom, vyčleňovaním, chudobou a kvalitou života.

V našom pavilóne s výborným česko-slovenským vkladom sme sledovali peripetie okolností stavby SNG. Tí z nás, čo už bienále stihli absolvovať, išli obzrieť intervencie Rema Koolhaasa do čerstvo renovovaného nákupného centra Fondaco dei Tedeschi zo 16. storočia. Jubilejný 5. ročník Archtripu uzatvárame s únavou, no v prvom rade spokojní.

Rakúsko, Švajčiarsko, Taliansko
TEXT: Beáta Paňáková

Článok bol uverejnený v časopise ASB 11-12/2016.