Ochrana drevených pamiatkových stavieb (2. časť)

Pod pojmom preventívna ochrana dreva alebo drevenej pamiatky sa rozumie súbor opatrení, ktoré majú zabrániť jej poškodeniu komplexom biologických a abiotických činiteľov. V prípade kultúrnych pamiatok je snaha zachovať ich pôvodné konštrukčné riešenie, ktoré však nemusí byť vždy optimálne, a teda pre ich záchranu treba nezriedka siahnuť aj k ich chemickej ochrane.

Preventívna chemická ochrana drevených pamiatok
Názory pamiatkarov, majiteľov drevených pamiatok a realizačných firiem na aplikáciu chemických ochranných prostriedkov nebývajú vždy rovnaké, a to najmä v interiéroch stavieb. Chemickú ochranu drevených pamiatok možno vykonať iba takými chemickými látkami, ktorých toxicita pre človeka a zvieratá je minimálna (hodnoty LD₅₀ > 500 mg/kg, ale najlepšie ak LD₅₀ > 15 000 mg/kg) a majú aj prijateľné eko-toxikologické vlastnosti.

V nedávnej minulosti bolo viacero drevených pamiatok ošetrených dnes už zakázaným pentachlórfenolom (PCP) alebo jeho sodnou soľou (PCPNa) s LD₅₀ = 125 mg/kg. Látka PCP sa pri vysokých teplotách rozkladá na dioxíny, predovšetkým oktachlórdibenzodioxín, ktorý je jednou z najtoxickejších látok v životnom prostredí s LD₅₀ = 0,1 mg/kg. V danej súvislosti je veľmi dôležitá dôkladná evidencia historického dreva ošetreného s PCP a jeho likvidácia (napr. pri asanáciách a rekonštrukciách objektu) iba v špeciálnych spaľovniach.

Chemickú preventívnu ochranu drevených pamiatok je žiadúce v súčasnosti vykonávať na vysoko profesionálnej úrovni. Naopak, použitie:

• ochranných prostriedkov s nevhodnou smerovou účinnosťou,
• ochranných prostriedkov s nevhodnými eko-toxikologickými parametrami,
• ochranných prostriedkov s nedostatočnou koncentráciou s dosiahnutím ich nedostatočných príjmov do dreva, resp.
• nevhodných technológií pri slabom prieniku ochranných prostriedkov do dreva,
• to sú všetko chyby, ktoré sa vypomstia na skrátenej životnosti pamiatky, ale aj zbytočným zaťažením životného prostredia.

Chemické prostriedky na ochranu dreva
Vývoj chemických prostriedkov na ochranu dreva neustále napreduje a na trh sa dostávajú ekologicky vhodnejšie prípravky, ktoré možno aplikovať aj na ošetrenie drevených pamiatok.

K najvýznamnejším biocídom na ochranu drevených pamiatok dnes patria zlúčeniny bóru, kvartérne amóniové zlúčeniny, karbamáty, izotiazolóny, sulfónamidy, triazoly, pyretroidy a hormonálne insekticídy (plocha). V SR sú dnes dostupné viaceré obchodné biocídne prípravky [3, 4].     
 
V kultúrnych pamiatkach je žiaduce niekedy aplikovať aj retardéry horenia (látky s ohňovzdorným účinkom). Tieto dokážu:

• zabrániť prístupu kyslíka k drevu (vodné sklo, boritany),
• tepelne izolujú drevo od vonkajšieho termického zdroja vytváraním tuhej izolačnej vrstvy (intumescentné nátery),
• zrieďujú horľavé plyny unikajúce z dreva plynmi nehorľavými (amónne soli, uhličitany, látky s kryštalickou vodou),
• znižujú koncentráciu kyslíka tak, že s ním reagujú (chloridy a iné halogenidy),
• aktivizujú endotermické reakcie, najmä dehydratačné v polysacharidoch, a tým podporujú tvorbu izolačnej vrstvy drevného uhlia (sírany, fosforečnany).

Nátery odolné proti poveternostným vplyvom obsahujú zvyčajne akrylátovú alebo alkydovú polymérnu zložku. Sú síce paropriepustné, ale časom zvetrávajú a treba ich pravidelne obnovovať. Viacerí pamiatkari sa prikláňajú k používaniu tradičných olejových a fermežových náterov, aj keď tieto tiež podliehajú starnutiu vplyvom UV žiarenia, krehnú, vyžaduje sa ich pravidelná obnova, pričom ich odolnosť voči hubovým organizmom je slabá.

Nové drevené podlahy položené na nesterilizované podložie, bez správneho odvetrania a pri nedostatočnej preventívnej ochrane fungicídom môžu výrazne zhniť už za 2 – 3 roky i skôr – pozri hniloba vplyvom huby drevomorka domáca (Serpula lacrymans) zvrchu a v sonde od spodnej strany.

Smerovanie ochrany drevených pamiatkových stavieb
Pamiatkový úrad SR eviduje všetky významné drevené pamiatky – hnuteľné i nehnuteľné. Otáznou je však možnosť jeho spolurozhodovania o spôsobe ochrany týchto vzácnych kultúrnych skvostov, keďže priamu zodpovednosť za ne nesie vlastník. Pamiatkový úrad sa síce vyjadruje k jednotlivým projektom obnovy drevených pamiatok, ale vlastníka nemôže donútiť, aby pristúpil k obnove chátrajúceho objektu. Názorným príkladom sú aj viaceré historické budovy v Banskej Štiavnici, ktorých drevené stropy a krovy sú často v dezolátnom stave.

Na druhej strane, podľa názoru niektorých odborníkov, je niekedy lepšie, ak majiteľ pamiatky nemá dostatok financií, a teda neurobí v nej ireverzibilné zásahy alebo ju bezdôvodne neodstráni, t. j. napríklad nevymení historicky cenné drevené schody, dvere alebo okná za nové, nezriedka aj plastové [1]. Z tohto uhla pohľadu možno akceptovať aj názor, že pôvodnosť a historicko-dokumentaristická hodnota drevenej pamiatky sa zachová najlepšie pri minimálnych zásahoch do jej podstaty, keď sa nevykonajú zbytočné opravy, rekonštrukcie alebo modernizácia.

V prípade chátrajúcich objektov, najmä tých, v ktorých sú vhodné vlhkostné podmienky pre biologických škodcov dreva (poškodená strešná krytina a zatekanie do krovov i stropov; vzlínajúca kapilárna voda od základov do vencových zrubových trámov; tvorba kondenzovanej vody po nesprávnom ošetrení objektu zvonka paronepriepustným náterom) je takýto nevyhovujúci stav nutné riešiť na profesionálnej úrovni. Riešenie by malo vychádzať z metodických zásad uvedených v prvej časti tohto príspevku [4].

Popri analýze a diagnostike poškodenia drevných materiálov je žiaduce, aby sa zvýšený dôraz kládol aj na odstránenie príčin tohto stavu, vychádzajúc hlavne zo zásad konštrukčnej ochrany objektov. Infikované drevo treba správnou metódou sterilizovať bez negatívnych vplyvov na jeho štruktúru i vlastnosti. Pri vystavení drevených pamiatok do náročnejších, najmä exteriérových expozícií treba pristúpiť aj k ich ekologicky prijateľnej chemickej ochrane vhodným biocídom, náterom proti poveternostným vplyvom, resp. aj retardérom horenia.

Komplexný prístup k ochrane drevených pamiatkových stavieb sa spája s výchovou špecializovaných odborníkov. Na pôsobení v tejto oblasti bude zaiste naďalej participovať aj Drevárska fakulta Technickej univerzity vo Zvolene.
 
Záver
Od realizátorov ochrany drevených pamiatok sa v budúcnosti bude vyžadovať, aby sa orientovali vo viacerých vedných disciplínach, ako je drevárstvo, chémia, biológia, fyzika, matematika, história, archeológia, reštaurovanie a pod., a  aby popritom mali umelecké cítenie, vhodné technické poznatky a dostatočnú zručnosť. Musia poznať drevo i rôzne typy konzervačných látok a tieto látky vhodne aplikovať na drevo rôznych druhov a rozmerov, ktoré je nezriedka poškodené rôznymi činiteľmi v rôznych štádiách rozvoja. Súčasne budú musieť vedieť spolupracovať s pamiatkarmi, statikmi a architektmi.   

Autor vyjadruje poďakovanie grantovej agentúre Slovenskej republiky (Grant č. 1/4377/07) za finančnú podporu pri vypracovaní tohto odborného príspevku.

Dnes najčastejšie používané biocídy (fungicídy a insekticídy) na ochranu drevených pamiatok      Fungicídny účinok –    bórové zlúčeniny (kyselina boritá, tetraboritan sodný, oktaboritan sodný a iné)     –    izotiazolóny (4,5-dichlór-2-n-octyl-4-izotiazolin-3-ón = DCOIT) –    karbamáty (3-jód-2-propynyl-butyl-karbamát = IPBC) –    kvartérne amóniové zlúčeniny – QAC (dialkyldimetylamóniové látky = DDAC a iné) –    N-organodiazéniumdioxy-kovy (K-HDO a iné)     –    sulfónamidy (dichlofluanid, tolylfluanid a iné) –    triazoly (propiconazol, tebuconazol a iné) Insekticídny účinok –    bórové zlúčeniny (kyselina boritá, tetraboritan sodný, oktaboritan sodný a iné)     –    karbamáty (fenoxycarb a iné rastové regulátory) –    močovinové deriváty (flufenoxuron a iné rastové regulátory) –    pyretroidy (permetrin, cypermetrin, cyflutrin a iné)

prof. Ing. Ladislav Reinprecht, CSc. 
Foto: archív autora

Autor pracuje na Drevárskej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene. Profesionálne sa zaoberá problematikou biologických a iných poškodení dreva, ich diagnostikou, ako aj ochranou a sanáciou dreva.

Literatúra   
1. Mosler J.: Technológia konzervácie a reštaurovania historických okien. In: Okná a dvere pri obnove pamiatok. Banská Štiavnica: Spolok Banskej Štiavnice, 2006, s. 94 – 100.
2. Reinprecht L. – Tiralová Z.: Biocídy na ochranu dreva – aplikácia v interiéroch. In: Stavebné materiály, roč. 3, 2007, č. 6, s. 52 – 54.
3. Reinprecht L. – Tiralová Z.: Biocídy na ochranu dreva – aplikácia v exteriéroch. In: Stavebné materiály, roč. 3, 2007, č. 7 – 8, s. 45 – 48.
4. Reinprecht L.: Ochrana drevených pamiatkových stavieb (1. časť). In: Stavebné materiály, roč. 5, 2009, č. 9, s. 26 – 29.

Článok bol uverejnený v časopise Stavebné materiály.