Nové motto SNG: Keď umenie ohrozuje, schováme ho za baner
Andrej Sárközi „V tejto alternatíve krajiny za zrkadlom je biele čierne, zem je plochá, vodná para je práškovanie a vakcína je čip,“ napísala bývalá riaditeľka SNG Alexandra Kusá v komentári Denníka N pred niekoľkými dňami. Ja by som jej slová doplnil: „V tejto alternatíve krajiny za zrkadlom je biele čierne, zem je plochá, vodná para je práškovanie, vakcína je čip a baner je novou formou cenzúry.“
Slovenská národná galéria sa s novou politickou garnitúrou zmenila na inštitúciu, ktorá už nie je synonymom slobody umenia a tvorivej odvahy. Je miestom, kde politickí nominanti dostali prednosť pred odborníkmi. Miestom, kde ideologické záujmy prehlušujú odborné argumenty a kde je kritický pohľad vnímaný ako nežiaduca návšteva, ktorú treba čo najrýchlejšie vyprevadiť.
V takejto atmosfére absurdity sa zrodila myšlienka založiť Slobodnú národnú galériu – v opustených garážach na Námestí Karola Vaculíka, len krok od SNG. Rozpadnutá stavba sa stala miestom slobody prejavu, umenia a otvoreného kultúrneho dialógu. Garáže sa premenili aj na symbol protestu: umelci tam nainštalovali diela reflektujúce aktuálne spoločenské dianie a neschopnosť štátnych inštitúcií čeliť vecnému dialógu a kritike.
Slobodná národná galéria nie je iba alternatívnym priestorom. Je to zrkadlo, ktoré odráža jednoduchú pravdu: ak oficiálna kultúrna inštitúcia uprednostňuje politické záujmy pred demokratickými princípmi, kultúra si nájde vlastný priestor. A to sa stalo so starými garážami, ktoré sú už niekoľko týždňov domovom platformy Umenie nebude ticho a odídencov z SNG.
Svoje miesto tu našlo aj dielo Ivany Šátekovej, a to na stene garáží oproti vchodu do Slovenskej národnej galérie. Jej kritická reflexia aktuálneho diania s nápisom „Konaj tak, aby si nemusel chodiť po kanáloch“ vyvolala rozruch u nového vedenia SNG už pred týždňami. Na papalášskej vernisáži, ktorú navštívili viacerí politici na čele s hlavou štátu, zaparkoval riaditeľ SNG Juraj Králik dodávku priamo pred dielo Ivany Šátekovej. Predsa preto, aby náhodou nevyrušovalo politikov pri ignorovaní aktuálneho stavu kultúry v našej krajine.
To, čo sa udialo pred niekoľkými hodinami, je však oproti zaparkovanej dodávke učebnicová ukážka cenzúry, za ktorú by sa v minulom storočí nehanbil ani totalitný režim. Vedenie Slovenskej národnej galérie vo štvrtok 14. augusta odstránilo zo schodov sochy keramika a sochára Jozefa Sušienku, ktoré stáli priamo pred novým dielom Ivany Šátekovej. Na ich miesto potom umiestnilo baner, ktorý zakryl takmer celú jej kritickú reflexiu.
V logike nového vedenia SNG ide zrejme o inovatívnu kurátorskú metódu: ak umenie kladie nepríjemné otázky a odhaľuje problémy, najlepšie je zakryť ho kusom plastu a predstierať, že sme práve vylepšili kultúrny zážitok návštevníkov. Takto to ale nie je.
Dielo Ivany Šátekovej je obrazom dnešného boja za slobodnú kultúru. Baner, ktorý ho prekryl, je symbolom cenzúry a strachu zo slobody prejavu. No je to aj signál smerom k ostatným tvorcom: ak budete príliš hlasní, príliš konkrétni alebo príliš kritickí, nepokúsime sa s vami viesť dialóg. Odstránime vás vďaka kúsku plastu s potlačou. Zakryjeme vás, aby vás nebolo počuť ani vidieť.
Obyčajný baner sa tak zmenil na symbol cenzúry – nástroj, ktorým sa umlčiava, zakrýva a odvracia pozornosť od pravdy. A nedeje sa to len v galériách, ale aj v politike, médiách a spoločenskej debate. Ak raz začneme nahrádzať diskusiu vizuálnym paravánom, potom je len otázkou času, kedy sa z verejného priestoru stane iba sterilná výstavná sála – krásna, uprataná, ale úplne prázdna a mŕtva. A vtedy už nebude čo zakrývať, pretože tvorivosť bude dávno zlikvidovaná a žiadne diela nevzniknú.
