V súčasnosti ešte neexistuje žiadny exaktný spôsob, ako zistiť presné miesto poškodenia hydroizolačného povlaku. Ide najmä o systémy, ktoré sú obložené podkladovými a ochrannými textíliami, ktoré fungujú ako drenáž. Tu prakticky nie je možné zistiť, kde došlo k poškodeniu, a treba postupovať na základe znalostí a skúseností. V nasledujúcom príspevku vám prinášame niekoľko zaujímavých príkladov porúch vodotesných izolácií spodnej stavby a odporúčania ako im predchádzať.
Vodotesnosť betónu sa v minulosti požadovala predovšetkým pri vodohospodárskych stavbách, no v posledných rokoch sa rozšírila aj na konštrukcie, ktoré sú vystavené účinkom podzemnej vody. Ide napríklad o podzemné časti pozemných stavieb, podzemné garáže a tunely. Dlhoročné skúsenosti s používaním vodotesného betónu v kombinácii s konštruktívnymi opatreniami viedli ku koncepcii vodotesných stavieb, kde betón okrem nosnej funkcie svojou vodotesnosťou zabezpečuje aj izoláciu proti vode. V minulosti boli tieto konštrukcie chránené povrchovými hydroizoláciami na báze bitúmenov alebo polymérov. Keďže sa v súčasnosti tieto izolácie vynechávajú, nazývajú sa biele vane.
Hydroizolačné fólie sa voľne kladú na vodorovný podklad zodpovedajúci požiadavkám. Na zvislých a šikmých plochách sa hydroizolačné súvrstvie mechanicky kotví k podkladu. Na pripravené podkladové vrstvy sa najprv položí podkladová a separačná textília, potom sa realizuje izolačný povlak z fólie, ktorý sa po kontrole tesnosti spojov a plochy opäť zakryje ochrannou vrstvou. Pri súčasnej realizácii vodorovnej i zvislej izolácie sa zvyčajne najprv izolujú zvislé plochy a potom vodorovné.
Je úplne bežné, že oporné steny sa dodatočne povrchovo upravujú torkrétovaním. Pri nesprávnej technológii sa však môžu poškodiť, čo sa prejavuje trhlinami, odpadávaním povrchovej vrstvy, výkvetmi a pod. Práve taký prípad je predmetom tohto príspevku.
Na našom trhu sa v súčasnej dobe vyskytuje obrovské množstvo rôznych typov materiálov, ktoré je možné použiť ako hydroizolačnú vrstvu plochých striech. Ak neberieme do úvahy rôzne zázračné nátery, tekuté membrány a PUR nástreky, vykazujúce už po pár rokoch obrovskú poruchovosť, môžeme tieto materiály rozdeliť do dvoch veľkých skupín: asfaltové pásy a plastové fólie. Obe skupiny hydroizolačných materiálov majú svoje pevné miesto v hydroizolačnej praxi.
Technici zaoberajúci sa návrhom debnení musia v čoraz väčšej miere riešiť zvýšené požiadavky na debniace konštrukcie, konštrukcie s väčším zaťažením, konštrukcie debnené vo veľkých výškach a konštrukcie, pri ktorých je časový harmonogram výstavby natoľko stlačený, že technologický čas určený na debniace práce je na hraniciach možností. Kladenie väčšieho dôrazu na dodržiavanie pravidiel bezpečnosti práce núti firmy hľadať cesty k racionalizácii stavebných procesov. Jednou z nich je aj používanie moderných technológií v oblasti debnenia pri budovaní občianskych či inžinierskych konštrukcií z betónu.
Vystuženie vláknami môže zlepšiť tie vlastnosti betónu, ktoré sa všeobecne vnímajú nie ako jeho prednosti, ale ako tie, v ktorých betón tak trocha zaostáva za niektorými inými konštrukčnými materiálmi. Je to najmä zjavne menšia pevnosť betónu pri namáhaní ťahom ako pri namáhaní tlakom, krehký charakter narušenia betónu a prejavy objemových zmien betónu, predovšetkým jeho zmrašťovanie. Všetky tieto vlastnosti sa môžu pri vystužení betónu vláknami výrazne zlepšiť.
