Typografická fasáda Múzea Champollion

Múzeum Champollion v ospalom historickom mestečku Figeac v južnom Francúzsku je príkladom zaujímavého prelínania grafiky a architektúry. Dizajn „obalu“ je v súčasnosti práve tým, čo tvorí identitu budovy a zároveň priťahuje pozornosť verejnosti. A najmä o to sa usilovali architekti Alain Moatti a Henri Rivière spolu s grafickým dizajnérom Pierrom di Sculiom. Nápad s dvojitou fasádou je neoddeliteľnou súčasťou projektu, vďaka ktorému architekti zvíťazili. Zároveň plní podmienku verejných súťaží vo Francúzsku, aby stavba obsahovala jedno percento umenia.

Jean-François Champollion bol francúzsky bádateľ a archeológ pôsobiaci v 19. storočí. Považuje sa za zakladateľa egyptológie – ako prvý odhalil vzťah medzi hieroglyfickými a nehieroglyfickými písmami a vyvolal senzáciu rozlúštením písma slávnej Rossetskej dosky. Múzeum na jeho pamiatku otvorili v roku 1986 v jeho rodnom dome v mestečku Figeac.

Bolo zamerané predovšetkým na hieroglyfy a egyptológiu. Predstavitelia mesta sa rozhodli, že expozícii by prospelo rozšírenie, ale aj modernejšia prezentácia vystaveného obsahu, aby múzeum pritiahlo širšiu verejnosť. Podtitul zadania na novú budovu znel „Písma sveta“. Kultúrnemu stánku sa vyčlenilo niekoľko domov v centre mesta. Vo verejnej súťaži zvíťazil koncept ateliéru Agence Moatti et Rivière.

Fasáda z 13. storočia síce zostala zachovaná, ale takým spôsobom, aby sa symbolicky zdôraznila téma. Cieľom fasády, ktorej kompozíciu vytvoril grafický dizajnér Pierre di Sculio, bolo preniesť chimérický svet neznámych textov a krásu písma do identity múzea. Podarilo sa to dosiahnuť fascinujúcim spôsobom – spojením umeleckého remesla a priemyselného dizajnu a vytvorením druhej ustúpenej fasády zo skla potiahnutého fóliou z vrstiev medi a polymérneho plastu.

Fasáda sa skladá zo štyroch vrstiev. Tri z nich tvorí medený plech, ktorý z dvoch strán pokrýva fólia z polymérovaného plastu PVB (polyvinylbutyral). Chemickým procesom sa vzniknutá fólia spojila so sklenou doskou. Každý z tisícky znakov sa ručne vyleptal do tejto vrstvy v negatíve. Takto potiahnuté sklo sa potom uložilo do rámu s 8-milimetrovým tvrdeným sklom a vytvára dvojitú sklenú fasádu. Možno ju vidieť priehľadmi medzi okennými otvormi a v parteri pod arkádami na sklených vstupných dverách. Lesklá medená farba však vôbec nekontrastuje s vonkajšou kamennou fasádou. Naopak, zdôrazňuje ju a funguje ako atraktívny podklad. Verejne prístupné lodžie, ktoré vznikli ustúpením vnútornej fasády, sú z obyčajných pozinkovaných roštov.

Architekti nazývajú fasádu, a v podstate aj samotnú stavbu, mašrabijským typografickým polygotom. Mašrabíja predstavuje arabský štýl priečelia domu, charakterizovaný oknami s vyrezávanou mriežkou (obvykle od druhého podlažia nahor), ktorý sa vo veľkej miere využíval od obdobia stredoveku až do polovice 20. storočia.

V prípade múzea Champollion zastupujú orientálnu dekoratívnu mriežku staroveké znaky, ale princíp zostáva rovnaký a podobne ako v Egypte či arabských krajinách sa použil iba na fasády smerujúce do ulice. Fólia presvitá iba v mieste znaku, čo vytvára zaujímavú hru so svetlom vo vnútri dispozícii a dokresľuje atmosféru výstavy. Zároveň zabraňuje prieniku prirodzeného svetla, ktoré býva pre historické exponáty obvykle nežiaduce. V noci sa zasa stáva súčasťou svetiel mesta.

Palimpsest dvoch fasád – ako pergamen, ktorý sa po odstránení textu znova použil

Iva Nachtmannová s využitím informácií servera FrenchEntrée.com
Foto: Luc Boegly, Marc Deville
Výkresy: Agence Moatti et Rivière

Autorka je redaktorkou časopisu ASB – architektura, stavebnictví, byznys.

Článok bol uverejnený v časopise ASB.