David Vávra: Architektúra sa nedá obísť, určuje totiž život

Odchody a návraty

O tom, že raz bude architektom, nebolo pochýb. Už keď mal štyri roky, fascinoval ho rysovací stôl jeho otca. Vyhlásil, že bude architektom, a nebolo čo riešiť. Postupne sa nabaľovali už len záľuby, ktoré košatili jeho hlavný záujem. „Vôbec, zdá sa mi, že mám všetko v živote akési jednoduché,“ hovorí Vávra a ja sa na neho spýtavo pozriem, ako to myslí. „Som vďačný osudu, pretože som sa nezastavil v zložitých situáciách. Dokonca aj samotný boľševizmus bol inšpiratívny, lebo nikto z mojich kamarátov nebol zatvorený. Tá nesloboda bola teda pre nás motivujúca vo vyjadrení tvorivej snahy. A keďže sme sa nemohli presadiť individuálne, združovali sme sa do kolektívu.“

Túto snahu prejavil už v roku 1971, keď ako 14-ročný založil s Milanom Šteindlerom Divadlo Sklep. Ako sám tvrdí, jeden z hlavných kameňov jeho života. Forma sa od svojho vzniku viac-menej nemenila a divadlo vraj mohlo prežiť len preto, že sa ním nikto neživil. „Svojím obsahom je to taký systém, ktorý ľahko môže byť aj nesystém. Nové predstavenie je vlastne vždy darčekom niektorému kamarátovi k Vianociam, pričom ani nemá divadelnú formu. U nás sa totiž neskúša. Každý si autorsky pripraví svoj výstup, potom od prvého predstavenia akoby improvizujeme, no a v priebehu mesiaca sa obrusujú hrany a podľa reakcií divákov na predstavení sa to celé zrežíruje,“ vysvetľuje „sklepácku“ poetiku Vávra a odsrkne si z pomarančového „fresh“ džúsu. „A neskôr, keď je to už relatívne dokonalé a vypadnú aj tie najhluchšie miesta, tak s tým skončíme. Keď niekoho systém unavuje, dá si načas odpočinok. Minulý rok si ho urobil Tomáš Hanák, Milan Šteindler je zase akýmsi korešpondentom, Vašek Marhoul kedysi odišiel na dva roky a potom sa vrátil. Presne tak – k Sklepu patria odchody a návraty.“

Čo dalo a dáva herectvo architektúre a opačneω „To sa nikdy nevie,“ odpovedá Vávra. „Napríklad v jeden deň urobíte nejaký skok, odrazíte sa od pravej nohy, urobíte akoby nedokonalú piruetu a potom o tri dni neskôr vytočíte na papieri obrátky. Naozaj, neviem, ako sa to navzájom ovplyvňuje, ale cítim, že obidve veci k sebe idú.“

V prírode niet pravých uhlov

Práca architekta je pre Vávru stále prvoradá, pričom záber jeho štvorčlenného ateliéru je široký – od interiérov reštaurácií a barov cez rekonštrukcie až po novostavby rodinných domov.

Jedna z prvých prác tohto absolventa pražskej Stavebnej fakulty na ČVUT a súčasne Akadémie výtvarných umení bola dostavba evanjelického kostolíka v rodnom Braníku. „Kostoly ma ako výsostne duchovné stavby zaujímajú azda najviac – a dokonca sa to aj čiastočne plní.

Pred rokom sme dokončili rekonštrukciu zborovej miestnosti evanjelickej cirkvi v Modřanoch,“ pripomína architekt. „Na evanjelický kostol je pre niekoho možno až príliš farebný, ale nás viedol fakt, že evanjelium je radostná zvesť, takže by to mal byť veselý kostol. Či sa to podarilo, to je iná otázka.“

Vo vysvetlení pojmu dobrá architektúra má David Vávra jasno – v prvom rade by mala slúžiť tomu, kto si ju objedná. Jedným dychom však dodáva, že tá služba musí spočívať vo funkčnosti, bezproblémovej prevádzke, estetickej príťažlivosti, a pokiaľ sa dá, aj s príchuťou duchovna. Aj preto ho potešilo, keď mu nedávno riaditeľ Švandovho divadla v Prahe povedal, že na jeho rekonštrukcii divadelnej budovy sa ani s odstupom piatich rokov nemuselo nič meniť.

„Knihu, ktorá ťa nezaujíma, si jednoducho nekúpiš. Architektúru však obísť nemôžeš, architektúra ti určuje život,“ hovorí Vávra a zahryzne sa do chleba s paradajkou, ktorý má narezaný do pravidelných obdĺžnikov. „Nie, táto geometria nie je odrazom môjho zmýšľania. Ja vychádzam z prírody, kde niet pravých uhlov. Ten chleba je pokusom vniesť do niektorých mojich úkonov poriadok,“ usmieva sa so „sklepáckou“ poetikou Vávra, o ktorom je známe, že deň začína pravidelnou rozcvičkou. „Samozrejme, život prináša aj príjemné náhody, ale musia byť v štruktúre logických rozhodnutí a pevných úkonov,“ povie rozhodne a z chleba opäť trochu ubudne.

Na otázku, ktorú fázu projektovania má najradšej, architekt odpovedá, že prvú a poslednú. „Tú strednú, teda hádky s úradmi, rád prenechávam kolegom,“ vysvetľuje Vávra, ktorého skice vznikajú aj v kaviarňach alebo vo vlaku, pričom mu vôbec nevadí prostredie vzruchu. Všetky predlohy si robí ručne, niekoľkými ťahmi, ktoré potom odovzdá kolegom na spracovanie v počítačoch.

Šumné a bezbranné

David Vávra dobrú architektúru nielen vytvára, ale ju aj popularizuje. Známy televízny seriál Šumná města vznikol v roku 1995 a režisér a scenárista Radovan Lipus hľadal vhodného protagonistu. Uvažoval, že ak bude seriálom sprevádzať architekt, bude to suchopárne, a keď to zase bude herec, bude tomu chýbať vnútorné precítenie. Až prišiel na Vávru!

„Prišiel som teda do Ostravy, ktorá bola v pilotnom dieli, a trochu žoviálne i s miernym dešpektom herca z Prahy som režisérovi povedal, nech sa teda do toho hneď pustíme,“ spomína Vávra. Jeho názor však čoskoro skorigovalo profe­sionálne i ľudské zblíženie s Radovanom Lipusom a čoskoro nasledovalo ďalších 15 dielov. Onedlho ich bolo 52, pričom ich konečný počet by mal byť 66.

„Priznám sa, že sa mi už do toho príliš nechce, lebo keď niečo robíte 13 rokov, človek nepatrične zostarne – vizuálny rozdiel medzi prvým a posledným dielom je už dosť viditeľný. Na druhej strane je zase pravda, že sme naším seriálom takmer pokryli české mestá, hoci tam nie je, trochu paradoxne, Praha ani Brno. Ktovie, asi to ešte doplníme,“ hovorí Vávra, ktorý v tejto súvislosti reagoval aj na otázku jeho vzťahu k pamiatkam. „Pamiatka je svojím spôsobom to, čo sa stalo včera. A ako tvorivý architekt by som, samozrejme, chcel, aby sa súčasná architektúra – nielen moja, ale aj kolegov – zapísala do tváre miest. Som však aj ortodoxným pamiatkarom, ktorý bojuje za každú kľučku. Každá stavba je iná a zakaždým sa musia ctiť iné priority. K stavbe sa preto nemôže vyjadriť jedinec, ale mala by to byť spoločnosť. Nie však hlasovaním, ale skôr cez názory odborníkov. Názor väčšiny totiž nemusí byť najprogresívnejší a pravdivý.

Kaplického chobotnica

Kedysi sa široká verejnosť v Čechách stavala proti Gehryho Tancujúcemu domu. Dnes je to projekt knižnice na Letnej od Jana Kaplického pripomínajúcej svojím tvarom chobotnicu. „Pevne dúfam, že sa to zrealizuje,“ reaguje Vávra, pričom je presvedčený o Kaplického projekte ako o vizionárskej stavbe, ktorá v Prahe chýbala. „Keby som dal stranou, či sa mi to páči, alebo nie, tak je to veľmi dôležitá stavba, ktorá sa môže stať medzníkom. Môže ľudí provokovať a zároveň ich priviesť k nejakému miestu.“

David Vávra by Kaplického chobotnicu dokonca umiestnil na tretie Hradčanské námestie, aby bola provokácia ešte výraznejšia. Musíme si predsa zvyknúť, že kvalitná architektúra, ktorej nechýba pokora, môže byť aj v dotyku s gotikou. Z kuloárov občas presiakne hlas, že súťaž, ktorej predsedala Zaha Hadid, sa ušila na mieru Janovi Kaplickému, pretože tento guru svetovej architektúry ešte nemá v Prahe svoju budovu. David Vávra však túto legendu vzápätí demýtizuje.

Kaplický má totiž zrealizovaný dom práve v bývalej záhrade rodiny Davida Vávru na Braníku. Pochádza z roku 1967 a architekt ho postavil ako ateliér a byt pre maliara Františka Dvořáka. Dispozične ide o kocku, pričom spodná – ateliérová časť je zapustená do terénu a v hornej je byt. „Už samotná dispozícia je na tú dobu neuveriteľná a ja som s Kaplického architektonickým uvažovaním vlastne v podvedomí žil,“ hovorí Vávra a zasnene sa pozrie do inšpiračných diaľav. „Málokedy sa stáva, že človekovi niečo tak zásadne zmení názor na svet ako u mňa spôsob myslenia Jana Kaplického.

Som totiž zástancom postupného vývoja a vrstvenia skúseností. Keď som však počul Kaplického prednášku v Prahe niekedy v roku 1987, posunul som si hranice vnímania architektúry rovnako výrazne, ako keď som v 70. rokoch videl Ctibora Turbu a jeho abstraktnú pantomímu. Išlo o vyjadrenie nejakej skrytej slobody a zároveň poznania, že veci sa dajú povedať aj pohybom. Fascinovala ma tá nedopovedanosť, ktorú Kaplický predviedol vo svojom projekte na Trafalgarskom námestí v Londýne, ktorý vyzeral ako zemiak. Zrazu mi niekto jasne povedal, že domy môžu byť aj takéto, a je to správne.“

Globalizácia, paneláky a sny

Toľkokrát diskutovaná téza o tom, že globalizácia zabíja originálne príspevky národných architektúr, sa v ponímaní Davida Vávru značne relativizuje, Vávra nevidí túto „skazu“ tak priamočiaro. „Veď globalizácia v histórii vždy fungovala a každý veľký štýl – či už to bola gotika, barok, či v prvej republike funkcionalizmus a konštruktivizmus – normálne prišiel do krajiny a takmer celú ju uchvátil. Pravda, každé miesto mu dalo svoju originálnu vôňu,“ rozvíja svoju teóriu Vávra a uvádza vzorový príklad architekta Jána Blažeja Santiniho. „Samozrejme, znalosť Borrominiho a Guariniho u neho musela byť, ale Santiniho expresívny barok sa mohol rozvinúť len v špecifických českých podmienkach a v množstve realizácií. Ide o to, aby sa sloboda pre architektov vytvárala v rámci všeobecného vkusu. Aby mohli byť sprostredkovateľmi medzi krajinou a sebou. Ide o akýsi súbor skúseností, ktoré sú v ich podvedomí.“

A názor na súčasnú architektúruω „Naša najväčšia chyba je bohapustá likvidácia voľných miest a stavanie na zelených lúkach,“ odpovedá s miernym zvýšením hlasu Vávra. „V Nórsku alebo v podobnej severskej krajine, ktorá má desaťnásobne väčšiu plochu na obyvateľa než my, platí zákon, podľa ktorého sa môže stavať len na stavebných alebo zastavaných pozemkoch. A keď sa rozhliadnete tu, uvidíte malé parcely s veľkými a blbými domami. Panelákyω Niektoré vybrané pasáže z nich by sa už teraz mali chrániť. Napríklad v Prahe medzi Pankrácom a Pražským povstáním sú paneláky krásne zasadené do terénu. Je vlastne dobré, keď má panelák jednoduchosť a vnútorný poriadok. Samozrejme, mám na mysli paneláky zo 60. a začiatku 70. rokov. Tie z nasledujúceho obdobia boli odrazom rozkladu zhubnej ideológie.“

Sny Davida Vávru sú rozmanité vo svojej pestrosti. Niekedy poriadne temné, ale aj romantické a radostné. Raz vraj nepoznal riešenie interiéru, ale sen mu našepkal, že to má byť v tvare anglického autobusu, a Vávra to tak aj urobil. „Svoje sny si pamätám a potom sa mi aj vybavia, ale keď si ich mám oživovať ako dej, musím si to zapísať. Teraz som však v tom zapisovaní už trochu lenivejší,“ hovorí tohtoročný päťdesiatnik David Vávra a zľahka nás upozorňuje, že už musí ísť dohliadnuť na svoje sny na jednu stavbu. A nám do záhlavia nášho snaženia posiela ešte jeden odkaz – „a hľadajte ako doteraz, len samú dobrú architektúru“.

David Vávra
narodený 1957 v Prahe

Prax:

Interiéry:

• palác Akropolis (v spolupráci s Františkom Skálom),
• predajňa Víno Mundi,
• predajňa Kondomerie,
• bar Pod Tatlinovou vežou v Klubu Lávka, Praha 1,
• reštaurácia Na Staré kovárně, Praha 7,
• reštaurácia Podskalská celnice – Výtoň,
• Bar Práce, Praha 7,
• interiér posilňovne U kapitána Nema, Praha 6-Petřiny,
• divadelná scéna, ihrisko a drevená archa detského kútika ZOO Praha.

Iné:

• rôzne inštalácie výstav,
• divadelné scénografie,
• scénografie ČT,
• farebné riešenie základných škôl,
• pomník Franza Kafku v Prahe (s Jaroslavom Rónom).

Ľudo Petránsky
Foto: archív Davida Vávru, Dano Veselský
Na publikovaných realizáciách spolupracovali ­Kateřina Vajčnerová, Robert Daněk a Martin Rössler.