Anna Ghannamová: Už dnes nám chýba 20-tisíc lôžok pre seniorov. Bez developerov to v budúcnosti nepôjde

Jej snom je, aby zariadenia pre seniorov boli bezbariérové, mali vlastnú kuchyňu a rehabilitačné služby. „Na každom poschodí by mali mať spoločenskú izbu a izolačnú izbu,“ dopĺňa predsedníčka Asociácie poskytovateľov sociálnych služieb SR.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

Zaznamenali ste, že by sa opatrovateľky vo väčšej miere vracali na Slovensko?

Žiadne radikálne množstvo opatrovateliek sa nevrátilo. Boli tu „malé lastovičky“ počas pandémie, keď tam mali obmedzené výmeny služieb. Ale opatrovateľky v zahraničí sú veľmi zvyknuté na službu pre jedného klienta a ani fyzicky, ani psychicky nezvládajú byť v zariadení, kde sa opatrovateľka musí niekoľkokrát otočiť k niekoľkým desiatkam klientov. Nezvládali ani prácu v tíme.

Na druhej strane, aj keď mzda napríklad v Bratislave je porovnateľná a u niektorých poskytovateľov aj vyššia ako v Rakúsku, náročnosť a penzum práce sú oveľa väčšie. Tieto ženy si neuvedomujú, že v porovnaní s našimi opatrovateľkami nebudú mať až také dobré dôchodky, pretože nespĺňajú ani hranice dôchodkov v Rakúsku, ako napríklad stavbári, ktorí tam robia niekoľko rokov. Štát by mohol vymyslieť program, ako aspoň časť z nich dostať domov.

V čom by ste ako predsedníčka Asociácie poskytovateľov sociálnych služieb videli možnosť spolupráce s developerským a stavebným sektorom?

Poviem veľmi otvorene, keďže aj ja staviam zariadenie z plánu obnovy a tiež ho staviam preto, že už mám dve fungujúce prevádzky (inak by som nešla ani do kapacity 30 lôžok), bojujeme s tým, že slovenský stavebný sektor nie je pripravený na to, že niekto má ohraničené zdroje, a pritom daný termín ukončenia stavby. Preto to treba uchopiť inak a nespoliehať sa len na európske peniaze.

V ČR rozbehli vznik nových domov spoluprácou, kde developer dal peniaze a pozemok a poskytovateľ know-how, ale získal za to aj majetkovú účasť. Predstava slovenských developerov je neférová: oni postavia, vlastnia a poskytovateľ platí nájom. To našim členom neodporúčame.

Pokiaľ ide o tie ceny: pandémia aj začiatok vojny na Ukrajine prerušili logistické toky a ceny materiálov a prác stúpali. Už sa ceny upokojili?

Áno, už sa znormalizovali aj preto, že stavebníctvo je v trochu umiernenom režime, keď si to porovnám s uplynulými rokmi. Napriek tomu, že sa nám tu Stavebný zákon zmenil, je menej príležitostí a možno aj to ich núti znižovať ceny. Ale máme tu transakčnú daň a 23 % DPH, takže pre investora sa to, žiaľ, neznížilo, práve naopak.

Robíte výberové konania?

Samozrejme, zo zákona sa musí robiť verejné obstarávanie a aj sa robí. Bohužiaľ, musíte rozhodovať na základe ceny. Keď rozhodnete na základe ceny, každý tretí deň niekto za vami chodí a hovorí vám, že sa tu niečo objavilo na stavbe, tam sa niečo objavilo… To je veľké riziko.

V poslednom čase vyrástlo viacero nových zariadení z komerčného sektora. Koľko nám chýba lôžok?

Je to tak, ak vznikali za posledných desať rokov nové zariadenia, tak vznikali v komerčnom sektore. Sú to práve developeri a stavebné firmy, ktoré majú voľné peniaze. Pochopili, že dlhodobá starostlivosť bude nevyhnutnosťou, ako aj zvyšovanie jej kapacít. Na Slovensku tento sektor asi nikdy nebude patriť k najvýnosnejším biznisom, ale stabilný bude určite. Minimálne do roku 2060.

Dnes nám chýba minimálne 20-tisíc lôžok, ktoré nemáme, ľudia sú v „čakačkách“, nedostávajú odbornú starostlivosť Je tu veľký investičný dlh. Z plánu obnovy postavíme tritisíc lôžok z 20 tisícov. Koľko plánov obnovy by sme museli mať, aby sme to stihli do roku 2030, keď sa dostaneme na vrchol rastu odkázaných? Vtedy to bude skokovo rásť a my tie skoky takto neustojíme. Takže bez developerov to nepôjde a tí to bez férovej ponuky pre poskytovateľov za správne riadenie prevádzok tiež nedajú.

Aké funkcie by mal obsahovať objekt, kde sú seniori umiestnení?

Keby sme boli bohatý štát, čo nie sme, tak mojím snom by bolo, aby sme tu mali zariadenia, ktoré sú komplexom všetkých druhov služieb. Samozrejme, úplne bezbariérové. Všetky zariadenia by mali evakuačné výťahy so samostatným zdrojom napájania. Všetky zariadenia by na každom poschodí, nie v každej budove, mali mať spoločenskú izbu, izolačnú izbu.

Preferujem aj vlastnú kuchyňu s domácou stravou, pretože to je jedna z mála radostí, ktoré tí seniori ešte zažívajú, že sa tešia na dobré jedlo, obed či večera je malá spoločenská udalosť. Treba rehabilitačné miestnosti, lebo rehabilitácia v zariadení pre seniorov, nielen pre ľudí s Alzheimerovou chorobou a demenciou, je nevyhnutnosťou a má byť samozrejmosťou. Dnes však z dotácií (príspevok z MPSVR SR) nemôžeme uhrádzať plat fyzioterapeuta, lebo úradníci si myslia, že my fyzioterapeuta nepotrebujeme.

Treba veľkú telocvičňu, veľkú spoločenskú sálu na udalosti a kultúrne podujatia a určite záhradu. To sú nevyhnutnosti štandardu, aby sa tam klient cítil dobre. Ideálne je mať jednotky-dvojky izby, trojky už veľmi nie. Nerušila by som dvojlôžkové izby, pretože niektorí klienti si to vyžadujú, tí, ktorí nemajú radi samotu. Odľahčí to aj prácu personálu, keď jeden klient pomôže druhému, upozorní napríklad, že spadol a podobne. Nemôžeme mať personál jeden odborník na jedného klienta, to by nebolo zaplatiteľné.

Na Slovensku sme prešli k výstavbe nových štvrtí. Okrem obchodov a bytov sú tam aj školy, zariadenia pre seniorov. Čo hovoríte na takýto trend?

Je to ten najlepší trend. Je dobré, že tu už máme prvé lastovičky. Viem, že v Boroch bude prvá komunitná rezidencia, kde popri bytoch bude aj zariadenie pre seniorov. Do budúcnosti môžeme pre starostlivosť seniorov urobiť to, že budeme tie zariadenia stavať v centre sídliska, v centre obcí, zasadíme ich do komunity. Postavíme im hneď vedľa cukrárne, kde sa budú stretávať s komunitou, kde budú aj byty pre mladých, aby nevideli len pohrebné vozidlá, ktoré odvážajú ich kolegov, ale aby videli aj dieťa v kočíku…

Ak nepochopíme, že seniori sú našou súčasťou, že ich nemôžeme odkladať na perifériu mesta, dediny a do lesa, tak sme nepochopili nič. Naša skúsenosť z praxe je taká, že senior príde, najskôr je nahnevaný, že ho tam deti dali, ale po dvoch týždňoch zistí, že sa tam stále niečo deje, že ho stále niekto volá na aktivity, že sa naučí to, čo sa nemal dovtedy čas naučiť.

Nemusí iba v byte pozerať na turecké telenovely – zabúda pri tom jesť, keď zabúda jesť, začne mu chradnúť organizmus a roztočí sa koleso degradácie zdravia. My ho v zariadení, naopak, dvíhame tými aktivitami. Netvrdím, že je to pre každého. Sú ľudia, ktorým vyhovuje zostať doma a doma zostarnúť a zomrieť. Ale sú ľudia, ktorí si to len myslia, a skutočnosť je iná. Keď si vyskúšajú pobyt v komunite, kde to je otvorené, kde nikto nikoho nezatvára, tak sa neraz tešia a vedia si to aj užívať.

Je efektívnejšie postaviť objekt „na zelenej lúke“ alebo prestavať internát, materskú školu na zariadenie pre seniorov?

„Na zelenej lúke“ je to určite efektívnejšie. Preto aj hovorím, že ak máme nejaké staré nevyužité budovy ako škôlky a jasle, bola by som za to, aby obce a mestá súhlasili s tým, že sa to zbúra a postaví nanovo. Prestavovala som škôlku na zariadenie, teraz prestavujem kultúrnu pamiatku na zariadenie. Považujem za možné prestavať kultúrnu pamiatku, ale vtedy, ak bude na to štát dostatočne prispievať. Inak je to des.

Ak urobíme dve v jednom – aj zachránime pamiatku a dáme ju aj na verejnoprospešný účel, tak to nie je zlá kombinácia. Pamiatkari však musia pochopiť, že keď napríklad v tej budove žili kone a teraz tam budú žiť ľudia, nemôžu trvať na malých pôvodných oknách a bazírovať na neefektívnych hlúpostiach. Inde vo svete toto už nerobia.

Kde prestavujete kultúrnu pamiatku?

Kaštieľ v Solčanoch. Budujeme zariadenie sociálnych služieb z hospodárskej budovy pri kaštieli, ale tiež je to národná kultúrna pamiatka. Dosť sa tam trápime, ale verím, že sa nám podarí nájsť kompromisné riešenia. Nemáme inú šancu ako aj zachrániť kultúrne bohatstvo, aj z toho postaviť niečo užitočné a efektívne. Reálne ideme robiť projekty, kde spájame zariadenie sociálnych služieb s nájomným bytovým domom a polyfunkciou.

Chceme vytvoriť komunitu ľudí, kde v nájomných bytoch dáme šancu aj mladým na lacnejšie bývanie, ale aj na stabilnú prácu, či už v zariadení sociálnych služieb, alebo na fyzioterapeutickej klinike. Vieme ich vyškoliť, dať im do rúk povolanie. Byty však budeme ponúkať aj aktívnym seniorom, ktorí nevládzu udržiavať veľké domy a žijú v nich v osamotení.

Malo by sa viac zapájať súkromné investovanie?

Malo by sa a aj sa chce. Ale súkromné podnikanie, to sú ľudia, ktorí majú rozum, ktorí rozmýšľajú efektívne, nebudú robiť niečo, čo nie je efektívne a trvalo udržateľné. Nebudú si brať úvery a zodpovednosť za niečo, čo sa v prevádzke nedá trvalo udržať a čo netvorí zisk. Toto musia politici pochopiť a dať to do reformy. A podiel verejných zdrojov začať čerpať z novovytvoreného zákonného poistenia v odkázanosti. Bez toho to v SR nedáme.

Rozhovor bol uverejnený v časopise ASB 5/2025