Anna Ghannamová: Už dnes nám chýba 20-tisíc lôžok pre seniorov. Bez developerov to v budúcnosti nepôjde
Monika Voleková Jej snom je, aby zariadenia pre seniorov boli bezbariérové, mali vlastnú kuchyňu a rehabilitačné služby. „Na každom poschodí by mali mať spoločenskú izbu a izolačnú izbu,“ dopĺňa predsedníčka Asociácie poskytovateľov sociálnych služieb SR.
Asociácia má 389 členov, ktorí prevádzkujú približne 800 zariadení, 24 % z nich sú verejní poskytovatelia a väčšina neverejní. Či sú poskytovatelia verejní, alebo neverejní, musia čeliť rastúcim nákladom na prevádzku, vysokým cenám potravín aj nedostatku opatrovateliek.
Anna Ghannamová prevádzkuje dve zariadenia. Jedno v Bratislave,druhé v Solčanoch pri Topoľčanoch a práve tam pripravuje tretie – pre 30 klientov, vsadené do komunitného komplexu s polyfunkciou v centre obce. Rozprávali sme sa o financovaní starostlivosti o seniorov, kde v obci takého zariadenie situovať aj o vzťahoch so stavebným sektorom.
Aké formy starostlivosti potrebujú seniori?
U nás je najmenej rozvinutá ambulantná forma starostlivosti o seniorov, pretože štát dlhodobo málo spolufinancoval túto formu služieb alebo komunitný druh služieb. Preto sa aj v pláne obnovy zamerali na to, aby rozšírili tento druh služby. Na takmer 99 % chýbala odľahčovacia služba, ktorá by pomáhala ľuďom, ktorí sa starajú o svojich blízkych v domácom prostredí.
Tento stav je kritický i preto, že sa predlžuje vek dožitia. Nie je to už rarita, že sa ľudia dožívajú sto rokov. Na Slovensku máme v dlhodobej pobytovej službe 78 % klientov v dvoch najťažších stupňoch, piatom a šiestom stupni odkázanosti. Reálne má 73 % zo všetkých ľudí v tejto službe psychiatrické diagnózy.
Zariadenia sociálnych služieb (ZSS) už desiatky rokov nie sú bývalými domovmi dôchodcov, kde dôchodcovia tancujú a počúvajú Repete, ale stávajú sa z nich akoby nemocnice pre dlhodobo chorých a psychiatrické liečebne.
Na tento stav reaguje plán obnovy?
Plány tam sú, ale plán obnovy akoby predchádzal finančnú reformu, lebo tá je jednou zo súčastí plánu obnovy v komponente 13. Poskytovatelia vedia, že ambulantné formy neboli dostatočne finančne podporované. Obce si desiatky rokov neplnia svoju zákonnú povinnosť a neplatia finančné príspevky na určené druhy služieb, takže poskytovatelia nemali dôvod zakladať služby, ktoré sú stratové a likvidačné.
Máte na to priestor a peniaze, ale kým nemáme finančnú reformu, ktorá dá poskytovateľovi dôvod založiť službu a istotu, že bude z finančného hľadiska trvalo udržateľná, tak prečo by to mal robiť? Veď to nerobili ani samosprávy, ktoré stoja na verejných zdrojoch peňazí.
Reforma financovania sociálnych služieb, ktorá je súčasťou plánu obnovy v komponente 13, to chce dohnať a vytvára finančne priaznivejšie podmienky pre vznik a udržanie ambulantných služieb. Faktom však je, že z hľadiska dopytu verejnosti je oveľa väčší tlak na pobytové zariadenia. Uvidíme, či to reforma zmení.
Je u nás dostatočná konkurencia zariadení, aby si senior mal z čoho vybrať?
Ak myslíte, či má na výber aj niečo možno menej kvalitné, strednú úroveň a najvyššiu úroveň, tak áno. Nájdeme až luxusné zariadenia, ktoré často preskočia aj rakúske zariadenia súkromného typu, ale potom tu máme zariadenia, kde by ste určite nechceli dať svoju mamu. Ani vy by ste tam nechceli zostarnúť.
V SR máme od roku 2014 nastavené štandardy kvality sociálnych služieb, ale z hľadiska úrovne zariadení budov či služieb nemáme stupne kvality ako napríklad v hoteloch. Všetci musia spĺňať rovnaké štandardy, hoci kúpyschopnosť občanov v regiónoch je radikálne iná. Mnohé verejné či charitné zariadenia majú veľký investičný dlh a zákon im ani neumožňoval využiť či už verejné zdroje, alebo financie z platby klienta na investície. Aj to by mala reforma zmeniť.
Faktom je, že náš systém dlhodobej starostlivosti a sociálnych služieb je vyše 40 rokov finančne poddimenzovaný. Podľa Eurostatu dáva Slovensko na dlhodobú starostlivosť 0,8 percent z HDP, Česká republika 1,5 % a Nemecko 1,6 %. Česká republika sa dorovnáva lídrovi EÚ a my napriek tomu, že sme vzišli z tej istej krajiny, z Československa, sme absolútne pozadu.
Tento segment bol všetkými ľavicovými aj pravicovými vládami ignorovaný a poddimenzovaný, akurát teraz v pláne obnovy sa touto témou niekto začal zaoberať. Som z toho šokovaná, pretože demografické čísla majú politici na stole už minimálne 50 rokov.
Majú naši súčasní seniori, respektíve tzv. Husákove deti dostatok vlastných financií na to, aby sa vedeli podieľať na zvýšených nákladoch za starostlivosť?
Nemajú a dlho nebudú mať. Bohužiaľ, zákon č. 448/2008 o sociálnych službách rozbil celkom slušný systém sociálnych služieb. Rozdelil zariadenia a poskytovateľov na verejných a neverejných. Štát nemá žiadne zariadenia. Sú zariadenia, ktoré prevádzkujú samosprávne kraje, obce a mestá, to sú tie verejné, a potom tu máme neverejných poskytovateľov – občianske združenia, neziskové organizácie, cirkevné organizácie.
Týmto zákonom sa poskytovatelia rozdelili najmä z hľadiska financovania a neverejní od roku 2008 začali dostávať o 100 % menej, ako dostávali predtým, na odkázaného človeka. To bol dôvod, prečo vznikla naša asociácia, na protest proti tomuto zákonu. Dostali sme sa vtedy do stavu, že klient u neverejného poskytovateľa musel platiť dve tretiny z nákladov a z verejných zdrojov dostával jednu tretinu, aj na tú musel čakať osem až desať mesiacov, a každý tretí klient zomrel skôr, ako sa dožil čo len centa podpory.
Vo verejných zariadeniach dostával z verejných zdrojov dve tretiny, čiže mu na službu stačil jeho dôchodok, lebo len jednu tretinu dával zo svojho. Tým v neverejných ZSS dôchodok nestačil, ich príbuzní museli doplácať takmer rovnakú sumu, ako bola suma dôchodku seniora. Po tlaku našej asociácie sa situácia postupne zlepšovala.
Dnes sme sa dostali na finančnú percentuálnu úroveň spred vzniku zákona č. 448/2008, je to zhruba 45 % z verejných zdrojov u neverejného poskytovateľa, zvyšok sú platby seniorov z ich dôchodkov, ale väčšinou to musí aj tak doplácať aj rodina. Takto je to aj v iných krajinách, ale s rozdielom väčšej sumy dôchodku aj podpory verejných financií, vďaka ktorej možno dávať zamestnancom v sociálnych službách vyššie mzdy.
Stúpanie nákladov nespôsobuje len inflácia, ale aj zvýšenie nákladov na potraviny, čistiace prostriedky, energie a všetky vstupy, ale je tu najmä veľký tlak na mzdy. Od založenia môjho prvého zariadenia sociálnych služieb dodnes som zvýšila mzdy zamestnancom o 130 %, napriek tomu sú mzdy v sociálnych službách najnižšie v celej krajine.
Ako asociácia sa musíme snažiť, aby minimálna mzda nebola meradlom, ale aby to bola priemerná mzda v hospodárstve, lebo inak nebudeme mať koho zamestnať v službách, čo už vlastne dnes nemáme, najmä v Bratislavskom kraji.
Čo si máme predstaviť pod inovatívnymi postupmi v starostlivosti o seniorov?
Pre Slovensko bude inovatívne to, čo je inde bežné – rozvoj komunitnej starostlivosti, ambulantných služieb, poradenstva a prevencie. To tu dlhé roky nefunguje. Verím, že to začne aj projektmi z plánu obnovy. Logike, ktorá je inde bežná, sa vymyká to, že sa do zákona dostala zvláštna vec – obmedzenie kapacity v jednom ZSS dlhodobej starostlivosti na 40 lôžok. Keby sme mali 80 lôžok, vieme ušetriť 600-tisíc eur ročne, z ktorých môžem radikálnym spôsobom zvýšiť mzdy zamestnancom, obnoviť stroje a zariadenia, prípadne využiť investičnú injekciu do budovy.
Napríklad 75 % poskytovateľov dlhodobej starostlivosti pobytového charakteru nemá na Slovensku evakuačný výťah. Máme tu mnohé zariadenia v život ohrozujúcich stavoch, ale štát s tým nič nerobí. Do plánu obnovy sa nedostali takéto finančné injekcie, aby sme zabezpečili zdravie a životy ľudí. Ale ideme riešiť zariadenia, kde bude 12 klientov? To je nelogické.
Existujú také zariadenia vo Švajčiarsku, v Luxembursku, vo Fínsku, kde však štát dáva na jedného seniora tritisíc eur z verejných zdrojov a k takej výške tam smeruje aj dôchodok seniora. U nás to po reforme bude pre odkázaného v najvyššom stupni od štátu tisíc eur.
Minister práce Erik Tomáš v apríli povedal, že sme požiadali Európsku komisiu o revíziu plánu obnovy. Budeme mať k dispozícii balík 230 miliónov eur, vybudujeme tritisíc kapacitných miest, a to 1 200 v ambulantných službách a vyše 1 800 miest v pobytových sociálnych službách. Dokážeme tento balík absorbovať?
Myslím si, že áno. Ako poskytovatelia sociálnych služieb sme vycvičení kontrolami a zákonnými okliešteniami, administratívnym zaťažením. Na rozdiel od krčiem, herní a podobných podnikateľov, ktorí nerobia záslužnú činnosť, môžu mať zisk, my nemôžeme mať zisk.
Poskytujeme najdrahšie služby, aké existujú na trhu v celom svete, a nemôžeme tvoriť ani rezervné fondy, to je šialené. Keď to hovoríme na medzinárodných konferenciách, pýtajú sa nás, prečo to ešte robíme. Preto aj s ministrom Tomášom efektívne rokujeme a som veľmi rada, že v koncepcii prijali mnohé naše návrhy. Po reforme by mala byť konečne možná aj tvorba rezervných fondov.
Pôvodne, ak si dobre pamätám, malo vzniknúť 3 600 lôžok. Bolo to rozdelené na dva segmenty – na dvanásťlôžkové zariadenia pre pobytové zariadenia komunitného charakteru a na tridsaťlôžkové zariadenia, ktoré sú spojené so zdravotnou starostlivosťou.
Po tom, ako minister práce Milan Krajniak uvoľnil plán obnovy aj pre subjekty, ktoré nikdy sociálne služby neposkytovali, stali sa veľmi komické situácie. Napríklad, ako predsedníčke asociácie mi volali podnikatelia, developeri, či im nevieme zohnať nejakých prevádzkovateľov, ktorým by mohli dať do prenájmu budovu, ktorú postavia z plánu obnovy. Pretože osamotená 12 lôžková budova pobytového zariadenia sociálnych služieb ekonomicky nevychádza dobre. No keď ich už postavia, hádam to ustoja.
Dá sa to len tak, ako povedala práve riaditeľka zariadenia, kde minister E. Tomáš strihal v apríli prvú červenú stužku z plánu obnovy že keby nemala okrem tohto zariadenia s kapacitou 30 ľudí ďalšie dve zariadenia s kapacitou 40, tak by v živote do toho nešla, lebo to finančne nevychádza. Minimálne spoločnými nákupmi a vstupmi na tovaroch dosiahne nejakú efektivitu.
Oveľa väčší problém je však nedostatok zamestnancov. Chýba nám štyritisíc opatrovateliek a dvetisíc sestier len v sociálnych službách. Vekový priemer personálu je 52 rokov, o pár rokov nám polovica personálu odíde do dôchodku, ale pritom sa nám o 200 % zvýši počet odkázaných už do piatich rokov. Čo s tým chcú robiť? Budeme mať budovy z plánu obnovy, tlieskam, ale kto v nich bude pracovať?
