Úcta ku kontextu

Úcta ku kontextu

Prístavbu múzea Nelson-Atkins v Kansas City, otvorenú tento rok v lete, mnohí považujú za to najlepšie, čo sa v segmente múzeí a galérií vôbec postavilo od prestavby elektrárne Bankside na Tate Modern v Londýne (Herzog & de Meuron, 2000). Na prístavbe kansaského múzea od newyorského architekta Stevena Holla (SHA) je zaujímavé najmä špecifické osadenie v teréne a vzťah k neoklasicistickej budove z roku 1933 s výstavnou južnou fasádou. Zdanlivo prosté, v skutočnosti však asymetrické tvary prístavby, meniacej sa cez deň podľa svetelných podmienok a v noci žiariacej v deviatich odtieňoch, dopĺňajú mimoriadne dlhú, masívnu budovu s troma iónskymi portikmi. Zároveň ju nechávajú vyniknúť – vžité pohľady na budovu nezanikli.

Novodobá legenda zo stredozápadu USA

Medzi predchádzajúce úspechy Stevena Holla patrí aj tohtoročná medzinárodná cena Kráľovského inštitútu britských architektov (RIBA) za rezidenciu švajčiarskeho veľvyslanectva vo Washingtone (2006). Teraz, po diele vo veľkomeste na hranici dvoch štátov v Spojených štátoch amerických zvanej Midwest, ho začínajú prirovnávať k Frankovi Gehrymu, staršiemu takmer o generáciu, ktorý je veličinou americkej architektúry.

Prístavba múzea v Kansas City s rozlohou 15 330 štvorcových metrov bola jedným z najväčších súčasných stavebných podujatí v segmente. Treba dodať, že súčasné obdobie je veľmi rušné – podľa tohtoročnej výročnej správy profesijnej asociácie AAMD (Association of Art Museum Directors) sa expozície rozširujú až v 66 percentách severoamerických múzeí.

Úlohou prístavby bolo zväčšiť priestory významnej inštitúcie takmer o tri štvrtiny – inými slovami, postaviť značne veľkú budovu. Holl ponúkol logické, ekologické, z viacerých stránok výhodné, hoci nezvyčajné riešenie stavať pod zemou. Päť pôsobivých sklených objektov je približne len štvrtina stavby. Sú usporiadané v línii od nárožia starej budovy. Prvý a najväčší objekt vymedzil monumentálne nádvorie s reflexnou vodnou nádržou, ktorú Holl navrhol dodatočne.

Ďalšie objekty ležia na zvlnenom východnom okraji areálu, kde hraničia s parkom, ktorý na konci 80. rokov minulého storočia postavili pre expozíciu klasika amerického abstraktného sochárstva Isamu Noguchiho (1904 – 1988). Zaujímavé je, že sochár sám navrhoval významné parky (napr. s Marcelom Breuerom záhradu v sídle UNESCO v Paríži, 1958).

Ideálne podmienky v podzemí

Nadzemné časti prístavby Holl nazval šošovkami, čím chcel akoby potlačiť ich estetický význam. Vďaka „šošovkám“ je v priestoroch dokonalé prirodzené svetlo, dokonca vraj i v najmenej priaznivom ročnom období, čo je pre zážitok z architektúry dôležité. Interiér na každom kroku prekvapí niečím novým, architektúra je asymetrická, podobne ako sú budovy nepravidelné zvonku.

Vystavené diela sú veľmi rôznorodé – zbierky afrického umenia, fotografie a súčasné umenie – a vyžadujú si krajne diferencované podmienky. Pre niektoré nie je priaznivé silné svetlo zvonku, ale optimálne vyniknú v dodatočnom umelom svetle, keď sa prirodzené svetlo stlmí lamelami na fasáde.

Do novej vstupnej haly – trojpodlažného úzkeho átria – vedie podzemný vstup zo starej budovy aj z garáže. Dvojpodlažná garáž pre 450 áut pod plytkou vodnou plochou, v ktorej sa odrážajú budovy, je pre mnohých prvým priestorom, s ktorým prídu do kontaktu pri návšteve múzea, a preto jej Holl venoval veľkú pozornosť. Na dne nádrže je kompozícia „Jedno slnko/34 mesiacov“ od klasika minimalizmu Waltera de Mariu. Tvoria ju otvory, cez ktoré garáž ozvláštňuje denné svetlo a v noci cez ne prúdi svetlo z osvetlenej garáže, vytvárajúce na hladine kompozíciu slnečnej sústavy.

Zložitým technickým riešením bolo prepoje­nie starej a novej budovy chodbou vedúcou 11 metrov pod úrovňou najnižšieho podlažia starej budovy, čiže pod jej pôvodnými základmi. Toto riešenie si vyžiadalo prehĺbenie základov, pričom bolo treba dômyselne zabezpečiť statiku fasády s ťažkým vápencovým obkladom.

Mimoriadne odolná fasáda

Podobne zložitým procesom, akým bolo hľadanie koncepcie osvetlenia za spolupráce známej špecializovanej firmy Renfro Design Group, prešiel aj vývoj fasády. V roku 2003 dokonca zložili zo skla skúšobný model prístavby (8 × 12 m), ktorý v stavebnej skúšobni v Miami podrobili 39 testom odolnosti, a to nielen seizmickým, ale napr. aj testom odolnosti na ručné zbrane. Výsledkom boli dvojité fasády zo sklených dielcov s diferenco­vanými rozmermi (od 2,5 do 5,6 m pre vonkajšie fasády a do 7 m pre vnútorné fasády, čo je najvyššia štandardná výška) a z 27 typov skla.

Holl uvažoval aj o použití floatového ohýbaného skla, potom sa však sústredil na systém osvetlenia výstavných priestorov rozptýleným, lomeným a odrazeným svetlom. Nadviazal na washingtonskú rezidenciu, kde podobnú fasádu použil prvý raz.

Vonkajšia fasáda je prevažne z pieskovaného skla. Biele tóny sú zásluhou toho, že sa pri stenových systémoch LINIT channel glass od nemeckého producenta Bendheim-Lamberts Glasfabrik použilo sklo s nízkym obsahom železa. Interiérová stena je z laminovaného a leptaného skla, ktoré z väčšej časti pochádza od španielskeho výrobcu Cricursa Glass. Medzi stenami je asi metrový priestor, kde sú fluorescenčné trubice na ilumináciu.

Karol Klanic
Foto: Roland Halbe/The Nelson-Atkins Museum of Art, Timothy Hursley/The Nelson-Atkins Museum of Art