Aj v architektúre platí heslo: Ži a nechaj žiť

Rozhodli sa, že vytvoria vlastný projekčný dom, ktorý by dokázal obsahovo vystihnúť podstatu ich práce, reprezentoval ich značku a poskytoval klientom komplexné služby. Súčasná doba a charakter zákaziek vyžadujú oveľa koncepčnejšiu organizáciu, hovoria architekti a spoločníci v kancelárii GFI – Pavol Franko a Radoslav Grečmal. Namiesto svojich mien však do popredia kladú práve značku. Dnes sú tri písmená synonymom architektúry, ktorá svoju svojbytnosť vyvažuje toleranciou k okoliu.

V čom spočíva hlavná výhoda systému, v ktorom sa celá projekčná činnosť sústreďuje pod jednou strechou?
R. Grečmal: Praktický význam projekčného domu pociťujeme napríklad pri návšteve zahraničného klienta, ktorého prirodzene zaujíma, komu zverí svoje peniaze. Môže nás navštíviť, dôkladne si prezrieť celú budovu a zoznámiť sa so systémom našej práce. Projektovanie v konečnom dôsledku závisí od koordinácie jednotlivých profesií. V tomto prípade sa efekt maximalizuje. Predtým bolo pre nás oveľa náročnejšie poskytnúť klientovi v krátkom čase kompletné informácie, pretože profesisti neboli sústredení na jednom mieste. Vypisovaním mailov a telefonátmi sa zasa údernosť informácie stráca. Dnes vieme problémy rýchlo vyriešiť osobne.

P. Franko: V poslednom období investori často robia súťaže, prostredníctvom ktorých skúmajú, ako najefektívnejšie zrealizovať svoj zámer. Objednajú si od ­architekta štúdiu, ale súčasne žiadajú smerodajné čísla, ktoré im pomôžu rozhodnúť sa. Ak však architekt nemá k dispozícii dostatočne odborne skúsený podporný tím, nevie poskytnúť adekvátnu odpoveď. Až po výpočte všetkých vstupov – od konštrukčných riešení po jednotlivé profesie, ktoré sa budú na projekte podieľať – vzniká podporné číslo pre architektúru.

Predsa však, architektúra nestojí iba na číslach, vyžaduje myšlienku. Na akej idei sa zakladá vaša tvorba?
R. Grečmal: Celý proces má dve roviny. V prvej sa sleduje krátkodobý cieľ – spokojnosť klienta. Potom však nastupuje fáza, v ktorej sa ukáže, ako budovu prijme jej okolie, respektíve ako bude ona ovplyvňovať okolité prostredie. V druhej rovine sa prejavuje trvácnejšia hodnota a prvotný krátkodobý cieľ sa odrazu stáva nepodstatným. Vtedy už nikoho nezaujíma, či architekt dostal zaplatené, či sa rozišiel s investorom v dobrom. Produkt architektúry sa stáva svojbytným a životaschopným a túto svojbytnosť nemá odopierať ani svojmu okoliu. Aj v architektúre platí heslo: Ži a nechaj žiť.

Svojbytnosť sa môže ukrývať v architektonickom výraze. Snažíte sa vtlačiť stavbám črty, ktoré by charakterizovali vašu tvorbu?
R. Grečmal: Snahu odlíšiť sa prostredníctvom dizajnu považujem za prvoplánovú. Rukopisnou črtou našej spoločnosti je dizajn, reflektujúci funkciu objektu, a dôsledná analýza vnútornej prevádzky a dispozície budovy, ktorá musí byť ekonomicky aj prevádzkovo efektívna. Často o nej uvažujeme s pohľadom do budúcnosti, pretože v dnešnom svete sa funkcie aj nároky užívateľov stavieb rýchlo menia. Dôležité je, aby sme v našom návrhu umožnili realizovať aj alternatívy jej budúceho využitia. Takto napríklad môžeme zabrániť neskoršej sanácii budovy.

V súčasnosti je najväčším problémom nedostatok zákaziek. Vy ste však, ako sa zdá, stále dosť zaneprázdnení…
P. Franko: Momentálne sa venujeme najmä kreatívnej architektonickej tvorbe. Výraznejšie sa spomalili schvaľovacie procesy, kríza preto poznačila hlavne realizačnú fázu projektov. O to väčší tlak na nás vyvíjajú investori, aby sme pri navrhovaní išli do najmenších detailov. Majú dostatok času na to, aby čo najlepšie prehodnotili účelnosť a efektívnosť budovy z hľadiska financií aj jej budúceho fungovania. Pre nás to znamená oveľa viac práce, ale zároveň tu silnie istota z dobre vyhotoveného diela.

Zrejme to teda hrá v prospech projektov.
P. Franko: Dostatok času je veľkým pozitívom. V čase najväčšej stavebnej aktivity sme neboli schopní venovať sa projektom natoľko detailne, čo sme pociťovali ako obrovský profesionálny problém. Všetko bežalo akýmsi samospádom, vznikali situácie, ku ktorým v štandardných časových podmienkach nedôjde, a to aj napriek podpore celého tímu ľudí, ktorí svoju prácu robia profesionálne. Jednoducho nebol čas poriadne sa zamyslieť, zvážiť všetky aspekty.

Váš tím dnes tvorí veľký okruh architektov a projektantov. Ako vznikol?
R. Grečmal: Na začiatku sme kanceláriu tvorili len my dvaja. Históriu našej firmy sme začali písať v roku 1996. Postupne sa k nám pripájali ďalší ľudia a v súčasnosti tvoria základ firmy spolupracovníci, ktorí sú s nami už desať rokov. Ich profesionalita je samozrejmosťou – keby absentovala, firma by sa neuživila. Profesionalitou sa to však iba začína. Náš tím sa snažíme budovať na morálnych hodnotách, lojálnosti a vzájomnej dôvere, čo sa osvedčuje najmä v kritických chvíľach. Ľuďom, ktorí u nás pracujú, záleží na budovaní značky. Potvrdzujú to aj mnohé prebdené noci v práci. Paradoxom pritom je, že vo firme nemáme presne stanovený pracovný čas.

P. Franko: Je to veľmi dobrý pocit, ak sa môžete spoľahnúť, že firma bude fungovať aj počas vašej neprítomnosti. So zadosťučinením sledujeme, ako naši kolegovia postupne napredujú nielen profesionálne, ale aj spoločensky a sociálne. Spoločne tvoria dobre fungujúci stroj s ozubenými kolieskami, ktoré do seba pekne zapadajú. Aj pracovné tímy dávame dokopy tak, aby sa jednotlivci vzájomne dopĺňali.
 
Niekto však musí tento stroj držať pod kontrolou a strážiť hlavnú myšlienku.
R. Grečmal: U nás sa tvorí demokraticky – tímovo, my dvaja projekty len korigujeme. Tento proces sa podobá prúdu rieky – my sa snažíme načrtnúť, kadiaľ bude viesť koryto.

Pracujete aj metódou brainstormingu?
P. Franko: V podstate áno. Najskôr prideľujeme ľudí ku konkrétnemu projektu na základe určitých očakávaní, ako aj podľa toho, k čomu jednotliví kolegovia najviac inklinujú. Potom sa začne kreovať hrubý návrh, ktorý na ateliérovom stretnutí spoločne rozoberáme a komentujeme. Výhoda tímu spočíva v tom, že dokáže kriticky zhodnotiť koncept a posunúť ho správnym smerom. Ak naši ľudia, ktorí sú profesionálne zdatní, prijmú návrh, vytvára to dobrý predpoklad, že stavbu bude akceptovať aj odborná verejnosť.

V rámci svojho tímu teda nepôsobíte príliš autoritatívne. Ani navonok sa však výrazne nepresadzujete ako vedúce osobnosti. Prečo?
P. Franko: Už pred rokmi sme sa rozhodli, že vybudujeme predovšetkým značku a tú tvorí tím. Momentálne sme na čele firmy my dvaja, veríme, že ak to bude fungovať, nahradia nás iní.

R. Grečmal: V súčasnosti architektúra nie je záležitosťou jedného človeka, ale celého tímu. Hrať sa na samojediných autorov je falošné. Také rozsiahle zákazky, na akých sa podieľame, by sme sami dvaja ani nezvládli predovšetkým z časového hľadiska. Preto sa snažíme vtlačiť do povedomia značku. Samozrejme, máme určitú predstavu o tom, kam by sa mala firma po architektonickej stránke uberať, ale nápady nechávame voľne plynúť. Nemôžete sa snažiť ľudí zlomiť. Práve naopak, musíte ich presvedčiť. Ak si nedokážete získať vlastných kolegov, nepresvedčíte ani klienta.

Aké projekty si získali vás?
P. Franko: Prvou zaujímavou zákazkou bol projekt hotela Gate One. Rok, keď sme vyhrali súťaž na jeho návrh, bol pre nás veľmi plodný. Vnútorne sme boli veľmi spokojní a stotožnení s tým, čo sme urobili. Nasledoval ďalší projekt – administratívna budova Aircraft.

Obe spomenuté stavby charakterizuje dynamický dizajn. Vyplynulo to z povahy vašej tvorby alebo je to zhoda náhod?
P. Franko: Čiastočne je táto architektúra odpoveďou mladého dynamického tímu.
R. Grečmal: Do istej miery nám to umožnila aj lokalita stavieb. Gate One sa nachádza vo veľmi neusporiadanom prostredí, preto sme doň vložili viac exhibicionizmu. Aircraft sa pre zmenu ocitol, básnicky povedané, v poli neoranom. S touto okrajovou zónou hlavného mesta mali developeri pôvodne veľké plány, ktoré však pribrzdila kríza. Museli sme vytvoriť marketingovo príťažlivý objekt, aby sme vzbudili ochotu firiem prenajať si kancelárske priestory práve v tejto lokalite.
 
To znamená, že mieru exhibicionizmu v architektúre ovplyvňuje hlavne lokalita?
R. Grečmal: Lokalita a funkcia. Isté typy stavieb nevyžadujú takú originálnosť, napríklad nemocnica. V prípade hotela alebo administratívnej budovy hrá zaujímavé stvárnenie oveľa dôležitejšiu úlohu.

P. Franko: Aircraft bol výzvou, pretože išlo o sólový objekt na pozemku, ktorý nelimitovala okolitá zástavba. Trochu sme zariskovali z hľadiska ekonomiky projektu, ale investor pochopil, že v danej lokalite musí dizajnovo zaujať, ak chce byť úspešný. Preto podporil architektonický návrh v jeho súčasnej podobe.

Robili ste však aj rekonštrukciu bývalého hotela Slovan v Košiciach, ktorý dnes patrí do siete Hilton. Táto realizácia však mala úplne iné východisko…
P. Franko: Rozdiel bol v tom, že základný tvar a hmotové členenie v podobe horizontálnej hmoty doplnenej vertikálou boli vopred dané. Dostavovali sme obchodné prevádzky a parkovací dom. Snažili sme sa pracovať s dizajnom fasády najmä prostredníctvom pomeru hmôt. Naším zámerom bolo vytvoriť reflexiu oblohy. Vďaka tomu v určitých chvíľach nevnímate fasádu, ale odlesk oblohy. Vertikála zaniká a dominantnou sa stáva horizontála.

Boli pre vás predpisy hotelovej siete obmedzujúce?
R. Grečmal: Nepovažujeme ich za obmedzenia. Práve naopak, pomáha nám, keď vieme, čo presne investor očakáva. Hotelové spoločnosti sú na druhej strane veľmi rady, keď objekt popri zachovaní štandardov siete dokáže zaujať. Nechcú, aby boli všetky hotely jednotvárne, vyžadujú prevádzkovú jednotu, v tom je rozdiel. Dodržiavanie štandardov im prináša zisk, pretože znamená záruku služieb, ktoré ich klienti vyhľadávajú.

Nemenej zaujímavou bola iste aj rekonštrukcia bývalého liečebného domu Hviezdoslav pri Štrbskom plese – v súčasnosti Grand Hotel Kempinski High Tatras. Ako si spomínate na tento projekt?
R. Grečmal: Podieľali sme sa na ňom ako generálny projektant. Ale ocitli sme sa v úplne odlišnej situácii. Objekt stojí vo veľmi zložitom teréne, v ktorom sme pri výkopoch narážali na morénu. Zároveň ide o historickú budovu, na ktorú sa vzťahujú princípy pamiatkovej ochrany. Prístup pamiatkarov však bol príkladný a nikto nemal v úmysle potrieť skutočnosť, že ide o historický objekt. V konečnom dôsledku je to jeho pridaná hodnota.

P. Franko: Rekonštrukcia bola pre nás dobrou školou. Riešili sme veci, s ktorými sa pri bežných stavbách vôbec nestretávame. Vyžadovalo si to náročné postupy koordinácie projekčných prác a hľadanie konsenzu medzi požiadavkami pamiatkovej ochrany, záujmami investora a normami stavebnej fyziky. Takéto projekty vás zakaždým posunú ďalej.

Kam konkrétne vás posunul tento projekt?
P. Franko: Skúsenosti z rekonštrukcie hotela vo Vysokých Tatrách napríklad zúročujeme na ďalších stavbách, na ktorých už zastávame pozíciu architekta aj generálneho dodávateľa. Naučili sme sa, ako lepšie uchopiť problém, kedy postupovať razantnejšie a kedy, naopak, zvoliť benevolentnejší prístup.

V čom pociťujete praktický rozdiel medzi zákazkou, kde figurujete výlučne ako generálny projektant, a takou, v ktorej zároveň plníte úlohu architekta?
R. Grečmal: V pozícii generálneho projektanta sme najčastejšie vtedy, keď spolupracujeme ako lokálny architekt so zahraničnou kanceláriou. Veľký rozdiel však nevidíme. Nepovažujeme za neúspech, ak niekto príde s lepšou myšlienkou. Pre nás má rovnaký zmysel podieľať sa na realizácii dobrého nápadu, pretože aj pritom sa možno veľa naučiť. Akákoľvek dobrá referencia sa kancelárii vyplatí. Komunikácia so zaujímavým architektom navyše posúva naše hranice opäť o niečo ďalej.

P. Franko: Komunikácia je vážna vec, a nielen v architektúre. Aby spolupráca dobre fungovala, na začiatku by mal architekt počúvať klienta a vytvoriť to, čo v skrytosti duše očakáva. Počas realizácie by malo hlavné slovo patriť práve architektovi, ktorý pozná všetky podrobnosti v súvislosti s očakávaným výsledkom. Je to založené na vzájomnej dôvere a vzájomnom poznaní klienta a architekta.

Vo svojom portfóliu máte množstvo veľkých projektov, ale možno v ňom nájsť aj niekoľko rodinných domov. Ako pristupujete k zákazkám intímnejšieho charakteru?
R. Grečmal: Rodinný dom je pre firmu ekonomicky menej zaujímavou zákazkou, aj keď to neznamená, že by sme boli stratoví. Vtedy je však mimoriadne dôležité, aby sme mali dobrý pocit nielen z výsledku, ale aj z celého projektu rovnako, ako zo vzťahu s investorom. Musíme si padnúť do oka. Ak s klientom nezdieľame spoločné názory, akékoľvek znásilňovanie by bolo úplne zbytočné.

Pri projektoch bytových domov je to už o čosi zložitejšie, keďže do hry vstupuje ekonomický aspekt. Ako môže architekt docieliť, aby profit neprevážil nad potrebami budúcich obyvateľov domu?
P. Franko: Ako sme spomínali na začiatku, naša tvorba vychádza z funkčnej náplne. Pri tvorbe bytových domov si vždy predstavujeme, ako by sa nám tam bývalo, či už v samotnom byte, alebo v prostredí, do ktorého je konkrétny objekt osadený. V súčasnosti, keď je relatívny dostatok bytov, sa oveľa viac sleduje, ako fungujú z hľadiska vlastnej dispozície aj širších vzťahov. Zákonite však narážame aj na ekonomický problém a hľadáme pritom riešenia, ktoré by boli optimálne pre investora aj budúceho užívateľa.

Kam by ste sa v rámci svojej tvorby chceli ešte posunúť?
R. Grečmal: Uvedomujeme si, že architekt je v prvom rade služobník. Napriek tomu by sme chceli vzťah architekta a investora posunúť zo vzťahu objednávateľ – zhotoviteľ na vzťah, ktorý by bol čo najviac partnerský.

Od projektu možno síce odstúpiť, ale túto krajnú alternatívu treba veľmi dobre zvážiť, pretože rozhodnutie sa dotýka všetkých kolegov. Miera slobodnej vôle architekta je teda dosť limitovaná. Chceli by sme dokázať, že projekty možno realizovať aj bez limitov, o ktorých si myslíme, že nie sú rozhodujúce pre existenciu samotného objektu. Nie sme však uletení, uvedomujeme si, že praktický život v zásadnej miere ovplyvňuje naše prostredie a vnímame aj ekonomickú stránku veci. V prípade niektorých limitov nemá zmysel prerážať hlavou múr. My by sme ho chceli len trochu posunúť, prípadne sa pozrieť na problém z druhej strany.

P. Franko: Dôležité je vedieť odhadnúť, či máme dostatok energie na zdolanie kopca, ktorý stojí pred nami. Hľadáme vhodnú mieru rozloženia síl na to, aby sme prekonali stúpanie a zvládli aj ďalšie etapy, ktoré sú v živote pred nami.

Anna Salvová
Foto a vizualizácie: GFI

Článok bol uverejnený v časopise ASB.