Peter Zumthor a cesta k esencii architektúry
Porota Pritzkerovej ceny sa tohto roku rozhodla udeliť ocenenie švajčiarskemu architektovi Petrovi Zumthorovi. Je výrazným protipólom Richarda Rogersa či Jeana Nouvela, ktorí získali toto prestížne ocenenie v predchádzajúcich rokoch. Kým Rogersove realizácie pôsobia expresívne a dynamicky a Jean Nouvel sa snaží upútať pozornosť na prvý pohľad, Zumthorova tvorba je často nenápadná, introvertná, ba až meditatívna.
Architekt zároveň dokáže stvoriť miesta, ktoré sa stanú niečím viac, ako len samotnou budovou. Poukazujú na jeho úctu k okoliu, k dedičstvu miestnej kultúry a neoceniteľné lekcie architektonickej histórie. Dôkazom je dostavba Múzea umenia Kolumbu v Kolíne nad Rýnom, ktorá vznikla na troskách neskorogotického kostola svätého Kolumbu, zničeného počas druhej svetovej vojny. Obdiv porotcov si získala vďaka tomu, že je súčasná, no pritom s úplnou ľahkosťou prepája rozličné vrstvy histórie, a to čo najosudovejšími a najlyrickejšími spôsobmi. Múzeum umenia Kolumbu doslova preplieta miesto a pamäť; píše novú kroniku doby tak, ako sa v stredoveku znovu písalo na použitý pergamen.
Ďalšia z nedávnych Zumthorových realizácií, poľná kaplnka v nemeckej obci Wachendorf (2007), okúzlila porotcov vďaka neobyčajnému, no univerzálne pôsobiacemu nádychu viery, ktorý architekt komornej stavbe vpečatil. V termálnych kúpeľoch sme svedkami zaujímavej hry so svetlom a hmlou. Peter Zumthor tak z pozície staviteľa pevného objektu prešiel na post choreografa, ktorý dokáže predpovedať a režírovať zážitok pri prechádzke budovou a jej okolím.
Jeho stavby aj písanú tvorbu charakterizuje jemná poetika a prenikavé vízie. Stal sa inšpiráciou pre niekoľko generácií študentov, a to predovšetkým svojou dlhoročnou snahou orezať architektúru až na jej holú podstatu – až k esencii, ktorú mnohí považujú za nadbytočný luxus. Aj týmto prístupom potvrdzuje nezastupiteľné miesto architektúry vo svete.
Vo svojej knihe Thinking Architecture sformuloval okrem iného tento postoj: „Architektúra nie je prostriedkom alebo symbolom pre veci, ktoré nepatria k jej podstate. V spoločnosti, ktorá oslavuje nepodstatné, môže architektúra pobádať k rezistencii, pôsobiť proti vyprázdnenosti foriem a obsahov a hovoriť vlastným jazykom. Verím, že jazyk architektúry nie je otázkou určitého konkrétneho štýlu. Každá budova je postavená na špecifický účel, pre určité miesto a špecifickú spoločnosť. Moje budovy sa pokúšajú zodpovedať otázky, ktoré vyplývajú z týchto prostých faktov, čo najprecíznejšie a najkritickejšie.“
Kameň a voda
Medzi najvýznamnejšie Zumthorove realizácie patria termálne kúpele vo švajčiarskom Valse, v kraji majestátnych alpských vrcholov. Zastupiteľstvo malej obce malo v úmysle zrekonštruovať zbankrotovaný hotel zo 60. rokov minulého storočia. Postavili ho veľmi lacno, ale podľa slov architekta Zumthora „bez veľkého nadšenia“.
Predstavitelia obce si želali predovšetkým to, aby sa zachovali pracovné miesta. „Povedali nám, aby sme priniesli niečo jedinečné. Nová podoba mala pritiahnuť nových hostí a pritom zapadnúť do Valsu. V roku 1991 sme predviedli na zhromaždení obce kamenný model naplnený vodou. S výstavbou sa začalo v roku 1994 a kúpele boli slávnostne otvorené v roku 1996. Odvtedy ich každý rok navštívilo 40 000 ľudí,“ komentuje realizáciu Peter Zumthor. Mnoho návštevníkov sa do tohto hotela opakovane vracia a pobyt vo valských termálnych kúpeľoch sa pre nich stal rituálom.
Stavbu charakterizuje nosná konštrukcia z betónu a tenké dosky ruly, ktorá pochádza z lomu nachádzajúceho sa rovno za obcou. Austrálsky historik architektúry Miles Lewis kúpele vo Valse považuje za „nádherný príklad jednoduchého detailu, ktorý sa použil na vytvorenie veľmi vzdušných priestorov. Návrh uvádza do kontrastu chladný sivý kameň s teplom bronzových zábradlí, voda a svetlo sú využité na rezanie priestorov. Horizontálne spoje kamenných dosák hrajú s horizontálnymi líniami vody a prechod medzi textúrou kameňa a vody je takmer neviditeľný. Svetlíky vložené do úzkych štrbín v strope vytvárajú dramatickú linku svetla, ktorá zdôrazňuje tekutý prvok vody. Každý detail budovy posilňuje dôležitosť kúpeľov v celej škále úrovní.“
Múzeum nad kostolom, kaplnka v múzeu
Ďalším veľmi dôležitým medzníkom v tvorbe Petra Zumthora je už zmieňované Múzeum umenia Kolumbu v Kolíne nad Rýnom (2007). Požiadavkou investora, kolínskej katolíckej arcidiecézy, bolo vytvoriť „živé múzeum“. To vystavuje objekty z vlastnej stálej kolekcie arcidiecézy od neskorého staroveku po súčasnosť – románske sochy, inštalácie, stredoveké obrazy, gotické liturgické nádoby na eucharistiu postavené do protikladu s predmetmi dennej potreby z 20.storočia.
V prízemí budovy sa zachovali rozsiahle archeologické nálezy a zvyšky predchádzajúceho kostola zo siedmeho storočia spolu s kaplnkou nazvanou Madona medzi ruinami z roku 1950. To architekta viedlo k vytvoreniu sedemnástich galérií s rôznymi proporciami a rôznym osvetlením na troch podlažiach.
Na určitých miestach do priestorov múzea prebleskuje denné svetlo medzerami v tehlovej fasáde, ktoré vytvárajú z exteriéru zaujímavú štruktúru. Fasáda je však viac-menej celistvá a s minimom okien. Charakter exponátov si vyžaduje skôr tlmené svetlo. Opäť sa tak opakuje meditatívny až sakrálny motív.
Kaplnka v poli
Tretím prelomovým dielom Petra Zumthora je kaplnka brata Klausa v nemeckej dedinke Wachendorf. Ide o drobnú stavbu, ktorú pomáhali stavať samotní objednávatelia, Hermann-Josef Scheidtweiler a jeho manželka Trudel s priateľmi a známymi.
Postup stavby je zaujímavý sám o sebe. Najprv zostavili 112 štíhlych kmeňov do tvaru akéhosi indiánskeho típí a na ich povrch naliali a utlačili niekoľko vrstiev betónu. Potom vnútri založili oheň a rovnako ako v milieri ho tam udržiavali tri týždne, až kým drevo a betón nevyschli. Potom bolo ľahké vylúpnuť kmene z betónovej škrupiny. Ich odtlačky sfarbili celý interiér do uhľovej černe. Výnimkou je len otvor v strope, cez ktorý dovnútra vstupuje kužeľ svetla. Podlaha sa liala ručne priamo na mieste taveným olovom. Jediným umeleckým artefaktom je bronzová reliéfna figúra od sochára Hansa Josephsohna.
Kaplnka vo Wachendorfe svojou jaskynnou podobou pripomína miesta, do ktorých sa podľa historických prameňov prifarbených romantickými obrazmi uchyľovali katolícki mnísi, ktorí v modlitbách túžili dosiahnuť čo najbližší vzťah s Bohom.
Zdanlivá jednoduchosť tejto stavby svedčí o schopnosti Petra Zumthora zahrnúť do jej podoby nielen vedomosti o súčasnom stavaní, ale aj návrat do histórie, ba až do prehistórie stavebníctva. Zumthorovo pátranie po esencii architektúry tak v kaplnke získalo archetypálny rozmer – stala sa v prenesenom zmysle objektom hľadania spoločnej historickej pamäti ľudského pokolenia.
| Peter Zumthor (*26. 4. 1943, Bazilej)  Vyučil sa u svojho otca za stolára. V rokoch 1963 až 1967 študoval na umeleckopriemyselnej škole a potom dizajn na Pratt Institute v New Yorku. V roku 1967 pracoval ako konzultant plánovania a analýzy architektúry historických obcí v kantóne Graubünden. Okrem toho sa podieľal aj na ich reštaurovaní. Vlastnú prax si založil v roku 1979 v Haldensteine, kde dosiaľ pôsobí s malým tímom štrnástich spolupracovníkov.
Od roku 1996 je profesorom na Akadémii architektúry Universitá della Svizzera Italiana v Mendrisiu. Bol aj hosťujúcim profesorom na Inštitúte architektúry Univerzity v Južnej Kalifornii, na Technickej univerzite v Mníchove a na Harvarde. Dostal celý rad cien, napríklad v roku 1999 prestížne európske ocenenie Mies van der Rohe, ďalej cenu Praemium Imperiale od Japonskej asociácie umení (2008), ocenenie Carlsberg Architecture Prize v Dánsku (1998) a niekoľko ďalších. Napísal knihu Thinking Architecture, prvý raz vydanú v roku 1998 v nakladateľstve Birkhauser, v ktorej formuloval svoju filozofiu architektúry. Peter Zumthor je ženatý s Annalisou Zumthor-Cuorad, má tri deti (Annu Katharinu, Petra Conradina, Jona Paulina) a tri vnúčatá. |
Iva Nachtmannová
Foto: Profimedia.cz, Wikimedia Commons, Gerry Ebner, Creative Commons
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
